Ekumenická pobožnosť: Rozdelenie kresťanov je pohoršujúce

Homília Svätého Otca

„A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im“ (Jn 17, 22). Tieto slová Ježišovej modlitby pred umučením sa dajú významne vzťahovať na mučeníkov, oslávených za ich svedectvo o Kristovi. Na tomto mieste si pripomíname prvých mučeníkov Cirkvi v Ríme: na ich krvi bola postavená táto bazilika, 

na ich krvi bola postavená Cirkev. Nech títo mučeníci posilnia našu istotu, že keď sa približujeme ku Kristovi, približujeme sa aj k sebe navzájom, podporovaní modlitbou všetkých svätých našich cirkví, už dokonale zjednotených účasťou na veľkonočnom tajomstve. Ako uvádza dekrét Unitatis redintegratio, ktorého 60. výročie oslavujeme, čím bližšie sú kresťania ku Kristovi, tým bližšie sú si navzájom (porov. č. 7).

V tento deň, keď si pripomíname otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý znamenal oficiálny vstup Katolíckej cirkvi do ekumenického hnutia, sme sa zišli spolu s bratskými delegátmi, našimi bratmi a sestrami z iných cirkví. Za svoje preto považujem slová, ktoré svätý Ján XXIII. adresoval pozorovateľom pri otvorení koncilu: „Vaša vážená prítomnosť tu, cit, ktorý objíma moje srdce ako kňaza, ako biskupa Božej cirkvi [...] ma pozývajú, aby som vám zveril túžbu svojho srdca, ktoré horí túžbou pracovať a trpieť pre blížiacu sa hodinu, v ktorej sa pre všetkých naplní Kristova modlitba pri Poslednej večeri“ (13. októbra 1962). Vstúpme do tejto Ježišovej modlitby, zjednoťme ju v Duchu Svätom s modlitbou mučeníkov.

Jednota kresťanov a synodalita sú prepojené. V skutočnosti, ak „cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia“ (Príhovor k 50. výročiu založenia Biskupskej synody, 17. októbra 2015), musíme po nej kráčať spolu so všetkými kresťanmi. „Cesta synodality [...] je a musí byť ekumenická, tak ako je synodálna cesta ekumenická“ (Príhovor Jeho Svätosti Mar Awa III, 19. novembra 2022). V oboch procesoch nejde ani tak o to, aby sme niečo vybudovali, ako skôr o to, aby sme prijali a urobili plodným dar, ktorý sme už dostali. A ako vyzerá dar jednoty? Synodálna skúsenosť nám pomáha objaviť niektoré jeho aspekty.

Jednota je milosť, je to nepredvídateľný dar. Skutočným protagonistom nie sme my, ale Duch Svätý, ktorý nás vedie k väčšiemu spoločenstvu. Tak ako vopred nevieme, aký bude výsledok synody, nevieme presne, aká bude jednota, ku ktorej sme povolaní. Evanjelium nám hovorí, že Ježiš vo svojej veľkej modlitbe „pozdvihol oči k nebu“: jednota nie je v prvom rade ovocím zeme, ale neba. Je to dar, ktorého načasovanie a spôsob nemôžeme predvídať, musíme ho prijať „bez toho, aby sme Prozreteľnosti kládli do cesty nejakú prekážku a aby sme predvídali budúce podnety Ducha Svätého“, ako sa ďalej hovorí v koncilovom dekréte (UR, 24). Otec Paul Couturier hovorieval, že o jednotu kresťanov treba prosiť „tak, ako si to želá Kristus“ a „prostriedkami, ktoré si želá on“.

Ďalším poučením, ktoré vyplýva zo synodálneho procesu, je, že jednota je cesta: dozrieva v pohybe, na ceste. Rastie vo vzájomnej službe, v dialógu života, v spolupráci všetkých kresťanov, ktorá „jasnejšie ukazuje tvár Krista služobníka“ (UR, 12). Musíme však kráčať podľa Ducha (porov. Gal 5, 16 - 25); alebo, ako hovorí svätý Irenej, ako tôn adelphôn synodía, „karavána bratov“. Jednota medzi kresťanmi rastie a dozrieva na spoločnej púti „v Božom rytme“, podobne ako pútnici z Emauz, ktorých sprevádzal zmŕtvychvstalý Ježiš.

Tretím učením je, že jednota je harmónia. Synoda nám pomáha znovu objaviť krásu Cirkvi v rozmanitosti jej tvárí. Jednota teda nie je uniformita, ani výsledok kompromisu či vyvažovania. Jednota kresťanov je harmónia v rozmanitosti chariziem, ktoré Duch vzbudil pre budovanie všetkých kresťanov (porov. UR, 4). Harmonia je cesta Ducha, pretože on sám, ako hovorí svätý Bazil, je harmónia (porov. O Žalme 29, 1). Musíme kráčať cestou jednoty z lásky ku Kristovi a ku všetkým ľuďom, ktorým sme povolaní slúžiť. Na tejto ceste sa nikdy nenechajme zastaviť ťažkosťami! Dôverujme Duchu Svätému, ktorý presadzuje jednotu v harmónii mnohofarebnej rozmanitosti.

Napokon, podobne ako synodalita, aj jednota kresťanov je potrebná pre ich svedectvo: jednota je pre misiu. „Aby všetci boli jedno... aby svet uveril“ (Jn 17, 21). O tom boli presvedčení konciloví otcovia, keď potvrdili, že naše rozdelenie „je pohoršením pre svet a škodí najsvätejšej veci: hlásaniu evanjelia každému stvoreniu“ (UR, 1). Ekumenické hnutie sa zrodilo z túžby svedčiť spoločne, s inými, a nie ďaleko od seba, alebo ešte horšie, proti sebe. Tu nám prví mučeníci pripomínajú, že dnes v mnohých častiach sveta kresťania rôznych tradícií spoločne dávajú svoje životy za vieru v Ježiša Krista, pričom žijú ekumenizmus krvi. Ich svedectvo je silnejšie ako akékoľvek slová, pretože jednota pochádza z Pánovho kríža.

Pred začiatkom tohto zhromaždenia sme mali kajúcu pobožnosť. Aj dnes vyjadrujeme svoje zahanbenie nad škandálom rozdelenia kresťanov, pohoršením nad tým, že spoločne nevydávame svedectvo o Pánovi Ježišovi. Táto synoda je príležitosťou na to, aby sme sa polepšili, aby sme prekonali múry, ktoré medzi nami stále existujú. Zamerajme sa na spoločný základ nášho spoločného krstu, ktorý nás pobáda stať sa misionárskymi Kristovými učeníkmi so spoločným poslaním. Svet potrebuje spoločné svedectvo, svet potrebuje, aby sme boli verní nášmu spoločnému poslaniu.

Drahí bratia a sestry, svätý František z Assisi pred krížom prijal výzvu obnoviť Cirkev. Nech aj nás Kristov kríž vedie každý deň na našej ceste k úplnej jednote, k harmónii medzi nami a s celým stvorením, „lebo Bohu sa zapáčilo, aby v ňom prebývalo všetko a aby skrze neho všetko zmieril so sebou krvou svojho kríža, to znamená, aby skrze neho zmieril to, čo je na zemi, i to, čo je na nebi“ (Kol 1, 19 - 20).

Preklad Martin Jarábek