Pápež luxemburským katolíkom: Buďme podobní Panne Márii

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s katolíckou komunitou, Luxemburg, Katedrála Notre-Dame, 26. septembra 2024

Vaša kráľovská výsosť,

Vaša eminencia kardinál a bratia biskupi,

drahé sestry, drahí bratia!

Som veľmi rád, že môžem byť tu s vami, v tejto nádhernej katedrále. Som vďačný veľkovojvodovi a jeho rodine za ich prítomnosť; ďakujem kardinálovi Jeanovi-Claudovi Hollerichovi za jeho milé slová, ako aj Diogovi, Christine a sestre Márii Perpetui za ich svedectvá. 

Naše stretnutie sa časovo zhoduje s významným mariánskym jubileom, ktorým si luxemburská cirkev pripomína štyri storočia úcty k Márii Úteche zarmútených, patrónke krajiny. Téma, ktorú ste si vybrali pre túto návštevu, sa dobre hodí k tomuto pomenovaniu: „Slúžiť“. Utešovať a slúžiť sú totiž dva základné aspekty lásky, ktorú nám dal Ježiš, ktorú nám zveril ako poslanie (porov. Jn 13, 13 - 17) a ktorú nám ukázal ako jedinú cestu k plnej radosti (porov. Sk 20, 35). Z tohto dôvodu budeme o niekoľko okamihov v úvodnej modlitbe Mariánskeho roka prosiť Božiu Matku, aby nám pomohla byť „misionármi, pripravenými svedčiť o radosti evanjelia“, pripodobniť naše srdcia jej, „aby sme sa dali do služby našim bratom a sestrám“. Potom sa môžeme zastaviť a zamyslieť sa práve nad týmito tromi slovami: služba, poslanie a radosť.

Predovšetkým služba. Už skôr bolo povedané, že Cirkev v Luxembursku chce byť „Cirkvou Ježiša Krista, ktorý neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby slúžil“ (porov. Mt 20, 28; Mk 10, 45). Pripomenutý bol aj obraz svätého Františka, ktorý objíma malomocného a uzdravuje jeho rany. Ja, služobník, by som vám dnes chcel odporučiť veľmi naliehavý aspekt: aspekt prijímania. Robím to tu, medzi vami, osobitným spôsobom, pretože vaša krajina má a udržiava v tejto oblasti živú stáročnú tradíciu, ako nám to pripomenula sestra Mária Perpetua a ako sa to viackrát objavilo, aj v ďalších svedectvách, vo zvolaní: „todos, todos!“, „všetci, všetci, všetci!“, ktorý opakujeme pri viacerých príležitostiach. Áno, duch evanjelia je duchom prijatia, otvorenosti voči všetkým a nepripúšťa žiadne vylúčenie (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 47). Povzbudzujem vás preto, aby ste zostali verní tomuto vášmu dedičstvu, tomuto vášmu bohatstvu, ktoré vlastníte, a aby ste naďalej vytvárali zo svojej krajiny priateľský domov pre každého, kto zaklope na vaše dvere s prosbou o pomoc a pohostinnosť.

Je to povinnosť spravodlivosti ešte pred povinnosťou lásky, ako to povedal už svätý Ján Pavol II. keď pripomenul kresťanské korene európskej kultúry. Práve vtedy povzbudzoval mladých Luxemburčanov, aby vytýčili smer „Európy nielen tovarov a hmotných vecí, ale hodnôt, ľudí a sŕdc“, v ktorej by sa evanjelium odovzdávalo „v slove ohlasovania a v znameniach lásky“ (Príhovor k mladým Luxemburského veľkovojvodstva, 16. mája 1985, 4), v oboch veciach. Zdôrazňujem to, pretože je to dôležité: Európa a svet, v ktorom sa evanjelium odovzdáva v slove ohlasovania spojenom so znakmi lásky.

A to nás privádza k druhej téme: k misii. Predtým kardinál arcibiskup hovoril o „vývoji luxemburskej cirkvi v sekularizovanej spoločnosti“. Tento výraz sa mi páčil: Cirkev sa v sekularizovanej spoločnosti vyvíja, dozrieva a rastie. Neobracia sa do seba, nie je smutná, rezignovaná, skôr prijíma výzvu, aby vo vernosti hodnotám všetkých čias znovu objavila a prehodnotila novým spôsobom postupy evanjelizácie, pričom sa stále viac posúva od jednoduchého prístupu pastoračnej starostlivosti k prístupu misionárskeho ohlasovania – a na to treba odvahu. A preto, aby to mohla uskutočňovať je pripravená na zmenu: napríklad, ako nám pripomenula Christine, v zdieľaní zodpovednosti a služieb, kráčajúc jednotne ako spoločenstvo, ktoré ohlasuje a robí zo synodality „trvalý spôsob vzťahov“ medzi svojimi členmi.

