A. Roncalli a K. Wojtyla, pastieri medzi ľuďmi

Alessandro Gisotti

Kto sú svätí? Predovšetkým to nie sú nadľudia, ako nám pápež František často pripomína. V spoločnej predstave, dokonca aj neveriacich, je však svätosť synonymom výnimočnosti. Ak je vaše meno v kalendári - dalo by sa povedať s humorom - určite je to vďaka výnimočnému životu. Pápež však práve v tejto súvislosti chcel zdôrazniť - a urobil tak apoštolskou exhortáciou, ktorá by si možno zaslúžila podrobnejšie rozpracovanie -, že všetci pokrstení sú povolaní k svätosti, k tomu, aby boli „svätými odvedľa“, ktorých je oveľa viac ako tých, ktorí sú uvedení v kalendári. Svätosť, napísal pápež v Gaudete et exsultate, je vidieť „v trpezlivom Božom ľude: v rodičoch, ktorí vychovávajú svoje deti s takou láskou, v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby priniesli domov chlieb, v chorých, v starších rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú“. 

V túto svätosť Božieho ľudu, trpezlivého ľudu, ktorý sa vie zveriť Otcovi a nechať sa ním viesť, Ján XXIII. a Ján Pavol II. úprimne verili a 27. apríla pred desiatimi rokmi boli na Svätopeterskom námestí plnom veriacich vyhlásení za svätých. Angelo Roncalli v Benátkach a Karol Wojtyla v Krakove a neskôr počas ich petrovskej služby v Ríme - boli „pastiermi s vôňou oviec“, ako by dnes povedal Svätý Otec. Žili ako pastieri uprostred ľudí bez strachu dotknúť sa Kristových rán, rán viditeľných v utrpení sestier a bratov, ktorí tvoria Telo, ktorým je Cirkev. Tento obraz, ktorý Druhý vatikánsky koncil - zrodený z poddajného a odvážneho srdca Jána XXIII. a mal v mladom biskupovi Wojtylovi jedného zo svojich najhorlivejších stúpencov - vrátil do centra cirkevného života, spojil ho so skúsenosťou prvého kresťanského spoločenstva, o ktorej nám hovoria Skutky apoštolov.

Žijeme v čase veľkých otrasov: v posledných rokoch sa najprv pandémia, potom vojna na Ukrajine a nakoniec nový konflikt na Blízkom východe spojili, zasiali bolesť, strach a pocit zmätku, ktorý sa vďaka globalizácii teraz zdá byť konštitutívnym rozmerom celého ľudstva. Časy, v ktorých žili Angelo Roncalli a Karol Wojtyla, však neboli o nič menej zložité, o nič menej poznačené strachom zo zániku ľudského rodu. Starší a chorý Ján XXIII. čelil v prvých dňoch koncilu kubánskej kríze. Ján Pavol II., ktorý ako kňaz zažil nacistickú hrôzu v rodnom Poľsku a ako biskup dusivú komunistickú diktatúru, ako pápež čelil, oživený prorockou húževnatosťou, konfrontácii medzi dvoma blokmi studenej vojny až po dramatický rozpad Sovietskeho zväzu a následnú ilúziu „konca dejín“.

Títo dvaja pápeži 20. storočia nereagovali na tragédie svojej doby rezignáciou a pesimizmom. Nepripojili sa k litániám „prorokov skazy“, ktorí sa vtedy, ako aj dnes, zrejme radšej sťažujú na to, čo je zlé, než aby si vyhrnuli rukávy a pomohli veci zlepšiť. Ako zdôraznil pápež František v homílii svätej omše pri ich kanonizácii, u Jána XXIII. a Jána Pavla II. bola „najsilnejšia viera v Ježiša Krista Vykupiteľa človeka a Pána dejín“, viera, ktorá sa prejavovala radosťou a nádejou, o ktorých môžu svedčiť len tí, ktorí sa vo svojom živote stretli s Kristom. „To sú,“ poznamenal opäť vo svojej homílii, „nádej a radosť, ktoré obaja svätí pápeži dostali ako dar od Zmŕtvychvstalého Pána a na oplátku ich v hojnosti darovali Božiemu ľudu, pričom sa im dostalo večnej vďačnosti“. Vďačnosť dvoch svätých, ktorá s pribúdajúcimi rokmi nevybledne, ale skôr rastie v presvedčení, že teraz sa z neba môžu prihovárať za Cirkev, za Boží ľud, ktorému vo svojom pozemskom živote slúžili s láskou a sebazaprením.

Preklad Martin Jarábek