Pápež kňazom: Ďakujem vám za vaše námahy i za vaše slzy

HOMÍLIA SV. OTCA

Missa chrismatis, Bazilika Sv. Petra, 28. marec 2024

„Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20). Tento úryvok z evanjelia je stále pôsobivý a vedie človeka k vizualizácii scény: predstaviť si ten okamih ticha, v ktorom sa všetky oči upierali na Ježiša v zmesi úžasu i nedôvery. Vieme však, ako sa to skončilo: po tom, čo Ježiš odhalil falošné očakávania svojich krajanov, „zachvátil ich hnev“ (Lk 4, 28), vyšli von a vyhnali ho za mesto. Ich oči sa upierali na Ježiša, ale ich srdcia neboli pripravené zmeniť sa podľa jeho slova. Takto stratili životnú šancu.

V dnešný večer, na Zelený štvrtok, sa však uskutoční iné stretnutie pohľadov. Hlavným hrdinom je prvý pastier našej Cirkvi, Peter. Ani on na začiatku nedôveroval „demaskujúcemu“ slovu, ktoré mu Pán adresoval: „Trikrát ma zaprieš“ (Mk 14, 30). Takto „stratil z dohľadu“ Ježiša a zaprel ho pri speve kohúta. Keď sa však potom „Pán obrátil a pozrel“ na neho, tak si „spomenul na slovo, ktoré mu Pán povedal [...] Vyšiel von a horko zaplakal“ (Lk 22, 61 - 62). Jeho oči boli zaplavené slzami, ktoré tým, že vychádzali zo zraneného srdca, oslobodili ho od falošných presvedčení a ospravedlnení. Tento trpký plač mu zmenil život.

Ježišove slová a gestá po celé roky nevyviedli Petra z jeho očakávaní, podobných očakávaniam obyvateľov Nazareta: aj on čakal politického a mocného Mesiáša, silného a rozhodného a zoči-voči pohoršeniu zo slabého Ježiša, zatknutého bez odporu, vyhlásil: „Nepoznám ho!“ (Lk 22, 57). A je pravda, že ho nepoznal: začal ho spoznávať, keď v temnote zapretia dal priestor slzám zahanbenia a slzám pokánia. A skutočne ho spozná, keď sa „zarmútený, že sa už po tretí raz (Ježiš) pýta: ‚Miluješ ma?‘“, nechá naplno preniknúť Ježišovým pohľadom. Vtedy sa od toho „nepoznám ho“ posunie ďalej a povie: „Pane, ty vieš všetko“ (Jn 21, 17).

Drahí bratia kňazi, uzdravenie Petrovho srdca, uzdravenie apoštola, či uzdravenie pastiera sa uskutočňuje vtedy, keď my zranení a kajúcni dovolíme, aby nám Ježiš odpustil. Bolesť prechádza cez slzy i horký nárek a umožňuje nám znovu objaviť lásku. Preto sa chcem s vami podeliť o niekoľko myšlienok o pomerne zanedbávanom, ale podstatnom aspekte duchovného života. Dnes vám ponúkam slovo, ktoré je možno zastarané, ale verím, že je dobré ho znovuobjaviť: „compunzione“ – zasiahnutie srdca ľútosťou.

Toto slovo evokuje vbodnutie: „compunzione“ je „preniknutie do srdca“, vpichnutie, ktoré ho zraňuje a spôsobuje slzy pokánia. Pomôže nám príbeh, ktorý sa tiež týka svätého Petra. On, zasiahnutý pohľadom a slovami zmŕtvychvstalého Ježiša, v deň Turíc, očistený a zapálený Duchom, vyhlásil pred obyvateľmi Jeruzalema: „Boh urobil Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Pánom aj Mesiášom“ (porov. Sk 2, 36). Poslucháči naraz pocítili zlo, ktoré spáchali, a spásu, ktorú im daroval Pán a „keď to počuli,“ hovorí text, „bolesť im prenikla srdce“ (Sk 2, 37).

Hľa, to je skrúšenosť: nie je to pocit viny, ktorý nás hodí na zem, nie je to  škrupulóznosť, ktorá ochromuje, ale je to blahodarné preniknutie, ktoré páli vo vnútri a uzdravuje, pretože srdce, keď vidí svoje zlo a uznáva, že je hriešne, tak sa otvára, prijíma pôsobenie Ducha Svätého ako živej vody, ktorá ho pohýna a spôsobuje, že mu po tvári tečú slzy. Kto odhodí masku a dovolí Bohu nazrieť do svojho srdca, dostáva dar týchto sĺz, najsvätejších vôd po tých krstných[1]. Drahí bratia kňazi, dnes vám toto želám.

