Pápež František Rimanom: Staňme sa znamením Božej nehy

PRÍHOVOR PÁPEŽA FRANTIŠKA

Drahí bratia a sestry,

ďakujem vám, že ste prišli, aby sme sa spoločne zúčastnili na oslavách tohto významného okamihu pre Rímsku diecézu. Pozdravujem prítomných verejných predstaviteľov a všetkých vás, ktorí zastupujete svoje farské spoločenstvá a združenia, ktorým slúžite. A ďakujem aj všetkým tým, ktorí sa usilovali o to, aby sme si všetci znovu pripomenuli konferenciu, ktorá sa konala pred 50 rokmi a ktorá sa zapísala do dejín ako „Konferencia o rímskych neduhoch“. Bola to udalosť, ktorá poznačila cirkevnú a sociálnu cestu mesta a pri tej príležitosti cirkev v Ríme načúvala mnohým utrpeniam, ktoré ju poznačili, a pozvala všetkých, aby sa zamysleli nad zodpovednosťou kresťanov voči neduhom cirkvi, neduhom mesta, aby s ním vstúpili do dialógu a otriasli občianskym, politickým a kresťanským svedomím mnohých.

Sledoval som rôzne pasáže práce vykonanej v priebehu tohto roka a so záujmom som počúval zhrnutia a svedectvá, ktoré nás, žiaľ, opäť stavajú pred smutnú skutočnosť: aj dnes, a to ešte stále, existuje mnoho nerovností a chudoby, ktoré postihujú mnohých obyvateľov mesta. Hoci nás to bolí, zároveň nás to núti uvedomiť si, ako ďaleko ešte musíme zájsť. Vieme, že na ulici žijú ľudia, sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť prácu alebo domov, chorí a starší, ktorí nemajú prístup k starostlivosti, mladí ľudia, ktorí sa utápajú v drogovej závislosti a mnohých iných „moderných“ závislostiach, či ľudia poznačení psychickým utrpením, ktorí žijú v stave opustenosti alebo zúfalstva. A toto nemôže byť len štatistika, majú tváre, toto sú príbehy našich bratov a sestier, ktoré sa nás dotýkajú a kladú nám otázku: čo môžeme urobiť? Vidíme v zranených príbehoch týchto ľudí tvár trpiaceho Krista? Sme schopní ju vidieť? Vnímame problém, aby sme sa ho ujali? Čo môžeme spoločne urobiť?

Vychádzajúc z týchto otázok a z Božieho slova, ktoré sme počuli, by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad tromi aspektmi: prinášať dobrú zvesť chudobným, naprávať trhliny a zasievať nádej.

Predovšetkým prinášať dobrú správu chudobným. Chudobní budú vždy s nami. Chudobní sú telom Krista a ako sviatosť ho zviditeľňujú našim očiam. Keď spovedám a je na to príležitosť, pýtam sa: „Povedz mi, dávaš almužnu?“ „Áno, dávam“. - „A povedz mi, keď dávaš almužnu, pozeráš sa do očí chudobnému, ktorému dávaš almužnu? Dotýkaš sa jeho ruky?“ A oni odpovedajú: „Nie.“ Hodia mu mincu a idú ďalej. Nezaujímajú sa o ľudské utrpenie, ktorým je chudobný človek. Ježiš nám neponúka zázračné riešenie na vyriešenie chudoby, ale žiada nás, aby sme im prinášali „dobrú zvesť“.

A dobrá správa, ktorú treba chudobným oznámiť, je predovšetkým povedať im, že sú milovaní Pánom a že v Božích očiach sú vzácni, že ich dôstojnosť, často pošliapaná svetom, je pred Bohom posvätná. My kresťania to však mnohokrát hovoríme slovami a potom nerobíme gestá, ktoré by to urobili dôveryhodným. Prosím: chudobní nemôžu byť číslom, nemôžu byť problémom, alebo ešte horšie, nesmú byť zavrhnutí. Je to náš brat, je to telo z nášho tela. Som rád, že v tejto diecéze sa veľa ľudí každý deň venuje chudobným: mám na mysli dobrovoľníkov, pracovníkov Caritas a iných hnutí a združení prítomných v tejto oblasti, mnoho občanov, ktorí sú v tichosti a konajú dobré skutky. Zároveň však musíme otázku chudoby pociťovať ako naliehavú cirkevnú potrebu, ktorá sa stáva záväzkom a zodpovednosťou každého a vždy.

Cirkev je povolaná prijať štýl, ktorý do centra pozornosti postaví tých, ktorí sú poznačení rôznymi formami chudoby - je ich veľa! - chudobných na jedlo a nádej, hladných po spravodlivosti, smädných po budúcnosti, tých, ktorí potrebujú pravé vzťahy, aby mohli čeliť životu. Buďme prítomní s chudobnými a staňme sa pre nich znamením Božej nehy! Boh je prítomný tromi postojmi: blízkosťou, súcitom a nehou. A kresťan, ktorý sa nerobí blízkym, ktorý nie je súcitný a ktorý nie je nežný, nie je kresťanom. Blízkosť, súcit a neha. Takto napodobňujeme Boha.

