Katechéza o evanjelizačnom nadšení (6) Evanjelizácia ako cirkevná služba

Na dnešnej audiencii nechýbali pútnici zo Slovenska, z farností Široké a Svit. Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého listu sv. apoštola Pavla Korinťanom:

„Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal.“ (1 Kor 15,1-2)

Druhý vatikánsky koncil. 1. Evanjelizácia ako cirkevná služba

6. pokračovanie cyklu Evanjelizačné nadšenie: apoštolská horlivosť veriaceho

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcej katechéze sme videli, že prvý „koncil" v dejinách Cirkvi – koncil podobný tomu Druhému vatikánskemu, bol zvolaný do Jeruzalema kvôli záležitosti súvisiacej s evanjelizáciou, teda kvôli ohlasovaniu radostnej zvesti nežidom – mysleli si, že ohlasovanie evanjelia treba priniesť iba židom. V 20. storočí Druhý vatikánsky ekumenický koncil predstavil Cirkev ako Boží ľud putujúci v čase a svojou povahou misionársky (porov. Dekrét Ad gentes, 2). Čo to znamená? Medzi prvým a posledným koncilom je akoby most v znamení evanjelizácie, most, ktorého architektom je Duch Svätý. Dnes sa započúvame do Druhého vatikánskeho koncilu, aby sme zistili, že evanjelizovať je vždy cirkevnou službou, nikdy nie „na vlastnú päsť“, nikdy izolovane, nikdy individualisticky. Evanjelizácia sa vždy koná v cirkvi (in ecclesia), to znamená v spoločenstve a bez prozelytizmu, pretože to nie je evanjelizácia.

Evanjelizátor v skutočnosti vždy odovzdáva to, čo sám alebo sama prijala. Svätý Pavol to napísal ako prvý: evanjelium, ktoré hlásal a ktoré prijímali komunity a v ktorom zostávali pevné, je to isté, ktoré prijal sám apoštol (porov. 1 Kor 15,1-3). Prijíma sa viera a odovzdáva sa viera. Tento cirkevný dynamizmus odovzdávania posolstva je záväzný a zaručuje autentickosť kresťanského ohlasovania. Sám Pavol píše Galaťanom: „Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium ako to, ktoré prijali, nech je prekliaty!“ (1,8). Je to krásne a platí to pre mnohé vízie, ktoré sú módne...

Cirkevný rozmer evanjelizácie teda predstavuje kritérium na overenie apoštolskej horlivosti. Nevyhnutné overenie, pretože pokušenie postupovať „na vlastnú päsť“ číha vždy, najmä keď sa cesta stáva nepriechodnou a my pociťujeme ťarchu záväzku. Rovnako nebezpečné je pokušenie ísť ľahšími pseudo-cirkevnými cestami, prijať svetskú logiku čísel a prieskumov, spoliehať sa na silu našich myšlienok, programov, štruktúr, „vzťahov, ktoré sa počítajú“. To nejde, to musí trochu pomôcť, ale základom je sila, ktorú vám dáva Duch, aby ste hlásali pravdu Ježiša Krista, aby ste hlásali evanjelium. Ostatné veci sú druhoradé.

Teraz sa, bratia a sestry, vložme priamejšie do školy Druhého vatikánskeho koncilu a znovu čítajme niektoré čísla dekrétu Ad gentes (AG), dokumentu o misijnej činnosti Cirkvi. Tieto texty Druhého Vatikánskeho koncilu si plne zachovávajú svoju hodnotu aj v našom zložitom a pluralitnom kontexte.

Predovšetkým dokument Ad gentes pozýva uvažovať o láske Boha Otca ako o prameni, ktorý „nás vo svojej nesmiernej a milosrdnej láskavosti zo slobodného rozhodnutia stvoril a okrem toho nás veľkodušne pozýva mať účasť na jeho živote i na jeho sláve. Toto je naše povolanie. On slobodne rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby ten, ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon 'všetko vo všetkom' (1 Kor 15,28) a získal sebe slávu a nám blaženosť“ (č. 2). Tento úryvok je zásadný, pretože hovorí, že Otcova láska má za adresáta každú ľudskú bytosť. Božia láska nie je určená len pre jednu malú skupinu, nie... je pre všetkých. Dobre si zapíšte toto slovo do hlavy a do srdca: všetci a každý, nikto nie je vylúčený, tak hovorí Pán. A táto láska ku každému človeku je láska, ktorá sa dostáva ku každému mužovi a každej žene prostredníctvom poslania Ježiša, sprostredkovateľa spásy a nášho Vykupiteľa (porov. AG, 3), a prostredníctvom poslania Ducha Svätého (porov. AG, 4), ktorý pôsobí v každom človeku, v pokrstených i nepokrstených. Je to konanie Ducha svätého.