Treba však dobre pochopiť, čo znamená plakať nad sebou samými. Neznamená to oplakávať sa, ako sme často pokúšaní urobiť. Stáva sa to napríklad vtedy, keď sme sklamaní alebo sa obávame našich nevydarených očakávaní, nepochopenia zo strany iných, možno spolubratov a či nadriadených. Alebo keď pre zvláštnu a nezdravú rozkoš duše radi omieľame krivdy, ktorých sa nám dostalo, aby sme sa ľutovali, myslíme si, že sme nedostali to, čo sme si zaslúžili a predstavujeme si, že budúcnosť nám bude prinášať len neustále negatívne prekvapenia. Toto – ako nás učí svätý Pavol - je smútok podľa sveta, na rozdiel od smútku podľa Boha[2].

Na druhej strane plakať nad sebou samými znamená vážne ľutovať, že sme zarmútili Boha hriechom; znamená to uznať, že sme vždy dlžníkmi a nikdy nie veriteľmi; znamená to priznať, že sme stratili cestu k svätosti, keď sme nezachovali vieru v lásku toho, ktorý za mňa dal svoj život[3]. Znamená to pozrieť sa do svojho vnútra a zarmútiť sa nad svojou nevďačnosťou a nestálosťou; znamená to so smútkom uvažovať nad svojou dvojtvárnosťou a falošnosťou; znamená to zostúpiť do hlbín svojho pokrytectva, kňazskej pretvárky. Drahí bratia, do tejto pretvárky, často spadneme, často... Dávajte si pozor na kňazské pokrytectvo. A potom je dôležité opäť zdvihnúť zrak k Ukrižovanému a nechať sa pohnúť jeho láskou, ktorá vždy odpúšťa a povznáša, ktorá nikdy nesklame očakávania tých, ktorí mu dôverujú. Takto slzy naďalej stekajú a očisťujú srdce.

Skrúšenosť si totiž vyžaduje námahu, ale prinavracia pokoj; nespôsobuje úzkosť, ale zbavuje dušu bremena, pretože pôsobí v rane hriechu a disponuje nás, aby sme práve tam prijali pohladenie nebeského lekára, ktorý premieňa srdce, keď je „skrúšené a ponížené“ (Ž 51, 19), obmäkčené slzami. Skrúšenosť je teda protilátkou na sklerokardiu, na zatvrdnutosť srdca, ktorú Ježiš tak veľmi odsudzoval (porov. Mk 3, 5; 10, 5). Srdce totiž bez pokánia a plaču stvrdne: najprv si zvykne, potom je neznášanlivé voči problémom a ľahostajné voči ľuďom, potom chladné a takmer necitlivé, akoby zabalené do nerozbitnej kôry a nakoniec je srdce z kameňa. Ale tak ako kvapka hĺbi kameň, tak aj slzy pomaly hĺbia zatvrdnuté srdcia. Tak sme svedkami zázraku dobrého zármutku, ktorý vedie k sladkosti.

Chápeme teda, prečo duchovní učitelia trvajú na skrúšenosti. Svätý Benedikt nás každý deň vyzýva, aby sme „so slzami a vzdychaním vyznávali Bohu svoje minulé chyby“ [4]. a tvrdí, že modlitbou „nebudeme vypočutí pre naše slová, ale pre čistotu nášho srdca a skrúšenosť, ktorá utiera naše slzy“[5]. A ak pre svätého Jána Zlatoústeho jediná slza uhasí ohnisko vín[6], kniha Nasledovanie Krista odporúča: „Oddaj sa skrúšenosti srdca“, pretože „pre ľahkomyseľnosť srdca a nedbanlivosť o svoje chyby si často neuvedomujeme ťažkosti svojej duše“ [7]. Skrúšenosť je liekom, pretože nás privádza späť k pravde o nás samých, takže hĺbka našej hriešnosti odhaľuje nekonečne väčšiu skutočnosť, že nám bolo odpustené. Preto neprekvapuje výrok Izáka z Ninive: „Kto zabúda na mieru svojich hriechov, zabúda na mieru Božej milosti voči sebe“ [8].

Je pravda, drahí bratia a sestry, že celé naše vnútorné znovuzrodenie vždy pramení zo stretnutia našej úbohosti s jeho milosrdenstvom - naša bieda a jeho milosrdenstvo sa stretávajú - každé vnútorné znovuzrodenie prechádza našou chudobou ducha, ktorá umožňuje Duchu Svätému, aby nás obohatil. V tomto svetle sa dajú pochopiť silné tvrdenia mnohých duchovných učiteľov. Spomeňme si na tie paradoxné od svätého Izáka: „Ten, kto pozná svoje vlastné hriechy [...], je väčší ako ten, kto modlitbou kriesi mŕtvych. Ten, kto hodinu plače nad sebou samým, je väčší ako ten, kto kontempláciou slúži celému svetu [...]. Ten, komu je dané poznať seba samého, je väčší ako ten, komu je dané vidieť anjelov“ [9].