Po druhé, napraviť trhliny. Je to obraz, ktorý som prevzal z názvu dnešného stretnutia. Je to pravda, niečo sa roztrhlo! Veľká sociálna tkanina kvôli nerovnostiam denne zažíva trhliny, ktoré bolia. Ako sa môžeme zmieriť s tým, že v našom meste sa vyhadzujú tony jedla a zároveň existujú rodiny, ktoré nemajú čo jesť? Chudobní chodia každý večer hľadať jedlo, ktoré reštaurácie vyhadzujú. Ako môžeme akceptovať, že v meste sú tisíce prázdnych miest a tisíce ľudí spia na chodníku? Že niektorí bohatí ľudia majú prístup k všetkej starostlivosti, ktorú potrebujú, a tí, ktorí sú chudobní, keď sú chorí, nemôžu dostať dôstojnú starostlivosť?

Mesto, ktoré je bezmocným svedkom týchto protirečení, je rozorvané mesto, rovnako ako celá naša planéta. Preto je potrebné napraviť túto trhlinu tým, že sa zaviažeme budovať združenia, ktoré do centra pozornosti postavia človeka a jeho dôstojnosť. Aby sme to dokázali, musíme spolupracovať, harmonizovať rozdiely, navzájom sa deliť o svoje dary a poslanie, ktoré sme dostali. A to znamená aj rozvíjať dialóg: dialóg s inštitúciami a združeniami, dialóg so školami a rodinami, dialóg medzi generáciami, dialóg so všetkými, dokonca aj s tými, ktorí zmýšľajú inak. Na to, aby sme napravili rozkol, potrebujeme trpezlivosť dialógu bez predsudkov, vášnivé rozhovory o nápadoch, projektoch a návrhoch na obnovu štruktúry mesta. Spoločne môžeme riskovať nové cesty, prekonať vírus ľahostajnosti, ktorý nás všetkých infikuje, akoby sa nás to, čo sa deje, v kútoch nášho mesta a planéty netýkalo. „Nie je to moja vec“. Aby sme sa mohli napraviť, musíme najprv vyjsť z ľahostajnosti a nechať sa osobne angažovať!

Bolo by pekné, keby sme z dnešného stretnutia vyšli s konkrétnymi, overiteľnými záväzkami v línii spoločného úsilia zameraného na kroky, ktoré nám pomôžu prekonať nerovnosti. Zatiaľ by som vás však chcel požiadať o toto: posilňujte viac v bežnej pastoračnej práci a katechéze sociálne myslenie Cirkvi. V skutočnosti je dôležité formovať svedomie k sociálnej náuke Cirkvi, aby sa evanjelium premietlo do rôznych situácií dneška a urobilo z nás svedkov spravodlivosti, pokoja a bratstva. A tkáčmi novej sociálnej a solidárnej siete v meste, aby sme zacelili trhliny, ktoré ho rozdeľujú.

A nakoniec, zasievať nádej. Je to záväzok, ktorý sme povolaní prijať aj vzhľadom na blížiace sa Jubileum, ktoré som chcel, aby bolo poznačené kresťanskou nádejou. V bule o vyhlásení Jubilea som všetkých vyzval, aby mysleli na znamenia nádeje v prospech pokoja, ľudského života, chorých, väzňov, migrantov, starých ľudí, chudobných. Dôrazne vás všetkých vyzývam, aby ste konali konkrétne skutky nádeje. Množstvo sociálnych problémov, ktoré sme skúmali a ktoré boli predstavené aj tento večer, by nás mohlo odradiť natoľko, že by sme si povedali „nemôžeme nič urobiť“. Ale kresťanská nádej je na druhej strane vždy aktívna, pretože ju oživuje istota, že je to Pán, kto vedie dejiny, a že v ňom môžeme vybudovať to, čo sa ľudsky zdá nemožné. Sestry, bratia, nádej nesklame! Nikdy nesklame. Vydajme sa po ceste nádeje.

V tomto meste boli muži a ženy, ktorí, keď čelili problémom, nestáli nečinne, ani sa neobmedzili len na rozprávanie či písanie. Mám na mysli najmä niektorých kňazov, skutočných mužov nádeje, ako bol don Luigi Di Liegro; myslím aj na mnohých laikov, ktorí sa pustili do práce a reagovali na potrebu zasiať semienko dobra, aktivizovať procesy v nádeji, že sa o toto malé semienko postará niekto iný, kým sa z neho nestane veľký strom. Ak dnes napríklad existuje silná potreba dobrovoľníctva, je to preto, že niekto v to veril a začal s malými krokmi. Toto dobro nakazilo mnoho ďalších, až sa z neho stal spoločný štýl.

Dnes musíme iniciovať nové procesy, nové procesy nádeje: snívanie o nádeji a budovanie nádeje prostredníctvom nášho záväzku, ktorý je záväzkom zodpovednosti a solidarity! Buďte odvážni! Buďte odvážni v charite, nebojte sa snívať o veľkých záväzkoch, aj keď sa začínajú malými záväzkami. Básnik Charles Peguy to hovorí a v tejto súvislosti uzatváram tým, čo povedal o nádeji: „Viera je verná nevesta. Láska je matka. Nádej je dieťa z ničoho. A práve toto dieťa prejde svetom“. S nádejou kráčajme vpred.

Drahí bratia, drahé sestry, aj my môžeme prekonávať svet chudoby, nesúc nádej evanjelia! Ďakujem vám za všetko, čo robíte v Cirkvi a v meste Rím. Modlím sa za vás, aby ste boli odvážnymi svedkami evanjelia, schopnými prinášať radostnú zvesť chudobným, zaceľovať rozpory a rozsievať nádej!

A vy sa tiež, prosím, nezabudnite modliť za mňa. Ďakujem vám.

Preklad Martin Jarábek