Katechéza o evanjelizačnom nadšení (27): Evanjelium je pre všetkých

Pred kadechézou zaznelo čítanie z evanjelia podľa Matúša (Mt 28,18-20):

[Po zmŕtvychvstaní] Ježiš pristúpil [k učeníkom] a povedal im: “[…] Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta”.

Drahí bratia a sestry! 

Po tom, čo sme minule videli, že kresťanská zvesť je radosť, pozastavme sa dnes pri druhom aspekte: kresťanské ohlasovanie je radosť, ktorá je pre každého. Keď sa naozaj stretneme s Pánom Ježišom tak úžas z tohto stretnutia preniká náš život a žiada si ísť ďalej. On si želá, aby jeho evanjelium bolo pre všetkých. V skutočnosti je v ňom „poľudšťujúca sila“, je v ňom naplnenie života, ktoré je určené pre každého muža a ženu, pretože pre všetkých sa Kristus narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Pre všetkých: nikoho nevynímajúc.

V Evangelii gaudium čítame: „Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť ohlasovať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali, nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale ‚príťažlivosťou‘“ (č. 14). Bratia, sestry, cíťme, že sme v službe univerzálneho cieľa evanjelia, ktoré je pre všetkých a odlíšme sa schopnosťou vychádzať zo seba – ohlasovanie, aby bolo autentickým musí opustiť egoizmus a máme aj schopnosť prekračovať všetky hranice. Kresťania nech sa zhromažďujú viac pred kostolom ako v sakristii a chodia „na námestia a do ulíc mesta“ (Lk 14, 21). Musia byť otvorení a expanzívni, kresťania musia byť „extrovertní“, a tento ich charakter pochádza od Ježiša, ktorý zo svojej prítomnosti vo svete urobil nepretržitú cestu s cieľom osloviť každého, dokonca sa poučiť z niektorých stretnutí.

V tomto zmysle evanjelium prináša správu o Ježišovom prekvapujúcom stretnutí s cudzinkou, kanaánskou ženou, ktorá ho prosí, aby uzdravil jej chorú dcéru (porov. Mt 15, 21 - 28). Ježiš ju odmieta so slovami, že bol poslaný len „k strateným ovciam z domu Izraela“ a že „nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 24.26). Ale žena s naliehavosťou typickou pre jednoduchých ľudí odpovedá, že aj „šteňatá jedia omrvinky, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (v. 27). Ježiš je ohromený a hovorí jej: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (v. 28). Stretnutie s touto ženou je niečím jedinečným. Nielenže niekto mení Ježišov názor, a to ide o ženu, cudzinku a pohanku, ale aj Pán sám sa utvrdzuje v tom, že jeho kázanie by nemalo byť obmedzené iba na ľud, ku ktorému patrí, ale má sa otvoriť pre všetkých.

Biblia nám ukazuje, že keď Boh povoláva človeka a uzatvára zmluvu s niektorými, kritérium je vždy toto: volí si niekoho, aby oslovil ďalších. Všetci Pánovi priatelia zakúsili krásu, ale aj zodpovednosť a ťarchu toho, že sú ním „vyvolení“. Všetci zažili znechutenie pri vlastných slabostiach či stratu svojich istôt. Možno najväčším pokušením je však považovať povolanie, ktoré dostali, za privilégium, prosím vás, to nie, povolanie nie je výsadou, nikdy. Nemôžeme povedať, že sme v porovnaní s ostatnými privilegovaní, to nie. Povolanie je na službu. A Boh si vyberá človeka, aby miloval všetkých, aby oslovil všetkých. Je univerzálne, pre všetkých, nie je len pre malú skupinku vyvolených z prvej triedy.

Nezabúdajme: Boh si vyberá niekoho, aby miloval všetkých. Toto je horizont univerzálnosti. Evanjelium nie je len pre mňa, je pre všetkých, nezabúdajme na to. Ďakujem.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)