Bratia, vráťme sa k nám, kňazom a pýtajme sa, koľko skrúšenosti a sĺz je prítomných v našom spytovaní svedomia a v našej modlitbe. Pýtajme sa sami seba, či s pribúdajúcimi rokmi pribúdajú slzy. V tomto ohľade je dobré, ak sa deje opak než v biologickom živote, kde keď človek vyrastie, plače menej než v detstve. Na druhej strane v duchovnom živote, kde je dôležité byť ako deti (porov. Mt 18, 3), tí, ktorí neplačú, cúvajú, vnútorne starnú, zatiaľ čo tí, ktorí dosahujú jednoduchšiu a intímnejšiu modlitbu, pozostávajúcu z adorácie a dojatia pred Bohom, dozrievajú. Čoraz menej sa človek viaže na seba a čoraz viac na Krista a stáva sa chudobným v duchu. Takto sa cíti bližšie k chudobným, Bohu milovaným, ktorých si predtým - ako píše svätý František vo svojom testamente - držal ďaleko, lebo bol v hriechu, ale ktorých spoločnosť sa potom z trpkej stáva sladkou[10]. A tak sa ten, kto je skrúšený srdcom, cíti čoraz viac ako brat všetkých hriešnikov vo svete, cíti sa viac bratom, bez akéhokoľvek náznaku nadradenosti alebo prísneho odsudzovania, ale vždy s túžbou milovať a odčiniť hriechy.

Drahí bratia, toto je ďalšia vlastnosť zasiahnutého srdca: solidarita. Učenlivé srdce, označené duchom blahoslavenstiev, prirodzene inklinuje k súcitu s druhými: namiesto toho, aby sa hnevalo a pohoršovalo nad zlom, ktoré páchajú jeho bratia, plače nad ich hriechmi. Nepohoršuje sa. Dochádza k akémusi zvratu, keď sa prirodzená tendencia byť milosrdný voči sebe a prísny voči druhým obracia a človek sa z Božej milosti stáva tvrdým voči sebe a milosrdným voči druhým. A Pán hľadá, najmä medzi tými, ktorí sa mu zasvätili, takých, ktorí plačú nad hriechmi Cirkvi a sveta a stávajú sa nástrojmi príhovoru za všetkých. Mnoho hrdinských svedkov v Cirkvi nám ukazuje túto cestu! Spomeňme si na púštnych mníchov na Východe i na Západe; na nepretržitý príhovor, zložený zo stonania a sĺz, svätého Gregora z Nareku; na františkánsku obetu za nemilovanú Lásku; na kňazov, ako bol arský farár, ktorí žili pokáním za spásu iných. Drahí bratia, toto nie je iba poézia, toto je kňazstvo!

Drahí bratia, od nás, svojich pastierov, Pán nežiada pohŕdavé súdy nad tými, ktorí neveria, ale lásku a slzy za tých, ktorí sú ďaleko. Ťažké situácie, ktoré vidíme a prežívame, nedostatok viery, utrpenie, ktorého sa dotýkame, v kontakte so skrúšeným srdcom nevzbudzujú neochvejnosť v polemikách, ale vytrvalosť v milosrdenstve. Ako veľmi sa potrebujeme oslobodiť od prísnosti a obviňovania, od sebectva a ctižiadosti, od strnulosti a nespokojnosti, aby sme sa mohli zveriť a spoľahnúť na Boha a nájsť v ňom pokoj, ktorý zachraňuje pred každou búrkou! Adorujme, prihovárajme sa a plačme za druhých: umožníme Pánovi konať zázraky. A nebojme sa: On nás prekvapí!

Naša služba bude prínosom. V súčasnej sekulárnej spoločnosti riskujeme, že budeme veľmi aktívni a pritom sa budeme cítiť bezmocní, čo má za následok, že stratíme entuziazmus a budeme v pokušení „vtiahnuť veslá do člna“, uzavrieť sa do seba v sťažnostiach a nechať veľkosť problémov prevládnuť nad veľkosťou Boha. Ak sa to deje, stávame sa zatrpknutými a uštipačnými. Neustále ohovárame, vždy nachádzame príležitosti na sťažovanie sa. Ak by sa však zatrpknutosť a skľúčenosť obrátili namiesto k svetu k nášmu vlastnému srdcu, Pán by nás nezabudol navštíviť a pozdvihnúť. Ako nás k tomu nabáda kniha Nasledovanie Krista: „Nenos v sebe záležitosti iných, ani sa nestaraj o to, čo robia tí, čo sa zviditeľňujú; radšej vždy a v prvom rade bdej nad sebou a napomenutie adresuj najmä sebe a nie iným ľuďom, dokonca ani tým, ktorí sú ti drahí. Nezarmucuj sa, ak sa ti nedostane priazne od ľudí; to, čo ťa musí ťažiť, robiť smutným, je skôr vedomie, že nie si úplne a s istotou na správnej ceste“ [11].

