Pápež v katechéze hovoril o „spiritualite bicykla“ Madeleine Delbrêlovej

Vatican News

Medzi veriacimi na Námestí svätého Petra nechýbali ani Slováci, 

medzi nimi aj 50 - členná skupina pútnikov z rôznych častí našej vlasti. Pápež František opäť vyzval k ukončeniu vojen, ktoré prebiehajú vo svete: 

 „Myslime na národy, ktoré trpia vojnou a modlime sa za ne. Nezabúdajme na sužovanú Ukrajinu a myslime na palestínsky a izraelský ľud: nech Pán prinesie spravodlivý mier. Je tu toľko utrpenia: trpia deti, trpia chorí, starí a zomiera mnoho mladých ľudí. Vojna je vždy porážkou: nezabúdajme. Vždy je to porážka.“

Pred záverečným apoštolským požehnaním Svätý Otec pripomenul:

„Zajtra budeme sláviť liturgický sviatok Posvätenia Baziliky svätého Jána Lateránskeho: je to katedrála Ríma, katedrála pápeža ako rímskeho biskupa. Nech toto výročie vzbudí vo všetkých túžbu stať sa živými kameňmi v službe Pánovi.“

V úvode katechézy zaznel úryvok z Evanjelia podľa Matúša (5,13-16): [Ježiš povedal svojim učeníkom:] «Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.»

Katechéza o evanjelizačnom nadšení: apoštolskej horlivosti veriaceho človeka

25. Madeleine Delbrêlová - radosť z viery medzi neveriacimi

V úvode katechézy zaznel úryvok z Evanjelia podľa Matúša (5,13-16)

[Ježiš povedal svojim učeníkom:] «Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.»

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Medzi mnohými svedkami nadšenia pre ohlasovanie evanjelia, medzi nadšenými evanjelizátormi, dnes predstavujem postavu jednej francúzskej ženy z 20. storočia, ctihodnej Božej služobníčky Madeleine Delbrêlovej. Narodila sa v roku 1904 a zomrela v roku 1964. Bola sociálnou pracovníčkou, spisovateľkou a mystičkou a viac ako tridsať rokov žila na chudobných robotníckych predmestiach Paríža. Očarená stretnutím s Pánom napísala: „Keď sme raz spoznali Božie slovo, nemáme právo ho neprijať; keď sme ho prijali, nemáme právo nedovoliť, aby sa v nás vtelilo; keď sa v nás vtelilo, nemáme právo nechávať si ho pre seba: od tej chvíle patríme k tým, ktorí ho očakávajú“ (Svätosť bežných ľudí, Miláno 2020, 71). Pekne to napísala.

Po dospievaní prežitom v agnosticizme – teda v nič  neverila - sa Madeleine v približne svojich dvadsiatich rokoch stretáva s Pánom, zasiahnutá svedectvom niektorých veriacich priateľov. Vydáva sa teda na cestu hľadania Boha, pričom dáva hlas hlbokému smädu, ktorý v sebe cítila, a pochopila, že „prázdnota, ktorá v nej vyvolávala úzkosť“, bol Boh, ktorý ju hľadal (Očarená Bohom. Korešpondecia 1910-1941, Miláno 2007, 96). Radosť z viery ju viedla k tomu, aby dozrela k rozhodnutiu žiť život úplne darovaný Bohu, v srdci Cirkvi a v srdci sveta, jednoducho bratsky zdieľať život „ľudí z ulíc“.

Poeticky sa obracala na Ježiša slovami: „Pre to, aby sme boli s Tebou na Tvojej ceste, treba kráčať, aj keď nás naša lenivosť láka zostať na mieste. Vyvolil si si nás, aby sme boli v zvláštnej rovnováhe, v takej rovnováhe, ktorá sa dá vytvoriť a udržať jedine v pohybe, v rozlete. Podobne ako bicykel, ktorý nemožno riadiť, len ak je v pohybe [...] Môžeme sa na ňom udržať rovno len pri pohybe vpred, v rozlete lásky“. Toto nazýva „spiritualitou bicykla“ (Humor v láske. Meditácie a básne, Miláno 2011, 56). Jedine na ceste, v behu žijeme v rovnováhe viery, ktorá je istou nerovnováhou, no je to tak, ako na bicykli. Ak sa zastavíš, neudržíš sa.

Madeleine mala srdce neustále vychádzajúce a nechala sa osloviť volaním chudobných. Cítila, že živý Boh evanjelia má horieť a páliť v našom vnútri, až kým jeho meno neprinesieme tým, ktorí ho ešte nenašli. V tomto duchu, obrátená k záchvevom sveta a volaniu chudobných, sa Madeleine cítila povolaná „žiť Ježišovu lásku úplne a do bodky, od oleja milosrdného Samaritána až po ocot Kalvárie, dávajúc mu lásku za lásku [... ], aby tým, že ho milujeme bez výhrad a necháme sa milovať až do krajnosti, sa v nás vtelili dve veľké prikázania lásky a stali sa len jedným“ (La vocation de la charité, 1, Œuvres complètes XIII, Bruyères-le-Châtel, 138-139).

Madeleine nás napokon učí ešte jednej veci: že evanjelizáciou sme evanjelizovaní. Preto vravela, opakujúc slová svätého Pavla: „Beda mi, ak ma evanjelizácia neevanjelizuje“. Evanjelizujúc druhých evanjelizujeme sami seba. Je to pekná náuka.

Pri pohľade na túto svedkyňu evanjelia sa aj my učíme, že v každej situácii a osobných či spoločenských okolnostiach nášho života je Pán prítomný a volá nás, aby sme žili náš čas, zdieľali životy iných, radosti i bolesti sveta. Osobitne nás učí, že aj sekularizované prostredie je nám nápomocné pri obrátení, pretože kontakt s neveriacimi podnecuje veriaceho človeka k neustálej revízii svojej viery a k znovuobjaveniu viery v jej podstate (porov. My z ulice, Miláno 1988, 268f).

Nech nás Madeleine Delbrêlová učí žiť túto vieru takpovediac „v pohybe“, túto plodnú vieru, ktorá z každého skutku viery robí skutok lásky pri ohlasovaní evanjelia.

(Preklad katechézy Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová, Miroslava Holubíková)