V Budapešti vyvrcholila apoštolská cesta: Sme povolaní prijímať a šíriť jeho lásku

Na eucharistickom slávení sa zúčastnilo vyše 50.000 veriacich, z toho na Námestí Lajosa Kossutha sa zhromaždilo vyše 30.000 veriacich. Svätý Otec vyzval všetkých k otvorenosti, Ježiš hovorí o sebe ako o bráne, ktorá je otvorená, sú dva smery dnu a von. Byť otvorení pre všetkých (inkluzívni) a vychádzať ku všetkým, to boli hlavné slová posolstva. Záverom pápež dodal: «nikdy sa nenechajme odradiť, nikdy sa nenechajme okradnúť o tú radosť a ten pokoj, ktorý nám on daroval, neuzatvárajme sa do problémov či apatie. Dajme sa sprevádzať naším Pastierom: s ním budú naše životy, naše rodiny, naše kresťanské spoločenstvá a celé Maďarsko žiariť novým životom!»

Plné znenie homílie pápeža Františka

Budapešť, 30, apríla 2023

Posledné slová, ktoré Ježiš vyslovil v evanjeliu, ktoré sme si vypočuli, vystihujú zmysel jeho poslania: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10). To je to, čo robí správny pastier: dáva svoj život za svoje ovce. Takto Ježiš, ako pastier, ktorý ide hľadať svoje stádo, prišiel hľadať nás, keď sme boli stratení; ako pastier nás prišiel vytrhnúť zo smrti; ako pastier, ktorý pozná svoje ovce každú jednotlivo a miluje ich s nekonečnou nehou, nás voviedol do Otcovho ovčinca a dal nám stať sa jeho deťmi.

Zamyslime sa teda nad obrazom Dobrého pastiera a pristavme sa pri dvoch činnostiach, ktoré podľa evanjelia koná pre svoje ovce: najprv ich volá a potom ich vyvádza.

1. Ponajprv, „volá svoje ovce“ (v. 3). Na začiatku príbehu našej spásy nie sme my s našimi zásluhami, schopnosťami, štruktúrami; na začiatku je Božie volanie, jeho túžba dostať sa k nám, jeho starosť o každého z nás, hojnosť jeho milosrdenstva, ktoré nás chce zachrániť od hriechu a smrti, aby nám daroval život v hojnosti a radosť bez konca. Ježiš prišiel ako Dobrý pastier ľudstva, aby nás povolal a priviedol domov. A my si tak s vďačnosťou môžeme pripomenúť jeho lásku k nám, k nám, ktorí sme boli od neho vzdialení. Áno, kým „sme boli všetci stratení ako ovce“ a „šli sme si každý vlastnou cestou“ (Iz 53,6), on vzal na seba naše neprávosti a zaťažil sa našimi hriechmi, aby nás priviedol späť k Otcovmu srdcu.

Takto sme to počuli od apoštola Petra v druhom čítaní: „Túlali ste sa ako ovce, ale teraz ste boli privedení späť k pastierovi a strážcovi vašich duší“ (1 Pt 2,25). A aj dnes, v každej životnej situácii, v tom, čo nosíme v srdci, v našich zblúdeniach, v našich strachoch, v pocite porážky, ktorý nás niekedy prepadá, vo väzení smútku, ktorý nám hrozí svojím zovretím, on nás volá. Prichádza ako Dobrý pastier a volá nás po mene, aby nám povedal, akí sme v jeho očiach vzácni, aby uzdravil naše rany a vzal na seba naše slabosti, aby nás zhromaždil do jednoty vo svojom ovčinci a dôverne nás zblížil s Otcom a medzi nami navzájom.

Bratia a sestry, keď tu dnes ráno stojíme, cítime radosť z toho, že sme svätým Božím ľudom: všetci sme zrodení z jeho povolania; to on nás zvolal pospolu, a preto sme jeho ľud, jeho stádo, jeho Cirkev. Zhromaždil nás tu, aby nás veľkosť jeho lásky všetkých spojila v jednom objatí, hoci sa navzájom líšime a patríme do rozdielnych spoločenstiev. Je pekné byť pospolu: biskupi a kňazi, rehoľníci a laici; a je pekné zdieľať túto radosť s ekumenickými delegáciami, s vedúcimi židovskej komunity, s predstaviteľmi občianskych inštitúcií a diplomatického zboru.

Toto je katolicita: my všetci kresťania, povolaní každý po mene Dobrým pastierom, sme povolaní prijímať a šíriť jeho lásku, aby bol jeho ovčinec inkluzívnym (začleňujúcim) a nikdy nie vydeľujúcim (exluzívnym). A preto sme všetci povolaní pestovať vzťahy bratstva a spolupráce, bez oddeľovania sa navzájom, bez považovania nášho spoločenstva za vyhradené prostredie, bez podľahnutia obavám o obranu vlastného priestoru, ale aby sme sa otvorili vzájomnej láske.

