Pápežova homília v Mongolsku: Len láska uhasí náš smäd

V prekvapivom geste pred koncom svätej omše v Steppe aréne v Ulánbátare pápež František vzal za ruky kardinála Tong Hona a budúceho kardinála Chowa, emeritného biskupa a súčasného biskupa Hongkongu a povedal: „Rád by som využil vašu prítomnosť, aby som srdečne pozdravil ušľachtilý čínsky ľud. Všetkým ľuďom želám všetko najlepšie a aby išli dopredu, stále napredovali“. Potom vyzval čínskych katolíkov slovami: „Buďte dobrými kresťanmi“.

Do Mongolska prišlo za pápežom asi 200 čínskych pútnikov a nechýbal aj slovenský biskup Vladimír Fekete SDB pôsobiaci v Azerbajdžáne.

Homília Svätého Otca Františka, Steppe Arena, Ulaanbaatar, 3. september 2023

Slovami žalmu sme sa modlili: „Bože, [...] za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutná, pustá zem bez vody” (Ž 63, 2). Toto nádherné zvolanie sprevádza cestu nášho života uprostred púšte, ktorú sme povolaní prejsť. A práve v tejto vyprahnutej zemi sa k nám dostáva dobrá zvesť: na našej ceste nie sme sami; naša vyprahnutosť nemá moc urobiť náš život neplodným navždy; volanie nášho smädu nezostane nevypočuté.

Boh Otec poslal svojho Syna, aby nám dal živú vodu Ducha Svätého a tak uhasil smäd našej duše (porov. Jn 4, 10). A Ježiš – práve sme to počuli v evanjeliu – nám ukazuje cestu, ktorou máme ísť, aby sme neboli smädní: je to cesta lásky, po ktorej On kráčal až na kríž a na ktorej nás volá, aby sme ho nasledovali, „lebo kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho” (porov. Mt 16, 24 - 25).

Pozastavme sa spoločne nad týmito dvoma aspektmi: smäd, ktorý v nás prebýva, a láska, ktorá hasí náš smäd.

Predovšetkým sme povolaní rozpoznať smäd, ktorý v nás prebýva. Žalmista volá k Bohu, hovorí mu o svojej vyprahnutosti, pretože jeho život sa podobá púšti. Jeho slová majú osobitný ohlas v krajine, akou je Mongolsko: obrovské územie s bohatou históriou, krajina plná kultúry, ale zároveň poznačená vyprahnutosťou stepí a púšte.

Mnohí z vás sú zvyknutí na krásu a únavu chôdze, činnosti, ktorá pripomína podstatný aspekt biblickej spirituality, zobrazovaný postavou Abraháma a vo všeobecnosti vlastný izraelskému ľudu a každému Pánovmu učeníkovi: všetci, my všetci sme vlastne „Boží kočovníci”, pútnici hľadajúci šťastie, všetci sme pútnici smädní po láske. Púšť, o ktorej žalmista hovorí, sa teda vzťahuje na náš život: sme tou vyprahnutou krajinou, ktorá túži po čistej vode, po vode, ktorá uhasí náš smäd do hĺbky; je to naše srdce, ktoré túži objaviť tajomstvo pravej radosti, tej, ktorá nás aj uprostred existenciálnej vyprahnutosti môže sprevádzať a podopierať.

Áno, nosíme v sebe neuhasiteľný smäd po šťastí, hľadáme zmysel a smer nášho života, motiváciu pre činnosti, ktoré vykonávame každý deň, a predovšetkým túžime po láske, pretože len láska nás skutočne dokáže uspokojiť, dáva nám dobrý pocit – láska pôsobí, že nám je dobre – otvára nás dôvere a umožňuje nám vychutnávať si krásu života.

Drahí bratia a sestry, kresťanská viera odpovedá na tento smäd, berie ho vážne, neodstraňuje ho, nesnaží sa ho zahnať dočasnými náhradami, nie! Pretože v tomto smäde totiž spočíva naše veľké tajomstvo: on nás otvára živému Bohu, Bohu lásky, ktorý nám prichádza v ústrety, aby nás urobil svojimi deťmi a zároveň bratmi a sestrami medzi nami navzájom.

A tak sa dostávame k druhému aspektu: láska, ktorá hasí náš smäd. Najprv bol náš smäd existenciálny, veľký, a teraz myslíme na lásku, ktorá uhasí náš smäd. Toto je obsah kresťanskej viery: Boh, ktorý je láska, sa nám vo svojom Synovi Ježišovi priblížil, priblížil sa tebe, mne, všetkým nám. On chce zdielať s tebou tvoj život, tvoje námahy, tvoje sny, tvoj smäd po šťastí.