Koncil okrem toho pripomína, že úlohou Cirkvi je pokračovať v misii Krista, ktorý bol „poslaný, aby priniesol dobrú zvesť chudobným; z tohto dôvodu“, pokračuje dokument Ad gentes, „je potrebné, aby sa Cirkev, vždy pod vplyvom Ducha svätého,  Kristovho Ducha, uberala tou istou cestou, ktorou kráčal Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz“ (AG, 5). Ak zostane verná tejto „ceste“, poslanie Cirkvi je „zjavením, čiže epifániou a uskutočnením Božieho zámeru vo svete a v jeho dejinách“ (AG, 9).

Bratia a sestry, tieto krátke náznaky nám pomáhajú pochopiť aj cirkevný význam apoštolskej horlivosti každého učeníka – misionára. Apoštolská horlivosť nie je entuziazmus, je to niečo iné, je to milosť od Boha, ktorú si musíme strážiť. Musíme pochopiť význam pretože v putujúcom a evanjelizačnom Božom ľude neexistujú aktívni a pasívni protagonisti. Nie sú len tí, ktorí kážu, ohlasujú evanjelium, jedným či druhým spôsobom, a potom tí, ktorí sú ticho. To nie. Každý pokrstený – hovorí Evangelii Gaudium - nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie (ap. exhort. Evangelii gaudium, 120).

Si kresťan? „Áno, bol som pokrstený...“ A evanjelizuješ? „Čo znamená evanjelizovať?“ Ak neevanjelizuješ, ak nevydávaš svedectvo, ak nesvedčíš o krste, ktorý si dostal, o viere ktorú ti dal Pán, nie si dobrým kresťanom. Na základe prijatého krstu a následného začlenenia do Cirkvi sa každý pokrstený zúčastňuje na poslaní Cirkvi a v nej na poslaní Krista Kráľa, Kňaza a Proroka.

Bratia a sestry, táto úloha „je jedna a tá istá na všetkých miestach a v každej situácii, hoci vzhľadom na okolnosti sa neuskutočňuje vždy tým istým spôsobom“ (AG, 6). To nás vyzýva, aby sme sa nestali sklerotickými alebo skamenenými; vykúpi nás z tohto nepokoja, ktorý nie je od Boha. Misijná horlivosť veriaceho sa prejavuje aj ako tvorivé hľadanie nových spôsobov ohlasovania a svedectva, nových spôsobov stretnutia so zraneným ľudstvom, ktorého ťarchu vzal Kristus na seba. Stručne povedané, hľadanie nových spôsoby služby evanjeliu a služby ľudstvu. Evanjelizácia je služba. Ak sa niekto nazýva evanjelizátorom a nemá takýto postoj, ak nemá srdce služobníka, a myslí si, že je pánom, nie je evanjelizátorom, nie... je to úbožiak.

Návrat k prameňu Otcovej lásky a k poslaniu Syna a Ducha Svätého nás neuzatvára do priestoru statického osobného pokoja. Naopak, vedie nás k rozpoznaniu nezištnosti daru plnosti života, ku ktorému sme povolaní, tento dar, za ktorý Boha chválime a ďakujeme mu. Tento dar nie je len pre nás, ale aby sme ho dali iným. A tiež nás vedie k tomu, aby sme stále plnšie žili to, čo sme dostali, a delili sa o to s druhými, so zmyslom pre zodpovednosť a spoločne putovali aj po tých kľukatých a často ťažkých cestách dejín, v bdelom a činorodom očakávaní ich naplnenia. Prosme Pána o túto milosť, aby sme sa chopili nášho kresťanského povolania a ďakovali Pánovi za to, čo nám dal, za tento poklad. A snažme sa ho odovzdávať druhým.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka)

-mj-