Na záver by som chcel zdôrazniť jeden podstatný aspekt: zasiahnutie srdca nie je ani tak výsledkom nášho cvičenia, ale je to milosť, o ktorú treba prosiť v modlitbe. Pokánie je dar od Boha, je ovocím pôsobenia Ducha Svätého. Aby sme uľahčili jeho rast, podelím sa o dve malé rady. Prvou je nepozerať sa na život a povolanie v perspektíve efektívnosti a bezprostrednej potreby, spojenej len s dneškom a jeho naliehavosťou a očakávaniami, ale v perspektíve celku, vrátane minulosti a budúcnosti. Z minulosti si pripomínať Božiu vernosť, Boh je verný. Pamätať na jeho odpustenie, ukotviť sa v jeho láske a do budúcnosti myslieť na večný cieľ, ku ktorému sme povolaní, na konečný cieľ nášho života.

Drahí bratia, rozšírenie obzorov nám pomáha rozšíriť si srdce, povzbudzuje nás k návratu k sebe samým s Pánom a k prežívaniu súcitu. Druhá rada, ktorá prichádza ako dôsledok: znovu objavme potrebu venovať sa modlitbe, ktorá nech nie je povinná a účelová, ale nezištná, pokojná a predĺžená. Brat, aká je tvoja modlitba? Vráťme sa k adorácii – zabudol si adorovať? - a vráťme sa k modlitbe srdca. Opakujme: Ježišu, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym. Pociťujme Božiu veľkosť v našej hriešnej nízkosti, aby sme sa mohli pozrieť do svojho vnútra a dovoliť, aby nás jeho pohľad prenikol. Potom znovu objavíme múdrosť svätej Matky Cirkvi, ktorá nás neustále uvádza do modlitby zvolaním úbožiaka, ktorý volá: Bože, príď mi na pomoc.

Milovaní, vráťme sa napokon k svätému Petrovi a k jeho slzám. Oltár umiestnený nad jeho hrobom nás pobáda pomyslieť na to, ako často my, ktorí tam dennodenne hovoríme: „Vezmite a jedzte z neho všetci: lebo toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“, sklameme a zarmucujeme Jeho, ktorý nás miluje až tak, že naše ruky urobil nástrojmi svojej prítomnosti. Preto je dobré, aby sme si osvojili slová, ktorými sa v duchu pripravujeme (na slávenie obety): „Prijmi nás, Bože, v duchu pokorných a v srdci skrúšených“ a znova: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu“. Vo všetkom nás, bratia, potešuje istota, ktorú nám dnes odovzdáva Božie slovo: Pán, pomazaný Duchom (porov. Lk 4, 18), prišiel „obviazať zlomených srdcom“ (Iz 61, 1). Ak je teda srdce zlomené, Ježiš ho môže obviazať a uzdraviť.

Ďakujem vám, drahí kňazi, ďakujem vám za vaše otvorené a vnímavé srdce. Ďakujem vám za vašu námahu a vďaka za váš plač. Vďaka vám za to, že prinášate zázrak Božieho milosrdenstva – vždy odpúšťajte, buďte milosrdní a prinášajte toto milosrdenstvo bratom a sestrám našej doby. Drahí kňazi, nech vám Pán dá útechu, nech vás utvrdí a odmení. Vďaka.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)

[1] «La Chiesa ha l’acqua e le lacrime: l’acqua del Battesimo, le lacrime della Penitenza» (S. Ambrogio, Epistula extra collectionem, I, 12).

[2] «La tristezza secondo Dio produce un pentimento irrevocabile che porta alla salvezza, mentre la tristezza del mondo produce la morte» (2 Cor 7,10).

[3] Cfr S. Giovanni Crisostomo, De compunctione, I, 10.

[4] Regola, IV,57.

[5] Ivi, XX,3.

[6] Cfr De paenitentia, VII,5.

[7] Cap. XXI.

[8] Discorsi ascetici (III Coll.), XII.

[9] Discorsi ascetici (I Coll.), XXXIV (vers. greca).

[10] Cfr FF 110.

[11] Cap. XXI.