Svedectvá mladých z krížovej cesty počas SDM

3. zastavenie – svedectvo Esther zo Španielska, 34 rokov

„Vyrastala som ďaleko od Cirkvi, hoci som bola pokrstená a prijala som prvé sväté prijímanie. Počas dospievania som sa stratila vo svete. Vo veku niečo vyše 18 rokov som žila akoby vydatá, bez toho, aby som uzavrela manželstvo, a mala som veľmi závislý vzťah, ktorý sa stále zhoršoval. Keď som ako 24-ročná ukončila štúdium architektúry, mala som nehodu, ktorá mala za následok poranenie miechy a kvôli tomu som na vozíku.

To, čo sa stalo, bolo veľmi ťažké a zrušilo moje plány do budúcnosti, ale s odstupom času som zistila, že to bol dar. Vytrhlo ma to z prostredia, v ktorom som sa nachádzala, zmenilo môj pohľad na svet a uvedomila som si, že nežijem dobre. Veľmi som sa trápila budúcnosťou, chcela som uniknúť pred utrpením. Všetko som sa snažila robiť sama, pretože som nepoznala svojho Otca v nebi, ktorého som mala stretnúť až neskôr.

Počas tých rokov sa však Boh o mňa staral prostredníctvom rodiny a nemocničného personálu. Dal mi vášeň pre šport a dotlačil ma k odchodu z domu, vďaka čomu som si našla prácu, o akej som vždy snívala. Viedol ma za ruku, až kým som nestretla Nacha, môj najväčší dar, môjho manžela. V našom vzťahu sa však čoskoro objavili isté problémy, nevedeli sme sa milovať a verili sme všetkému, čo nám svet nahováral. A keď mi Pán dovolil otehotnieť, kvôli ťažkostiam a strachu sme sa rozhodli tehotenstvo ukončiť v domnení, že to dieťa ešte nie je človek. A po tom všetkom som bola veľmi smutná a bez zmyslu života, nikdy som sa necítila taká prázdna. Niečo vo mne zomrelo. Ale Pán ma vo svojom nekonečnom milosrdenstve prišiel hľadať. O niekoľko mesiacov neskôr som začala vnímať lásku takú veľkú, až nevysvetliteľnú... až sa vo mne prebudilo svedomie. A ja som sa po mnohých rokoch vyspovedala, pociťujúc hlbokú ľútosť za všetko utrpenie, ktoré som spôsobila tomuto Otcovi, ktorý ma tak veľmi miloval. Naučil ma žiť inak a vrátiť sa do Cirkvi, kde som vedela, že ma vždy čaká. Potom mi daroval nové tehotenstvo a tentoraz som ho prijala s vďačnosťou. Narodila sa mi moja drahá Alžbeta, ktorú bezhranične milujem. Opäť sa objavili nové problémy, bola som vo fáze premien a Nacho to nechápal. Tak som spoznala Centrum pre orientáciu v rodine, kde vám vedia pomôcť prekonať ťažkosti. Tam nás naučili, ako zlepšiť našu komunikáciu. Nacho sa pre to nadchol a išiel na duchovnú obnovu. Keď sa vrátil, náš vzťah sa začal zlepšovať. Dňa 7. mája 2022 sme sa zosobášili, bolo nádherné sláviť sviatosť s vedomím, že Pán bude stále s nami, aby nás učil, ako sa máme navzájom milovať. Naďalej prechádzame ťažkými obdobiami a máme každodenné problémy, ale sme si istí, že všetko má zmysel a že On nás drží za ruku, dokonca aj za rameno, keď to potrebujeme.“

