Posolstvo pápeža Františka na 32. svetový deň chorých

Posolstvo Svätého Otca Františka

11. február 2024

 „Nie je dobre byť človeku samému“ (Gn 2, 18). Boh, ktorý je láska, hneď na začiatku stvoril človeka pre spoločenstvo a vložil do jeho bytosti vzťahový rozmer. Náš život, formovaný na obraz Trojice, sa má plne realizovať v dynamike vzťahov, priateľstva a vzájomnej lásky. Sme stvorení, aby sme žili spoločne, nie sami. A práve preto, že tento plán prežívania spoločenstva je tak hlboko vpísaný do ľudského srdca, nás skúsenosť opustenosti a samoty desí, je pre nás bolestná, dokonca neľudská. O to viac v čase, keď prežívame vlastnú krehkosť, neistotu a stratu bezpečia, ktoré sú často dôsledkom nástupu vážnej choroby.

Myslím napríklad na tých, ktorí boli počas pandémie Covidu-19 strašne osamelí: pacienti, ktorí nemohli prijímať návštevy, ale aj sestry, lekári a pomocný personál, ktorí boli prepracovaní a pritom zavretí v izolácii na oddeleniach. A samozrejme, nezabúdajme na tých, ktorí museli osamote čeliť hodine smrti, hoci v starostlivosti zdravotníckeho personálu, ale ďaleko od svojich rodín.

S bolesťou spolucítim s utrpením a osamelosťou tých, ktorí sa následkom vojny a jej tragických dôsledkov ocitli bez podpory a pomoci: vojna je najstrašnejšia zo sociálnych chorôb a najvyššiu cenu za ňu platia tí najkrehkejší ľudia.

Je však potrebné zdôrazniť, že aj v krajinách, ktoré sa tešia mieru a majú viac prostriedkov, prežívajú ľudia obdobie staroby a choroby často v osamelosti a niekedy dokonca v opustenosti. Táto smutná skutočnosť je predovšetkým dôsledkom kultúry individualizmu, ktorá vyzdvihuje výkon za každú cenu a pestuje mýtus výkonnosti. Zároveň sa stáva ľahostajnou, ba dokonca bezohľadnou, keď už ľudia nemajú silu, aby držali krok. Stáva sa kultúrou vyraďovania, v ktorej „ľudia už nie sú vnímaní ako prvoradá hodnota, ktorú treba rešpektovať a chrániť, najmä ak sú slabí alebo hendikepovaní – v prípade, že ,ich ešte netrebaʻ, ako pri nenarodených deťoch, alebo ,ich už netreba‘, ako pri starých ľuďoch“ (enc. Fratelli tutti, 18). Žiaľ, takéto myslenie preniká aj do niektorých politických rozhodnutí, ktoré nie sú zamerané na dôstojnosť ľudskej osoby a jej potreby, a nie vždy uprednostňujú stratégie a zdroje potrebné nato, aby sa každej ľudskej bytosti zaručilo základné právo na zdravie a prístup k zdravotnej starostlivosti. Opustenosť týchto krehkých ľudí a ich osamelosť podporuje aj to, že starostlivosť o chorých sa obmedzuje len na zdravotnícke služby, a nie je rozumne sprevádzaná aj „terapeutickým spojenectvom“ medzi lekárom, pacientom a rodinnými príslušníkmi.

Bude užitočné, ak si znovu vypočujeme tieto slová Biblie: „Nie je dobre byť človeku samému!“ Boh to hovorí na samom začiatku stvorenia a odhaľuje nám tak hlboký zmysel svojho plánu s ľudstvom, ale aj smrteľnú ranu spôsobenú hriechom, ktorý sa medzitým vkráda a vyvoláva nedôveru, zlomy, rozdelenia a tým aj izoláciu. Hriech ovplyvňuje človeka vo všetkých jeho vzťahoch: s Bohom, so sebou samým, s druhými, so stvorením. Takáto izolácia spôsobuje, že strácame zmysel života, oberá nás o radosť z lásky a spôsobuje, že vo všetkých rozhodujúcich etapách života prežívame ťaživý pocit osamelosti.

Bratia a sestry, prvá starostlivosť, ktorú v chorobe potrebujeme, je blízkosť plná súcitu a nehy. Preto starostlivosť o chorého znamená predovšetkým starostlivosť o jeho vzťahy, o všetky jeho vzťahy: s Bohom, s druhými – rodinou, priateľmi, zdravotníckymi pracovníkmi –, so stvorením, so sebou samým. Je to možné? Áno, je to možné, a my všetci sa máme snažiť o to, aby sa tak stalo. Pozrime sa na obraz milosrdného Samaritána (porov. Lk 10, 25 – 37), na jeho schopnosť spomaliť krok a stať sa blížnym, na jeho nehu, s ktorou tíši rany trpiaceho brata.

Pamätajme na túto ústrednú pravdu nášho života: prišli sme na svet, pretože nás niekto prijal, sme stvorení pre lásku, sme povolaní k spoločenstvu a bratstvu. Tento rozmer nášho bytia nám poskytuje oporu najmä v časoch choroby a krehkosti a je to prvá terapia, ktorú všetci spoločne musíme prijať, aby sa vyliečili choroby spoločnosti, v ktorej žijeme.

Vám, ktorí prežívate chorobu, či už prechodnú alebo chronickú, by som chcel povedať: nehanbite sa za svoju túžbu po blízkosti a nehe! Neskrývajte ju a nikdy si nemyslite, že ste pre druhých príťažou. Stav choroby nás všetkých vyzýva, aby sme sa vymanili z hektického tempa, v ktorom žijeme, a znovu objavili seba samých.

V tomto čase epochálnej zmeny, ktorý prežívame, sme najmä my kresťania povolaní osvojiť si Ježišov súcitný pohľad. Starajme sa o tých, ktorí trpia a sú osamelí, možno aj marginalizovaní a odvrhnutí. Vzájomnou láskou, ktorou nás Kristus Pán obdarúva v modlitbe, najmä pri slávení Eucharistie, uzdravujme rany osamelosti a izolácie. A tak spolupracujme na tom, aby sme čelili kultúre individualizmu, ľahostajnosti či vyraďovania a pestovali kultúru nehy a súcitu.

Chorí, slabí a chudobní sa nachádzajú v srdci Cirkvi a musia byť aj v centre našej ľudskej pozornosti a pastoračnej starostlivosti. Nezabúdajme na to! A zverme sa Najsvätejšej Panne Márii, Uzdraveniu chorých, aby sa za nás prihovárala a pomáhala nám byť tvorcami blízkosti a bratských vzťahov.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 10. januára 2024

FRANTIŠEK