Dom milosrdenstva, miesto prijatia pre „odvrhnutých“ v Ulánbátare

Cecilia Seppia, Martin Jarábek - Vatikán

Práve otec Andrew Tran Le Phuong, riaditeľ Domu milosrdenstva, štruktúry, ktorú dnes pápež v Ulánbátare slávnostne otvoril, privítal Petrovho nástupcu na začiatku stretnutia, ktoré bolo posledným v rámci pápežovej cesty do Mongolska. V jeho slovách, ako aj v slovách nasledujúcich svedectiev, nadobúda tvar, formu, Božie milosrdenstvo, ktorému je tento dom zasvätený, až do tej miery, že zasahuje a pohýna srdcia poslucháčov silnými obrazmi.

Je to miesto, ktoré funguje aj ako centrum prvej pomoci pre bezdomovcov, vysvetľuje otec Andrew, a kde sú denne prijímaní tí, ktorí žijú na okraji spoločnosti: chudobní, zraniteľní, najmä ženy a deti, migranti a všetci tí, ktorých svet odmieta. Je tu dokonca práčovňa a toalety, ponúka sa jedlo a čisté oblečenie, ale predovšetkým je tu vždy niekto, kto sa môže porozprávať, niekto, kto si sadne a láskavo vypočuje každého, kto zaklope na dvere.

Miesto povzbudenia a nádeje

„Prvotnou myšlienkou kardinála Giorgia Marenga,“ vysvetľuje riaditeľ Domu milosrdenstva, „bolo vytvoriť centrum, kde by sa mohli stretnúť všetky cirkevné inštitúcie pôsobiace v oblasti sociálnej spravodlivosti a pomoci núdznym a ktoré by sa stalo realitou, pre spoločný a konkrétny prínos konkrétnej Cirkvi v Mongolsku. Takto sa snažíme o vzájomné prepojenie so všetkými, ktorí zdieľajú hodnoty láskyplného súcitu a spoločnej sociálnej zodpovednosti v duchu synodality. Opakujúc to, čo vaša Svätosť povedala pri viacerých príležitostiach, by sme chceli byť na strane tých, ktorí nemajú právo hovoriť alebo ktorí nie sú vypočutí“.

Je to miesto povzbudenia, kde tí, ktorí stratili všetko, majú nádej na získanie nového života, kde sa „buduje iný svet v duchu jednoty a milosrdenstva“, kde sa rúcajú bariéry prostredníctvom medzináboženského a komunitného dobrovoľníctva, kde sa prekračujú „hranice rozdielov“, čím sa približujeme k tým, na ktorých sa často zabúda.

Sestra Veronika: Som chudobnejšia ako ľudia, ktorým slúžim

To dosvedčuje sestra Veronika Kim od sestier svätého Pavla zo Chartres, ktorá slúži na klinike svätej Márie v Mongolsku, ktorá ročne prijme v priemere 12 000 pacientov, a teraz ponúka svoju náruč tým, ktorí zaklopú na dvere Domu milosrdenstva. Čísla, ktoré sestra Veronika predkladá pápežovi, sú dramatické: v Mongolsku žije 9 000 ľudí bez domova, ktorí nemajú prístup k lekárskej starostlivosti, a miera chudoby sa pohybuje okolo 27 percent.

Pri vysvetľovaní druhov služieb, ktoré klinika ponúka (lekárska starostlivosť pre tých, ktorí ju nemôžu dostať, pretože nemajú doklady, bezplatná operácia detí so srdcovými chorobami, distribúcia liekov, ktoré sa v Mongolsku nedajú zohnať, ekonomická podpora nákladov na operácie, ale aj pomoc v prípade finančnej núdze), sestra Veronika pápežovi predkladá dojímavú spomienku:

„V jedno chladné zimné ráno v roku 2017 som pripravovala horúcu kávu a cez otvor vo dverách som videla troch bezdomovcov vonku, ako sa snažia zohriať. V tej chvíli, so šálkou horúcej kávy v rukách, mi bolo tak zle, že som sa rozplakala. Odvtedy som začala ponúkať čaj a chlieb tým, ktorí prichádzajú ráno, a po tom, čo mi raz dokonca ukradli topánky, som začala poskytovať obuv tým, ktorí ju potrebujú. Počas týchto ôsmich rokov som si však uvedomila, že v skutočnosti som chudobnejšia ako ľudia, ktorým slúžime. Tým, že som bola s nimi, som to vlastne ja, kto postupne našiel útechu a ochranu pred negatívnymi vplyvmi nášho materialistického sveta.“

Rozprávanie Lucie Otgongerel

Sú to zážitky, ktoré učia človeka otvoriť svoje srdce Bohu, a srdce sa doširoka otvorilo aj vtedy, keď sa Lucia Otgongerel z farnosti Panny Márie v Ulánbátare dostala k slovu po tanci, ktorý pápežovi predviedli deti z katolíckych vzdelávacích zariadení. Lucia je šiesta z ôsmich detí, narodila sa s ťažkou vývojovou chybou, nemá ruky ani nohy, a napriek tomu hovorí, že sa vždy cítila „normálna a šťastná“. Dnes pred Petrovým nástupcom s úsmevom hovorí v mene všetkých postihnutých o svojom prvom stretnutí s Katolíckou cirkvou, ktoré sa uskutočnilo u misionárov z Consolaty.

„Keď som videla kríž, videla som Ježiša s klincami v rukách a nohách, pýtala som sa prečo je takto pribitý? Hneď ako som našla odpoveď na túto otázku v sebe, uvedomila som si, že Ježiš bol pribitý na kríž pre mňa, z lásky, za moje hriechy, a pocítila som, že tento kríž by som mala dobrovoľne niesť a niesť ho rada. Pochopila som, že bol ukrižovaný za mňa, bola som taká dojatá a cítila som, že je to aj môj kríž, a tak som svoj kríž ako postihnutá prijala s radosťou. Preto hovorím mnohým veriacim bratom a sestrám s postihnutím, že Boh dáva všetko, dáva príležitosť každému človeku a podľa toho, ako túto príležitosť vnímate a prijímate, je váš život naplnený Božou láskou. Mne chýbajú dve ruky a dve nohy, ale chcem povedať, že som najšťastnejší človek na svete, pretože som sa rozhodla naplno prijať Božiu lásku, Ježišovu lásku.“