„Prosil som Pána, aby zastavil epidémiu“ – pápež v rozhovore pre La Repubblica

Vo vydaní La Repubblica z 18. marca Svätý Otec odpovedá na otázku vatikanistu Paola Rodariho, za čo sa modlil v nedeľu 15. marca v Bazilike Santa Maria Maggiore a v kostole San Marcello al Corso: „Prosil som Pána, aby zastavil epidémiu: Pane, zastav ju svojou rukou. Za toto som sa modlil.“

Pápež v rámci rozhovoru vyjadruje vďaku všetkým, 

čo sa nasadzujú v službe: zdravotníkom, dobrovoľníkom i rodinám chorých. Vzhľadom na charakter média sa obracia na veľmi široké spektrum čitateľov a pobáda ich k nádeji týmito slovami:

„Všetci sú Božími deťmi, na ktoré on hľadí. Aj ten, kto sa ešte nestretol s Bohom, kto nemá dar viery, môže [k nemu] nájsť cestu v tých dobrých veciach, v ktoré verí: môže nájsť silu v láske k vlastným deťom, k rodine, k bratom. Niekto môže povedať: „Nemôžem sa modliť, pretože neverím.“ Ale zároveň predsa len môže veriť v lásku tých, ktorých má okolo seba, a tam nachádzať nádej.“   

Pápež František cituje aj slová známeho talianskeho televízneho moderátora, že „naše správanie vždy ovplyvňuje život druhých”, takže napr. neplatenie daní sa odrazí na stave verejného zdravotníctva. Čitateľom denníka dáva pápež aj niekoľko ďalších rád, ako prežívať tieto náročné dni.

„Musíme znovu nájsť konkrétnosť maličkostí, malých pozorností voči tým, ktorí sú nám nablízku, príbuzným, priateľom. Porozumieť, že v maličkostiach je náš poklad. Sú to nepatrné gestá, ktorá sa niekedy strácajú v anonymite každodennosti, gestá nežnosti, náklonnosti, súcitu, ktoré sú napriek tomu dôležité, významné. Napríklad teplé jedlo, pohladenie, objatie, telefonát... Sú to rodinné prejavy pozornosti v drobnostiach každého dňa, ktoré prisviedčajú, že život má zmysel a že je medzi nami spoločenstvo a komunikujeme medzi sebou.“

„Neraz žijeme vo vzájomnej komunikácii, ktorá je iba virtuálna. Naopak, mali by sme objaviť novú blízkosť. Konkrétny vzťah vytváraný pozornosťou a trpezlivosťou. Často rodiny doma spolu jedia vo veľkom tichu, ktoré však nie je dané vzájomným počúvaním sa, ale skutočnosťou, že rodičia pozerajú pri jedení televíziu a deti visia na mobile. Vyzerajú ako dajakí mnísi izolovaní jeden od druhého. Tu nie je komunikácia; naopak počúvať sa je dôležité, pretože takto porozumieme potrebám toho druhého, jeho núdzam, námahám, prianiam. Je to jazyk tvorený konkrétnymi gestami, ktorý si treba uchrániť. Povedal by som, že bolesť týchto dní by nás mala otvárať tejto konkrétnosti.“

-jb, mh-

Aktualizované: 18.3.2020, 11:41