Pápežov príhovor počas kajúcej vigílie

Vatican News

ZAMYSLENIE SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA

Drahí bratia a sestry,

ako nám pripomína Sirachovec, „modlitba chudobných prekračuje oblaky“ (35, 17).
Sme tu, aby sme prosili o Otcovo milosrdenstvo, aby sme prosili o odpustenie.
Cirkev je vždy Cirkvou chudobných v duchu a hriešnikov hľadajúcich odpustenie. Nie je len Cirkvou spravodlivých a svätých, ale je Cirkvou spravodlivých a svätých, ktorí uznávajú, že sú úbohými a hriešnikmi.

Chcel som napísať žiadosti o odpustenie, ktoré prečítali niektorí kardináli, pretože bolo potrebné pomenovať naše hlavné hriechy. A my ich skrývame alebo ich vyslovujeme príliš zdvorilými slovami.

Hriech je vždy ranou vo vzťahoch: vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k bratom a sestrám. Sestry, bratia, nikto sa nespasí sám, ale rovnako platí, že hriech jedného zanecháva účinky na mnohých: tak ako je všetko spojené v dobrom, je spojené aj v zlom.

Cirkev je vo svojej podstate Cirkvou viery a ohlasovania, ktorá je vždy založená na vzťahu, a len uzdravením nezdravých vzťahov sa môžeme stať synodálnou Cirkvou. Ako by sme mohli byť dôveryhodní v misii, ak si neuvedomíme svoje chyby a neznížime sa k tomu, aby sme zacelili rany, ktoré sme spôsobili svojimi hriechmi?
A uzdravenie rany sa začína vyznaním hriechu, ktorého sme sa dopustili.
Podobenstvo z Lukášovho evanjelia, ktoré sme počuli, nám predstavuje dvoch mužov, farizeja a mýtnika, ktorí sa obaja idú modliť do chrámu. Jeden stojí s nosom dohora, druhý stojí vzadu so sklopenými očami.

Farizej naplní scénu svojou osobnosťou, ktorá priťahuje pohľady, vnucuje sa ako vzor. Takto sa tvári, že sa modlí, ale v skutočnosti oslavuje sám seba, pričom vo svojej prchavej sebaistote maskuje svoje slabosti. Čo očakáva od Boha? Očakáva odmenu za svoje zásluhy, a tak sa pripravuje o prekvapenie z bezplatnosti spásy, vyrába si boha, ktorý nemôže urobiť nič viac, než sa podpísať pod osvedčenie o domnelej dokonalosti. Je človekom uzavretým voči prekvapeniu a je uzavretý voči všetkým prekvapeniam. Je celý uzavretý do seba, uzavretý pre veľké prekvapenie milosrdenstva. Jeho ego nedáva priestor nikomu, dokonca ani Bohu.
Ako často sa v Cirkvi takto správame? Koľkokrát sme sami obsadili všetok priestor svojimi slovami, svojimi súdmi, svojimi titulmi, presvedčením, že máme len zásluhy? A takýmto spôsobom zvečňujeme to, čo sa stalo, keď Jozef s Máriou a Božím Synom v jeho lone zaklopali na dvere pohostinnosti. Ježiš sa narodil v jasliach, pretože, ako nám hovorí evanjelium, „v hostinci pre nich nebolo miesta“ (Lk 2, 7).

A my všetci sme dnes ako ten mýtnik, máme alebo chceme mať sklopené oči a cítime, chceme vnímať hanbu za naše hriechy. Podobne ako on stojíme vzadu, vyprázdňujeme priestor, ktorý zaberá domýšľavosť, pokrytectvo a pýcha. Povedzme to aj my ako biskupi, kňazi, zasvätení muži a ženy: chceme vyčistiť priestor obsadený domýšľavosťou, pokrytectvom a pýchou.

Nemôžeme vzývať Božie meno bez toho, aby sme neprosili o odpustenie našich bratov a sestry, Zem a celé stvorenstvo.

Začíname túto etapu synody. Ale ako by sme mohli byť synodálnou Cirkvou bez zmierenia? Ako by sme mohli tvrdiť, že kráčame spolu, bez prijatia a darovania odpustenia, ktoré obnovuje spoločenstvo v Kristovi?

Odpustenie, o ktoré sa prosí a ktoré sa dáva, vytvára nové zmierenie, v ktorom si rozdiely neodporujú a vlk a baránok dokážu žiť spolu (porov. Iz 11, 6). Odvážny je Izaiášov príklad!

Zoči-voči zlu a nevinnému utrpeniu sa pýtame: Kde si, Pane? Táto otázka však musí byť adresovaná aj nám a my sa musíme pýtať na svoju zodpovednosť, keď nedokážeme zastaviť zlo dobrom. Nemôžeme očakávať, že konflikty vyriešime podnecovaním násilia, ktoré sa stáva čoraz ohavnejším, že sa vykúpime spôsobovaním bolesti, že sa zachránime smrťou iných. Ako sa môžeme usilovať o šťastie zaplatené cenou nešťastia našich bratov a sestier?

A toto je pre každého, pre všetkých: laikov, laičky, zasvätené osoby, pre všetkých! V predvečer začiatku synodálneho zhromaždenia je spoveď príležitosťou, aby sme obnovili dôveru v Cirkev a vo vzťahu k nej, tú dôveru, ktorá je narušená našimi chybami a hriechmi, a aby sa začali  hojiť rany, ktoré neprestávajú krvácať, aby sa pretrhli „reťaze zloby“ (Iz 58, 6).

Hovoríme to v modlitbe Adsumus, ktorou uvedieme zajtrajšie slávenie synody: „Sme tu, sme zaťažení množstvom hriechov. Nechceme, aby toto bremeno spomalilo napredovanie Božieho kráľovstva v dejinách.

Urobili sme svoj diel práce, aj s chybami. Pokračujeme v misii, nakoľko môžeme, teraz sa však obraciame na vás, mladí, ktorí čakáte na naše svedectvo, a prosíme aj vás o odpustenie, ak sme neboli dôveryhodnými svedkami.

A dnes, v deň liturgickej spomienky svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, patrónky misií, ju prosíme o orodovanie.

Krátka prestávka na ticho. Potom všetci vstanú a sklonia hlavy.
Svätý Otec sa opäť ujme slova a modlí sa:

Otče, zhromaždili sme sa tu s vedomím, že potrebujeme tvoj láskavý pohľad. Naše ruky sú prázdne, môžeme mať len toľko, koľko nám ty môžeš dať. Prosíme ťa o odpustenie všetkých našich hriechov, pomôž nám obnoviť tvoju tvár, ktorú sme znetvorili svojou nevernosťou. Prosíme o odpustenie, cítime zahanbenie pred tými, ktorí boli zranení našimi hriechmi.

Daj nám odvahu, aby sme mali úprimnú ľútosť potrebnú k obráteniu.

Prosíme o to vzývaním Ducha Svätého, aby naplnil svojou milosťou srdcia, ktoré si stvoril v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Všetci prosíme o odpustenie, všetci sme hriešnici, ale všetci dúfame v tvoju lásku, Pane. Amen.

Preklad Martin Jarábek