7. zastavenie – svedectvo Joãa z Portugalska, 23 rokov

„Som João a mám 23 rokov. Bol som v druhom ročníku na fakulte, keď sa začala pandémia a každodenný život, o ktorom sme si mysleli, že je zaručený, vystriedali dni plné strachu, pochybností a umelej reality... Bolo treba komunikovať, študovať a dokončiť univerzitu cez obrazovku. Vychádzanie z domu v nás zároveň vyvolávalo pocity viny kvôli nočnej more, že by sme mohli nakaziť niektorého člena rodiny. Pri všetkej tejto búrke som na konci výučby v roku 2021 musel ísť na pohotovosť do nemocnice so silnými bolesťami hlavy a ďalšími nepríjemnými pocitmi. Lekár mi vysvetlil, že keďže my ľudia si viac ceníme fyzickú bolesť ako duševnú, naše telo je naprogramované tak, aby vysielalo signály, že sa máme starať o svoje duševné zdravie. Hoci sa mnohým stále zdá nepríjemné si to priznať, veta, na ktorú si pomaly zvykáme znie: potrebujeme psychológa, ako som ho potreboval aj ja. Je ťažké uvedomiť si svoju krehkosť, požiadať o pomoc a uvedomiť si, že nie sme sebestační; bojíme sa, že budeme na príťaž a narazíme na odmietnutie. V mojom prípade sa obdobie izolácie zmenilo na cvičenie sa v počúvaní samého seba. Vrátil som sa v čase späť, aby som sa vrátil k obdobiu, keď ma v škole šikanovali; k tomu, ako veľmi ma to poznačilo, k neistote, ktorú to spôsobilo, a k skutočnému vnútornému krížovému ťaženiu, ktoré som neúspešne viedol, aby som zistil, čo je so mnou zlé. Chcel by som povedať, že bolo ľahké myslieť na toto svedectvo, ale nie je to pravda! Skutočnosť je taká, že som často odkladal premýšľanie o stopách, ktoré zanechala pandémia. A pri tomto odkladaní, ktoré je vlastne nečinnosťou, som si uvedomil, že pandémia ma zmenila a vyčerpala. V mojom prípade izolácia, ktorú dnes pociťujem, už viac nepodlieha potrebe bezpečia, ale ak moja viera a energia zlyhávajú, keď sa nedokážem odovzdať a zapojiť, potom pretrváva tichá izolácia, citová izolácia, ktorú absencia masiek nedokáže umlčať. Zvyčajne najviac trpí ten, kto sa necíti prijatý. Musíme sa zamyslieť nad tým, ako prijímame tých, ktorí to najviac potrebujú... Sme Cirkvou toho, ktorý sa po svojom vylúčení stal uholným kameňom. Viera mi vždy pomôže, keď padnem. Viera v pútnickú Cirkev, kde nikto nie je vylúčený a ktorá, inšpirovaná svedectvom Panny Márie, sa postaví a vyberie si za svoju cestu domovy a srdcia tých, ktorí sa cítia na okraji. Spoločne, ako ľudia, môžeme prekonať všetku izoláciu, všetok individualizmus.“

9. zastavenie – svedectvo Kaleba z USA, 29 rokov

„Sú chvíle, keď si spomínam na svoje mladé roky a cítim hlbokú bolesť, ale zároveň aj veľkú radosť. Realita môjho života je taká, že som jednou zo stratených oviec, ktoré Ježiš prišiel hľadať.

Vyrastal som vo veľmi rozvrátenej domácnosti s otcom, ktorý si neuvedomoval svoju hodnotu ani identitu v Kristovi a bol ťažko zlomený. V dôsledku svojich zranení zraňoval aj iných. Jedným z mojich únikov z domáceho života bol pobyt v kostole. Vždy som mal pocit, že je to môj domov mimo domu. Vyrastal som v rôznych kresťanských tradíciách, ale vždy som mal v duši túžbu po niečom viac. Chcel som to stretnutie s Ježišom, ktoré zažili všetci okolo mňa, ale ja sám som ho ešte nezažil. Nevedel som, že po celý ten čas bol hneď vedľa mňa.

Blížila sa maturita, rodičia prešli strašným rozvodom a môj svet sa vymkol spod kontroly. Prepadol som hlbokej depresii, bojoval som so sebapoškodzovaním, stal som sa drogovo závislým a mal som túžbu ukončiť svoj život. Dovolil som, aby ma moja bolesť viedla k tomu, že som napĺňal svoje sebecké túžby. Všetko, čo som poznal, bolo preč a ja som nemal žiadny orientačný smer. V hlave som mal zo všetkej bolesti veľkú tmu a hľadal som dôvod, prečo žiť. Pán počul moje volanie z priepasti a poslal mi ten najkrajší dar, tú, ktorá sa nakoniec stala mojou nevestou.

Keď som stretol svoju manželku, našiel som dôvod žiť a túžbu rásť vo viere. Chcel som takú istú vášeň, akú mala pre Ježiša ona, ale bojujúc s prízrakmi svojej minulosti som mal vždy pocit, že je to nedosiahnuteľné.

Po nejakom čase randenia sme sa na istý čas rozišli a ja som stál pred voľbou, ktorú som musel urobiť. Mohol som buď dovoliť Ježišovi, aby plne ovládol môj život, alebo sa vrátiť k svojim starým zvykom. Vďaka Jeho milosti som vytrval. Keď som sa zaúčal v tetovacom salóne, videl som bolesť tých, na ktorých spoločnosť zabudla, a tam som skutočne videl Ježiša takého, aký je.

Po mnohých uzdraveniach sme sa s manželkou dali opäť dokopy a vzali sa. Začali sme sa intenzívne angažovať v našej farnosti a ja som mal za úlohu odovzdávať vieru študentom, ale uvedomil som si, že nerozumiem plnosti viery. Začal som skúmať ranú cirkev v biblických aj historických zdrojoch. Aby som to skrátil, bolo to posolstvo 6. kapitoly Jánovho evanjelia o Ježišovi v Eucharistii, ktoré ma priviedlo domov do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Keď som sa nad tým zamyslel, uvedomil som si, že otcovské zranenie, ktoré som mal, mi spôsobilo krízu identity, ale po prijatí identity, ktorú mi dal môj nebeský Otec, sa moje rany konečne začali hojiť. Úplné zjednotenie s Ježišom v Eucharistii je to, čo prinieslo uzdravenie mojej duše. Po zakúsení všetkého, čo tento svet ponúka, je On jediný, kto ma skutočne uspokojil.“

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: sr. Zuzana Škrinárová, SSS)