Homília počas vešpier: Všetci potrebujeme nádej

Homília pápeža Františka

Druhé vešpery slávnosti Nanebovstúpenia Pána, 9. mája 2024

Za radostného spevu Ježiš vystúpil do neba, kde sedí po pravici Otca. On - ako sme práve počuli - pohltil smrť, aby sme sa my stali dedičmi večného života (porov. 1 Pt 3, 22 Vulg.). 

Nanebovstúpenie Pána teda nie je odlúčením, odstupom, odchodom od nás, ale je naplnením jeho poslania: Ježiš zostúpil k nám, aby sme my mohli vystúpiť k Otcovi; zostúpil, aby nás vyniesol hore; zostúpil do hlbín zeme, aby sa nad nami otvorilo nebo. Zničil našu smrť, aby sme mohli získať život a to navždy.

Toto je základ našej nádeje: Kristus vystúpil do neba a prináša k Božiemu srdcu naše človečenstvo plné očakávaní a otázok, „aby sme mali pevnú nádej, že ho ako jeho tajomné telo budeme nasledovať do nebeskej vlasti, kam nás predišiel on, naša hlava, a pôvodca našej spásy“ (porov. Prefácia nanebovstúpenia).

Bratia a sestry, práve túto nádej, zakorenenú v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, chceme osláviť, prijať a zvestovať celému svetu v nadchádzajúcom Jubileu, ktoré je už za dverami. Nie je to len jednoduchý, povedzme iba ľudský optimizmus alebo pominuteľné očakávanie spojené s nejakou pozemskou istotou, to nie. Je to skutočnosť, ktorá sa už naplnila v Ježišovi a ktorá sa aj nám dáva každý deň, kým nebudeme jedno v objatí jeho lásky.

„Kresťanská nádej,“ píše svätý Peter, „je neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo“ (1 Pt 1, 4). Kresťanská nádej nás podopiera na životnej ceste, aj keď je kľukatá a únavná; otvára pred nami cesty budúcnosti, keď nás rezignácia a pesimizmus chcú držať v zajatí; umožňuje nám vidieť možné dobro, keď sa zdá, že zlo má navrch. Kresťanská nádej nám vlieva pokoj, keď srdce ťaží neúspech a hriech; umožňuje nám snívať o novej ľudskosti a dodáva nám odvahu pri budovaní bratského a pokojného sveta, keď sa zdá, že to nestojí za námahu. Toto je nádej, dar, ktorý nám Pán daroval v krste.

Milí moji, keď sa Rokom modlitby pripravujeme na Jubileum, pozdvihnime srdce ku Kristovi, aby sme sa stali spevákmi nádeje pre civilizáciu, ktorá je poznačená príliš veľkým zúfalstvom. Svojimi gestami, slovami, každodennými rozhodnutiami, trpezlivosťou zasiať kúsok krásy a láskavosti, nech sme kdekoľvek, chceme spievať o nádeji, aby jej melódia rozochvela akordy ľudstva a prebudila v srdciach radosť a aby prebudila odvahu objať život.

Potrebujeme totiž nádej, potrebujeme ju všetci. Nádej nesklame, nezabudnime na to. Potrebuje ju spoločnosť, v ktorej žijeme, často ponorená len do prítomnosti a neschopná hľadieť do budúcnosti; potrebuje ju naša doba, ktorá sa neraz unavene vlečie v šedi individualizmu a „prežívania“; potrebuje ju stvorenie, ťažko zranené a znetvorené ľudským sebectvom; potrebujú ju ľudia a národy, ktoré čelia zajtrajšku zaťaženému obavami a strachom, zatiaľ čo nespravodlivosť s aroganciou pretrvávajú, chudobní sú zavrhovaní, vojny rozsievajú smrť, poslední stále zostávajú na konci zoznamu a sen o bratskom svete sa môže zdať ako prelud. Potrebujú ju mladí ľudia, často dezorientovaní, ale túžiaci žiť naplno; potrebujú ju starí ľudia, ktorých kultúra výkonnosti a odmietania už nevie rešpektovať a počúvať; potrebujú ju chorí a všetci tí, ktorí sú zranení na tele i na duchu a ktorým môže naša blízkosť a starostlivosť priniesť úľavu.

A napokon, drahí bratia a sestry, aj Cirkev potrebuje nádej, aby keď zakúša ťarchu únavy a krehkosti, nikdy nezabudla, že je Kristovou nevestou, milovanou večnou a vernou láskou, povolanou strážiť svetlo evanjelia, poslanou odovzdávať všetkým oheň, ktorý priniesol a raz navždy zapálil Ježiš vo svete.

Každý z nás potrebuje nádej: naše niekedy unavené a zranené životy, naše srdcia túžiace po pravde, dobre a kráse, naše sny, ktoré žiadna temnota nemôže uhasiť. Všetko v nás i mimo nás volá po nádeji a hľadá, aj keď o tom nevie, Božiu blízkosť. „Zdá sa nám,“ hovorieval Romano Guardini, „že náš čas je časom vzdialenosti od Boha, v ktorom sa svet zapĺňa vecami a Pánovo slovo sa vytráca; hovorí však: ‘Ak však príde čas - a on príde, po prekonaní temnoty -, v ktorom sa človek spýta Boha: ‚Pane, kde si teda bol?‘, potom opäť počuje odpoveď: „Bližšie k vám než kedykoľvek predtým! Možno je Boh bližšie našej ľadovej dobe ako baroku s pompéznosťou jeho kostolov, stredoveku s hojnosťou jeho symbolov, rannému kresťanstvu s jeho mladíckou odvahou tvárou v tvár smrti. [...] Očakáva však [...], že mu zostaneme verní. Z toho by mohla vzniknúť viera nemenej platná, ba možno čistejšia, v každom prípade intenzívnejšia, než bola v časoch vnútorného bohatstva“ (R. GUARDINI, Prijať samých seba, Brescia 1992, 72).

Bratia a sestry, nech nám zmŕtvychvstalý a nanebovstúpený Pán dá milosť znovuobjaviť nádej, zvestovať nádej, budovať nádej.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)