Päť prísad pre budúcnosť: príhovor pápeža mladým a katechétom

APOŠTOLSKÁ CESTA DO KONGA

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s mládežou a katechétmi, Kinšasa, štadión mučeníkov, 2. februára 2023

Ďakujem vám za prejav vašej lásky, za váš tanec a za vaše slová! Som šťastný, že som sa vám mohol pozrieť do očí, že som vás mohol pozdraviť a žehnať vás, zatiaľ čo ste na znak oslavy dvíhali ruky k nebu.

Teraz by som vás chcel požiadať, aby ste sa na chvíľu nepozerali na mňa, ale na svoje ruky. Roztvorte svoje dlane a upriamte na ne svoj pohľad. Priatelia, Boh vložil do vašich rúk dar života, budúcnosť spoločnosti a tejto veľkej krajiny. Brat, sestra, zdajú sa ti tvoje ruky malé a slabé, prázdne a nevhodné na také veľké úlohy? Chcel by som vás na niečo upozorniť: všetky ruky sú si podobné, no žiadna nie je rovnaká ako tá druhá; nikto nemá ruky, ktoré by boli rovnaké ako tie tvoje, preto si jedinečný, neopakovateľný a neporovnateľný poklad. V dejinách ťa nemôže nikto nahradiť. Opýtaj sa teda sám seba: Na čo sú mi tieto moje ruky? Aby som budoval alebo ničil, aby som dával alebo hromadil, aby som miloval alebo nenávidel?

Vieš, môžeš podať ruku a zatvoriť ju, stane sa z nej päsť; alebo ju môžeš otvoriť a dať ju k dispozícii Bohu a ostatným. V tom spočíva základná voľba. Už od staroveku, už od Ábela, ktorý štedro ponúkol plody svojej práce, zatiaľ čo Kain „napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho“ (Gn 4,8). Mladý človek, ty ktorý snívaš o inej budúcnosti, z tvojich rúk sa zrodí zajtrajšok, z tvojich rúk môže prísť pokoj, ktorý chýba tejto krajine. A preto by som vám chcel ponúknuť niekoľko „prísad pre budúcnosť“: je ich päť, môžete ich priradiť k prstom jednej ruky.

Palec, prst ktorý je najbližšie k srdcu, jemu zodpovedá modlitba, vďaka ktorej pulzuje život. Môže sa zdať, že ide o abstraktnú skutočnosť, ktorá je vzdialená od konkrétnych problémov. Avšak modlitba je prvou prísadou, základom, pretože sami nič nedokážeme. Nie sme všemohúci, a keď si niekto myslí, že je, veľmi zlyháva. Je ako vykorenený strom: aj keď je veľký a silný, nemôže stáť na vlastných nohách. Preto musíme zapustiť korene v modlitbe, v počúvaní Božieho slova, ktoré nám umožňuje denne rásť do hĺbky, prinášať ovocie a premieňať znečistenie, ktoré dýchame, na životodarný kyslík. Každý strom na to potrebuje jednoduchý a základný prvok: vodu. Modlitba je tu „vodou duše“: je pokorná, ako voda, neviditeľná, ale dáva život. Kto sa modlí, dozrieva vo svojom vnútri a vie sa pozerať hore, pamätajúc, že bol stvorený pre nebo.

Brat, sestra, je potrebná modlitba, živá modlitba. Neobracaj sa na Ježiša ako na vzdialenú a neprístupnú bytosť, ktorej sa treba báť, ale ako na najväčšieho priateľa, ktorý za teba položil svoj život. Pozná ťa, verí v teba, Ježiš ťa miluje a vždy bude. Pri pohľade na Neho, ako visí na kríži, aby ťa zachránil, si uvedomíš, akú veľkú cenu máš pre Neho. A svoje kríže, obavy a úzkosti môžeš zveriť jemu, keď ich vložíš na jeho kríž. Objíme ich. On to urobil už pred dvetisíc rokmi a kríž, ktorý dnes nesieš, bol už jeho súčasťou. Neboj sa teda vziať do rúk kríž a privinúť si ho na hruď, aby si vyplakal svoje slzy nad Ježišom. A nezabudni sa pozrieť na jeho tvár, tvár mladého, živého, vzkrieseného Boha! Áno, Ježiš zvíťazil nad zlom, urobil z kríža most k vzkrieseniu.

Preto k nemu každý deň dvíhaj ruky, aby si ho chválil a dobrorečil; hovor mu o nádejach svojho srdca, zver sa mu s najvnútornejšími tajomstvami tvojho života: o tom, koho miluješ, o ranách, ktoré nosíš v sebe, o snoch, ktoré máš v srdci. Rozprávaj mu – hovor s Ježišom o svojej štvrti, susedoch, učiteľoch, kamarátoch, priateľoch zo školy, o svojej krajine.

