Anjel Pána: Buďme dôveryhodnými svedkami evanjelia

„Vyjadrujem svoju blízkosť k ľuďom v Nepále, ktorí trpia zemetrasením, ako aj k afganským utečencom, ktorí našli útočisko v Pakistane, ale teraz nemajú kam ísť. Modlím sa aj za obete búrok a povodní v Taliansku a iných krajinách,“ povedal pápež po skončení modlitby Anjel Pána. Svätý Otec František pridal aj výzvu k modlitbe týkajúcu sa života vo vojnou zmietaných krajinách.

Príhovor Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Z evanjelia dnešnej liturgie počúvame niekoľko Ježišových slov na adresu náboženských vodcov ľudu, teda na zákonníkov a farizejov. Pri týchto autoritách Ježiš používa veľmi prísne slová: „lebo hovoria a nekonajú“ (Mt 23, 3) a „všetko, čo konajú, robia len preto, aby ich ľudia videli (a obdivovali)“ (v. 5). Toto je to, čo Ježiš povedal: hovoria, ale nekonajú všetko a to, čo robia, robia len preto, aby sa ukázali.

Zastavme sa teda pri týchto dvoch aspektoch: pri rozdiele medzi slovami a skutkami a pri uprednostňovaní vonkajšieho života pred vnútorným.

Rozdiel medzi hovorením a konaním. Týmto izraelským učiteľom, ktorí tvrdia, že vyučujú druhých o Božom slove a sú rešpektovaní ako autority chrámu, Ježiš im oponuje ich dvojtvárnosťou života: jedno hlásajú, ale niečo iné žijú. Tieto Ježišove slová pripomínajú slová prorokov, najmä proroka Izaiáša: „Tento ľud sa mi približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa“ (Iz 29, 13). Nebezpečenstvo, na ktoré si treba dávať pozor je dvojakosť srdca. Aj my sme v tomto nebezpečenstve: dvojakosti srdca, ktorá ohrozuje autentickosť nášho svedectva a tiež našu dôveryhodnosť ako ľudí a kresťanov.

Všetci prežívame, vzhľadom na našu krehkosť, určitý odstup medzi slovami a skutkami; ale iná vec je mať dvojaké srdce, žiť „jednou nohou v dvoch topánkach“ bez toho, aby sme to videli ako problém. Najmä keď sme povolaní – či už v živote, v spoločnosti alebo v Cirkvi – aby sme zohrávali zodpovednú úlohu, vtedy pamätajme na toto: žiadna dvojtvárnosť! Pre kňaza, pastoračného pracovníka, politika, učiteľa či rodiča platí vždy toto pravidlo: to, čo hovoríš, to čo hlásaš druhým, to sa usiluj najprv sám žiť. Aby bol človek učiteľom, ktorý má autoritu, musí byť najprv dôveryhodným svedkom.

Druhý aspekt prichádza ako dôsledok: uprednostňovanie zovňajška pred vnútrom. Zákonníci a farizeji, žijúci v dvojtvárnosti, sa totiž obávajú, že budú musieť skrývať svoju nedôslednosť, aby si zachránili svoju vonkajšiu povesť. Keby totiž ľudia vedeli, čo majú v skutočnosti v srdci, zostali by zahanbení a stratili by akúkoľvek dôveryhodnosť. Preto konajú skutky, aby vyzerali ako spravodliví, aby si, ako sa hovorí,  „zachovali tvár“. Tento trik je veľmi bežný: upravujú si tvár, prikrášľujú si život, vylepšujú si srdce. Títo „vyumelkovaní“ ľudia nevedia žiť v pravde. A mnohokrát aj my máme toto pokušenie dvojtvárnosti.

Bratia a sestry, prijmime toto Ježišovo upozornenie, položme si aj my otázku: snažíme sa praktizovať to, čo hlásame, alebo žijeme v dvojtvárnosti? Hovoríme jedno a robíme druhé? Staráme sa len o to, aby sme sa navonok ukázali ako bezúhonní, vylepšení, alebo sa staráme o svoj vnútorný život v úprimnosti srdca?

Obráťme sa na Svätú Pannu: Ona, ktorá žila dôsledne a s pokorou srdca podľa Božej vôle, nech nám pomáha stávať sa dôveryhodnými svedkami evanjelia.