Pápež k otvoreniu pavilónu viery na COP28: Sme časné bytosti, ktoré potrebujú večnosť

Vaša výsosť, pán generálny tajomník, drahí bratia a sestry!

Chcel by som poďakovať Dr. Ahmadovi Al-Tayyebovi, veľkému imámovi Al-Azharu, ktorý mi prejavil svoju blízkosť; moslimskej rade starších, s ktorou som sa stretol pred rokom, Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) a všetkým partnerom, ktorí zorganizovali a podporili tento náboženský pavilón. Je to prvý takýto pavilón v srdci konferencie zmluvných strán a ukazuje, že každá autentická náboženská viera je zdrojom stretnutí a skutkov.

Predovšetkým je to stretnutie. Je dôležité, aby sme sa zišli napriek našim rozdielom, ako bratia a sestry v ľudskom spoločenstve a najmä ako veriaci, aby sme sebe a svetu pripomenuli, že ako pútnici na tejto zemi, sme povinní strážiť spoločný domov. Náboženstvá ako svedomie ľudstva nám pripomínajú, že sme časnými bytosťami, ktoré túžia po večnosti.

Áno, sme smrteľní, sme časní a strážiť život znamená aj postaviť sa proti klamstvu nenásytnej všemohúcnosti, ktoré pustoší planétu. Vzniká vtedy, keď sa človek považuje za pána sveta. Keď žije tak, akoby Boh neexistoval, a necháva sa opantávať pominuteľnými vecami. Vtedy sa človek namiesto toho, aby disponoval technikou, nechá ňou ovládnuť, „skomercionalizuje“ sa a stane sa ľahostajným: neschopný plakať a ľutovať, zostáva uzatvorený sám do seba a povyšuje sa nad morálku a zdravý rozum. Ide až tak ďaleko, že zničí aj to, čo mu umožňuje žiť.

Preto je klimatická kríza aj náboženskou krízou: jej koreň totiž spočíva v domnienke ľudskej sebestačnosti. Ale „stvorenie [...] bez Stvoriteľa zaniká“ (Gaudium et spes, 36). Namiesto toho nech je tento pavilón miestom stretnutia a nech sú náboženstvá vždy „pohostinnými miestami“, ktoré vydávajú prorocké svedectvo o potrebe transcendencie, hovoria svetu o bratstve, úcte a vzájomnej starostlivosti bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom ospravedlňovali zlé zaobchádzanie so stvorením (porov. Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spoločné spolužitie, Abú Zabí, 4. februára 2019).

Tým sa dostávame k ďalšej ústrednej téme tohto pavilónu a náboženskej viery: činnosť. Je naliehavo potrebné konať v prospech životného prostredia, ale nestačí len nasadiť viac ekonomických zdrojov: musíme zmeniť spôsob života, a teda musíme vychovávať k skromnému a bratskému životnému štýlu. To je nevyhnutná činnosť pre náboženstvá, ktoré sú tiež povolané vychovávať ku kontemplácii, pretože stvorenie nie je len systém, ktorý treba chrániť, ale aj dar, ktorý treba prijať. Svet chudobný na kontempláciu bude svetom znečisteným vo svojej duši. Bude naďalej vyraďovať ľudí a produkovať odpad. Svet bez modlitby bude hovoriť veľa slov, ale zbavený súcitu a sĺz bude žiť len z materializmu peňazí a zbraní.

V tejto súvislosti vieme, ako sú mier a starostlivosť o stvorenie vzájomne závislé: všetci máme pred očami, ako vojny a konflikty poškodzujú životné prostredie a rozdeľujú národy, čím bránia spoločnému angažovaniu sa v spoločných otázkach, ako je ochrana planéty. Domov je pre všetkých obývateľný len vtedy, ak je v ňom vytvorená atmosféra pokoja. Tak je to aj s našou planétou Zem, ktorej pôda akoby sa spájala s nárekom detí a chudobných, aby jediná prosba doletela až do neba: Mier!

Zachovanie mieru je aj úlohou náboženstiev. Prosím vás, buďme v tom dôslední. Nech sa faktami nepopiera to, čo sa hovorí ústami: nech sa nehovorí len o mieri, ale nech sa jasne vystupuje proti tým, ktorí sa vydávajú za veriacich, živia nenávisť a nebránia sa násiliu. Pripomeniem slová Františka z Assisi: „Pokoj, ktorý ohlasujete ústami, majte ešte hojnejšie vo svojich srdciach“ (Legenda o troch spoločníkoch, XIV, 5: FF 1469).

Bratia, sestry, nech Najvyšší požehná naše srdcia, aby sme boli spoločne budovateľmi pokoja a strážcami stvorenstva. Ďakujem.

Preklad Martin Jarábek