Boh miluje túto živú, konkrétnu modlitbu, ktorá vychádza zo srdca. Umožňuje mu zasiahnuť, vstúpiť osobitným spôsobom do záhybov života. Aby prišiel so svojou „mocou pokoja“. Táto sila pokoja má meno, dobre počúvajte.

Viete, kto to je? Je to Duch Svätý, ten, ktorý utešuje a dáva život. On je motorom pokoja, On je skutočnou silou pokoja. Preto je modlitba najmocnejšou zbraňou. Odovzdáva ti Božiu útechu a nádej. Vždy ti otvára nové možnosti a pomáha ti prekonať strach.

Áno, kto sa modlí, premáha strach a berie svoju budúcnosť do vlastných rúk. Opýtam sa vás, veríte tomu? Chcete si zvoliť modlitbu ako svoje tajomstvo, ako vodu duše, ako jedinú zbraň, ktorú budete nosiť so sebou, ako svojho každodenného spoločníka?

Prvým prstom bol palec: modlitba. Teraz sa pozrime na druhý prst, ukazovák. Pomocou neho niečo ukazujeme druhým. Tí druhí, komunita, to je druhá prísada. Priatelia, nedovoľte, aby vašu mladosť zničila samota a uzavretosť. Myslite na seba vždy spoločne a budete šťastní, pretože komunita je cesta k tomu, aby ste boli spokojní sami so sebou, aby ste boli verní svojmu povolaniu. Individualistické rozhodnutia sa zdajú byť spočiatku príťažlivé, ale potom v nás zanechávajú len veľkú prázdnotu.

Napríklad, pomyslite na drogy: skrývaš sa pred druhými, pred skutočným životom, aby si sa cítil všemocný, a nakoniec zistíš, že nemáš nič. Ale myslite aj na závislosť od okultizmu a čarodejníctva, ktoré vás uzatvárajú v zajatí strachu, pomsty a hnevu. Prosím vás, nenechajte sa uchvátiť sebeckými falošnými rajmi, postavenými na zdanlivosti, ľahkom zisku alebo pokrivenej religiozite.

Dávajte si pozor a vyhýbajte sa pokušenia ukazovať na niekoho prstom, vylučovať iného, pretože má iný pôvod ako vy. Vyvarujte sa regionalizmu, tribalizmu, ktoré vás zdanlivo posilňujú vo vašej skupine a namiesto toho predstavujú popretie spoločenstva. Viete, ako to chodí: najprv uveríte predsudkom o iných, potom ospravedlníte nenávisť, neskôr násilie a nakoniec sa ocitnete uprostred vojny.

Ale pýtam sa: rozprávali ste sa niekedy s ľuďmi z iných skupín, alebo ste boli vždy uzavretí vo svojej vlastnej? Počúvali ste niekedy príbehy iných, priblížili ste sa k ich utrpeniu? Samozrejme, je ľahšie niekoho odsúdiť, ako ho pochopiť, to sa deje na celom svete, ale cesta, ktorú Boh ukazuje na budovanie lepšieho sveta, prechádza cez druhého, prechádza cez celok, prechádza cez komunitu. Znamená to vytvárať Cirkev, rozširovať si obzory, vidieť v každom blížneho, starať sa o druhého. Vidíte niekoho osamelého, trpiaceho, zanedbaného? Oslovte ho. Nie preto, aby ste mu ukázali, aký ste dobrý, ale aby ste mu venovali svoj úsmev a ponúkli mu svoje priateľstvo.

David, povedal si, že vy mladí ľudia chcete byť v spojení s druhými, ale že sociálne médiá vás často mätú. Je pravda, že virtuálnosť nestačí, nemôžeme sa uspokojiť s komunikáciou so vzdialenými alebo dokonca falošnými ľuďmi. Života sa nedotýkame s prstom na obrazovke. Je smutné vidieť mladých ľudí stáť celé hodiny pred telefónom: potom, keď skončia s pozeraním na displej, sa im pozriete do tváre a vidíte, že sa neusmievajú, ich pohľad je unavený a znudený. Nič a nikto nemôže nahradiť silu spoločenstva, svetlo očí, radosť zo zdieľania! Rozhovor, vzájomné počúvanie a spolužitie sú veľmi dôležité: zatiaľ čo na obrazovke každý hľadá to, čo ho zaujíma, milí mladí objavujte každý deň krásu možnosti nechať sa prekvapiť inými, ich príbehmi a skúsenosťami.

(Svätý Otec sa opýtal: „Poznajú nejakú spoločnú pieseň? Začni spievať.)

Pokúsme sa teraz precítiť, čo to znamená byť komunitou. Dávajte pozor: na chvíľu, prosím, vezmite niekoho blízko seba za ruku, ako ja vezmem za ruku monsignora. Cíťte sa byť jednou Cirkvou, jedným ľudom, držiaci sa za ruky. A teraz spoločne držiac sa za ruky zaspievame pieseň.