2. Po povolaní oviec ich Pastier „vyvádza“ (Jn 10,3). Najprv ich povolaním priviedol do ovčinca, teraz ich vyvádza von. Najprv sme zhromaždení do Božej rodiny, aby sme sa stali jeho ľudom, potom sme poslaní do sveta, aby sme sa s odvahou a bez strachu stali hlásateľmi Dobrej zvesti, svedkami Lásky, ktorá nás obnovila. Tento pohyb - vchádzanie a vychádzanie - môžeme pochopiť z iného obrazu, ktorý Ježiš používa: z obrazu dverí. Hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (v. 9).

Ešte raz si to pozorne vypočujme: bude vchádzať i vychádzať. Na jednej strane je Ježiš dverami, ktoré sa nám otvorili dokorán, aby sme mohli vstúpiť do Otcovho spoločenstva a zakúsiť jeho milosrdenstvo; ale ako každý vie, otvorené dvere slúžia nielen na vojdenie, ale aj na vyjdenie z miesta, v ktorom sa človek nachádza. A tak po tom, čo nás Ježiš priviedol späť do Božieho objatia a do ovčinca Cirkvi, je tou bránou, ktorá nás vedie von do sveta: nabáda nás, aby sme vyšli v ústrety  bratom a sestrám. A dobre si to zapamätajme: všetci, nevylučujúc nikoho, sme k tomu povolaní, aby sme vyšli zo svojej zóny pohodlia a mali odvahu dosiahnuť každú perifériu, ktorá potrebuje svetlo evanjelia (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 20).

Bratia a sestry, byť „vychádzajúcimi von“ znamená pre každého z nás stať sa ako Ježiš otvorenými dverami. Je smutné a bolestné vidieť zatvorené dvere: zatvorené dvere nášho sebectva voči tým, ktorí každý deň kráčajú vedľa nás; zatvorené dvere nášho individualizmu v spoločnosti, ktorej hrozí atrofia (chradnutie) v osamelosti; zatvorené dvere našej ľahostajnosti voči tomu, kto trpí a je v chudobe; zatvorené dvere voči tomu, kto je cudzinec, odlišný, migrant, chudobný.

A dokonca aj zatvorené dvere našich cirkevných spoločenstiev: zatvorené medzi nami, zatvorené voči svetu, zatvorené voči tým, ktorí „nie sú v norme“, zatvorené voči tým, ktorí túžia po Božom odpustení. Prosím: otvorme dvere! Snažme sa aj my - slovami, skutkami, každodennou činnosťou - byť ako Ježiš: byť otvorenými dverami, ktoré sa nikdy nikomu nezabuchnú pred nosom, dverami, ktoré umožňujú každému vstúpiť a zakúsiť krásu Pánovej lásky a odpustenia.

Opakujem to najmä sebe, bratom biskupom a kňazom: nám pastierom. Pretože pastier, ako hovorí Ježiš, nie je zbojník ani zlodej (porov. Jn 10,8); čiže nezneužíva svoju úlohu, neutláča zverené stádo, „nekradne“ priestor bratom laikom, nepresadzuje tvrdú autoritu. Povzbudzujme sa k tomu, aby sme boli stále otvorenejšími dverami: „facilitátormi“ (napomáhateľmi) Božej milosti, odborníkmi na blízkosť, ochotnými ponúknuť svoj život, tak ako nás to Ježiš Kristus, náš Pán a naše všetko, učí s roztvorenými ramenami z katedry kríža a ukazuje nám to zakaždým na oltári, živý Chlieb, ktorý sa láme pre nás.

Hovorím to aj našim bratom a sestrám laikom, katechétom, pastoračným pracovníkom, tým, ktorí majú politickú a sociálnu zodpovednosť, tým, ktorí jednoducho žijú svoj každodenný život, neraz s námahou: buďte otvorenými dverami. Dajme vstúpiť do nášho srdca Pánovi života, jeho slovu, ktoré utešuje a uzdravuje, aby sme potom my sami vyšli von a boli otvorenými dverami v spoločnosti. Buďme otvorení a inkluzívni jedni voči druhým, aby sme pomohli Maďarsku rásť v bratstve, ceste pokoja.

Milovaní, Ježiš, Dobrý pastier, nás volá po mene a ujíma sa nás s nekonečnou nehou. On je dverami, a kto cez neho vstúpi, má večný život: on je teda našou budúcnosťou, budúcnosťou „hojného života“ (Jn 10,10). Preto sa nikdy nenechajme odradiť, nikdy sa nenechajme okradnúť o tú radosť a ten pokoj, ktorý nám on daroval, neuzatvárajme sa do problémov či apatie. Dajme sa sprevádzať naším Pastierom: s ním budú naše životy, naše rodiny, naše kresťanské spoločenstvá a celé Maďarsko žiariť novým životom!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, P. Jozef Bartkovjak SJ)

-mj-