Je pravda, že niekedy sa cítime ako púštna krajina, vyprahnutá a bez vody, ale rovnako je pravda, že Boh sa o nás stará a ponúka nám čistú, smäd uhášajúcu vodu, živú vodu Ducha Svätého, ktorá v nás pramení a obnovuje nás, oslobodzuje nás od nebezpečenstva sucha. Túto vodu nám dáva Ježiš. Ako uvádza svätý Augustín, „ak sa spoznáme v smäde, spoznáme sa aj v smädnom” (O žalme 62, 3).

V skutočnosti, ak mnohokrát v živote zažívame púšť, osamelosť, únavu, neplodnosť, nesmieme na to zabúdať: „Aby sme na tejto púšti neomdleli,” dodáva Augustín, „Boh nás kropí rosou svojho Slova [...]. Áno, dáva nám pocítiť smäd, ale potom ho prichádza uhasiť. [...] Boh sa nad nami zmiloval a otvoril nám cestu na púšti: dal nám nášho Pána Ježiša Krista, On je tá cesta na púšti života. „Boh nám dal útechu na púšti: dal nám hlásateľov svojho slova. Ponúkol nám vodu na púšti, naplnil svojich kazateľov Duchom Svätým, aby v nich vznikol prameň vody, ktorá vyviera k večnému životu” (tamže, 3.8).

Tieto slová, milovaní, pripomínajú vašu históriu: na púšti života a v ťažkostiach malého spoločenstva Pán nedovolí, aby vám chýbala voda jeho Slova, najmä prostredníctvom kazateľov a misionárov, ktorí pomazaní Duchom Svätým rozsievajú jeho krásu.

A Slovo nás vždy privádza späť k podstate viery: nechať sa milovať Bohom, aby sa náš život stal obetou lásky. Pretože len láska skutočne uhasí náš smäd. Nezabúdajme: len láska skutočne uhasí náš smäd.

A to je to, čo hovorí prísnym hlasom Ježiš v dnešnom evanjeliu apoštolovi Petrovi. Ten sa nechce zmieriť s tým, že Ježiš bude musieť trpieť, že ho budú obviňovať vodcovia ľudu, že bude musieť prejsť umučením a potom zomrieť na kríži. Peter reaguje, Peter protestuje, chcel by Ježiša presvedčiť, že sa mýli, pretože podľa neho – a tak si to často myslíme aj my – Mesiáš nemôže skončiť porazený, absolútne nemôže zomrieť ukrižovaný, ako Bohom opustený zločinec. Pán však Petra karhá, pretože jeho zmýšľanie je „ľudské”, hovorí Ježiš, a nie Božie (porov. Mt 16, 21 - 23).

Ak si myslíme, že úspech, moc, materiálne veci stačia na uhasenie smädu v našom živote, je to svetská mentalita, ktorá nevedie k ničomu dobrému, ba naopak, zanecháva nás ešte vyprahnutejších ako predtým. Ježiš nám namiesto toho ukazuje cestu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho” (Mt 16, 24 - 25).

Bratia a sestry, najlepšia cesta zo všetkých je táto: objať Kristov kríž. V srdci kresťanstva je táto ohromujúca a výnimočná správa: keď stratíš svoj život, keď ho veľkodušne ponúkneš v službe, keď riskuješ tým, že ho odovzdáš v láske, keď ho urobíš bezplatným darom pre druhých, vtedy sa ti vráti v hojnosti, vleje do teba radosť, ktorá nepominie, pokoj srdca, vnútornú silu, ktorá ťa podopiera. A my potrebujeme vnútorný pokoj.  

Toto je pravda, ktorú nás Ježiš pozýva objaviť, ktorú chce Ježiš zjaviť vám všetkým, tejto mongolskej krajine: nemusíte byť veľkí, bohatí alebo mocní, aby ste boli šťastní, to nie! Len láska uhasí naše srdce, len láska uzdraví naše rany, iba láska nám dáva skutočnú radosť. A toto je cesta, ktorú nás Ježiš naučil a ktorú nám otvoril.

Aj my, drahí bratia a sestry, počúvajme slovo, ktoré Pán hovorí Petrovi: Nasleduj ma, to znamená: staň sa mojím učeníkom, choď tou istou cestou ako ja a nemysli už svetsky. Potom môžeme s Kristovou milosťou a Duchom Svätým kráčať po ceste lásky. Dokonca aj vtedy, keď milovať znamená zaprieť seba samého, bojovať proti osobnému a svetskému egoizmu, riskovať život v bratstve. Lebo hoci je pravda, že to všetko stojí námahu a obetu a niekedy to znamená, že musíme vystúpiť na kríž, ešte väčšou pravdou je to, že keď stratíme pre evanjelium svoj život, Pán nám ho dá v hojnosti, plný lásky a radosti, naveky.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Beáta Dorková)