Videli ste, ako je krásne byť v spoločenstve? Videli ste, ako je krásne cítiť sa jedinou cirkvou? Precíťme, že tvoje dobro závisí od dobra toho druhého, že sa násobí celkom. Precíť, že sa o teba stará tvoj brat a sestra, niekto, kto ťa prijíma takého, aký si, a chce sa o teba postarať. A cíť sa zodpovedný za ostatných, ako živá súčasť veľkej siete bratstva, v ktorej sa navzájom podporujeme a v ktorej si nenahraditeľný. Áno, si nenahraditeľný a zodpovedný aj za svoju Cirkev a svoju krajinu; patríš do väčšieho príbehu, ktorý ťa volá, aby si bol protagonistom: tvorcom spoločenstva, majstrom bratstva, nezlomným snílkom o jednotnejšom svete.

Zdá sa to byť náročná výzva. Nie je to náročné. Máte aj priateľov, ktorí vás z nebeských terás tlačia k týmto cieľom. Viete, kto sú vaši priatelia? Svätí. Mám na mysli napríklad blahoslaveného Isidora Bakanju, blahoslavenú Máriu Klementínu Anuariteovú, svätého Kizita a jeho spoločníkov: svedkov viery, mučeníkov, ktorí nikdy nepodľahli logike násilia,

Modlitba: palec, spoločenstvo: ukazovák. Prichádzame k prostrednému prstu, ktorý sa týči nad ostatnými, akoby nám chcel pripomenúť niečo nevyhnutné. Viete, čo nám pripomína tento prst, ktorý je najdlhší? Pripomína čestnosť! Byť čestným to znamená, že sa nenecháte chytiť do osídiel skazenosti. Naučte sa veľmi dobre tieto dve slová. Čestnosť a protiklad: nečestnosť. Niekedy počuť: „Je to dobrý človek, dobre pracuje... ale je nepoctivý...“ Tieto dve veci nejdú dokopy.

Pýtam sa sám seba - ako poraziť rakovinu nečestnosti, ktorá sa zdá, že sa šíri a nikdy sa nezastaví? Sú dobrý a inteligentní ľudia, ale sú nepoctiví. Nečestný človek je alebo nie je poctivý?

Nedovoľ, aby ťa premohlo zlo. Pripomínam svedectvo mladého muža, ako ste vy, Floriberta Bwana Chuiho: pred pätnástimi rokmi, keď mal len dvadsaťšesť rokov, ho v Gome zabili za to, že bránil prechodu skazených potravín, ktoré mohli poškodiť zdravie ľudí. Mohol to nechať tak, oni by sa to nedozvedeli a on by získal. Ale ako kresťan sa modlil, myslel na druhých a rozhodol sa byť čestný, povedať nie špine nečestnosti. Toto je udržiavanie nielen čistých rúk, ale aj srdca.

Chcem vám teraz povedať jednu dôležitú vec. Ak vám niekto ponúka obálku, sľubuje vám láskavosť a bohatstvo, nepadnite do pasce, nenechajte sa oklamať, nenechajte sa pohltiť močiarom zla. Nenechajte sa premôcť zlom. Premôž zlo dobrom!

Sme pri štvrtom prste, prstenníku. Tam nosíme snubné prstene. Ak sa však zamyslíte, prstenník je zároveň najslabším prstom, ktorý sa najťažšie dvíha. Pripomína nám, že veľké životné úspechy, predovšetkým láska, prechádzajú krehkosťami, ťažkosťami a problémami. Ale čo je tou silou, ktorá nám pomáha kráčať vpred v našich slabostiach, v našich krízach? Odpustenie. Pretože odpustenie znamená vedieť znovu začať. Odpustenie neznamená zabudnúť na minulosť, ale nezmieriť sa s tým, že sa to bude opakovať.

Priatelia, aby sme vytvorili novú budúcnosť, musíme dávať a prijímať odpustenie. Teraz vás prosím o láskavosť: ostaňme chvíľu ticho, každý z nás nech si spomenie na tých, čo nám ublížili. V tomto tichu, pred Bohom, odpustime im.

Hovorili sme o štyroch prstoch: modlitba, spoločenstvo, úprimnosť, odpustenie. Sme pri poslednom prste, najmenšom. Mohol by si povedať: som malý a dobro, ktoré môžem urobiť, je kvapkou v mori. Ale práve malosť, to, že sa robíte malými, priťahuje Boha. Kto slúži, robí sa malým.

Drahí priatelia, zanechal som vám päť rád, ako rozlišovať priority medzi mnohými presvedčivými hlasmi, ktoré sa šíria. Pokračujte s odvahou.

Chcel by som vám povedať ešte jednu vec: nikdy sa nenechajte odradiť! A keď ste smutní, keď budete znechutení, vezmite evanjelium a pozerajte na Ježiša, on vám dá silu.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Ľudovít Malík)

-mj-