A o hodnote tohto rastu nám ukázali krásny obraz mladí priatelia, ktorí práve teraz predviedli niekoľko scén z muzikálu Laudato si'. Bravo, urobili to výborne! Ďakujeme vám za dar, ktorý ste nám dali! Vaše dielo, ktoré je plodom spoločného úsilia mnohých ľudí v arcidiecéze, je pre nás všetkých dvojnásobne prorockým znamením! V prvom rade nám pripomína našu zodpovednosť voči „spoločnému domu“, ktorého sme správcami, a nie panovníkmi. Potom nás však tiež núti zamyslieť sa nad tým, ako toto poslanie, prežívané spoločne, predstavuje samo osebe nádherný zborový nástroj, ktorý každému hovorí o kráse evanjelia. A to je dôležité pre nás všetkých: to, čo nás ženie do misie, v skutočnosti nie je potreba „doplniť počty“, vykonávať „prozelytizmus“, ale je to túžba sprístupniť čo najväčšiemu počtu bratov a sestier radosť zo stretnutia s Kristom. A tu by som chcel pripomenúť krásne vyjadrenie Benedikta XVI.: „Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti“.

Tu je teda okrem ťažkostí živý dynamizmus Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí! Láska nás pobáda ohlasovať evanjelium tým, že sa otvárame druhým, a výzva ohlasovania nás núti rásť ako spoločenstvo, pomáha nám prekonať strach z vykročenia na nové cesty a podnecuje nás vďačne prijať príspevok každého. Je to krásna, zdravá a radostná dynamika, ktorú je dobré pestovať v nás a okolo nás.

A tak sa dostávame k tretiemu slovu: k radosti. Diogo, keď hovoril o skúsenostiach zo Svetových dní mládeže, spomínal na šťastie, ktoré pociťoval v predvečer osláv, keď spolu s rovesníkmi rôzneho pôvodu a národností čakal na chvíľu nášho stretnutia, ako aj na vzrušenie, keď sa na druhý deň ráno zobudil obklopený mnohými priateľmi; a opäť na nadšenie, ktoré pociťoval počas spoločných príprav v Portugalsku, a na radosť, keď sa po roku opäť stretol s ostatnými tu v Luxembursku. Vidíte? Taká je naša viera: je radostná, „tancujúca“, pretože nám hovorí, že sme deťmi Boha, ktorý je priateľom človeka, ktorý chce, aby sme boli šťastní a zjednotení, a ktorý sa neteší z ničoho viac ako z našej spásy (porov. Lk 15, 4 - 32; sv. Gregor Veľký, Homílie na evanjeliá, 34, 3). A k tomu, prosím: Cirkvi ubližujú títo smutní, nudní, kresťania so smutnou tvárou. Nie, to nie sú kresťania. Prosím vás, vy majte radosť z evanjelia: vďaka tomu tak veľmi veríme a rastieme.

V tejto súvislosti by som chcel na záver pripomenúť ďalšiu krásnu tradíciu vašej krajiny, o ktorej mi bolo povedané: jarnú procesiu - Springprozession -, ktorá sa na Zelený štvrtok koná v Echternachu na pamiatku neúnavnej misionárskej práce svätého Willibroarda, evanjelizátora týchto krajín. Celé mesto sa naplní tancom po uliciach a námestiach spolu s mnohými pútnikmi a návštevníkmi, ktorí sa tam zbiehajú, a procesia sa stáva jedným veľkým a jedinečným tancom. Spomeňme si, že kráľ Dávid tancoval pred Pánom a to je vyjadrenie oddanosti. Mladí i starí, všetci spoločne tancujú smerom ku katedrále - tento rok to bolo vraj dokonca v daždi - a na pamiatku svätého Pastiera s nadšením svedčia o tom, aké je krásne kráčať spolu a stretnúť sa všetci ako bratia pri stole nášho Pána. A tu chcem dodať iba pár slov: prosím, nestrácajte schopnosť odpúšťať. Viete, že všetci potrebujeme odpúšťať, ale viete prečo? Pretože nám všetkým bolo odpustené a všetci potrebujeme odpustenie.

Drahé sestry, drahí bratia, je krásne poslanie, ktoré nám tu Pán zveruje: utešovať a slúžiť podľa príkladu a s pomocou Panny Márie. Ďakujem vám, zasvätení, seminaristi, kňazi, vám všetkým, za prácu, ktorú vykonávate, a tiež za štedrú pomoc, o ktorú ste sa ochotní podeliť s tými, ktorí ju potrebujú. Tam, kde je núdzny, tam je Kristus. Žehnám vás a modlím sa za vás. A aj vy sa, prosím, modlite za mňa. Ďakujem.

Preklad Martin Jarábek