Afganistan: Pozdvihnúť hlas za tých, ktorí ho už nemajú

Alessandro Gisotti

Predstavte si, že zajtra ráno vyjdete z domu a cestou do práce budete na ulici počuť len mužské hlasy. Táto skúsenosť je o to zvláštnejšia, že rovnako ako deň predtým stretávate ženy, avšak žiadna z nich nehovorí. Nanajvýš zašepkajú. Predstavte si, že potom prechádzate cez park, kde matka uspáva svoje dieťa. Robí to však potichu, bez toho, aby spievala uspávanku, ako to bolo ráno predtým a ako by sme očakávali, že sa to stane kdekoľvek na svete. Tento scenár hodný fiktívneho filmu alebo orwellovského príbehu sa teraz skutočne deje v Afganistane, kde Taliban prostredníctvom nariadenia zo dňa na deň rozhodol, že nielen tváre a telá žien už nemajú „občianske práva“ v spoločenskom živote, ale dokonca ani ich hlasy.

Túto správu zachytili medzinárodné médiá, ale, žiaľ, nezískala taký ohlas, aký by si zaslúžila, a dodnes nevyvolala hlasné protesty a masové hnutia, ako sa to právom deje v prípade mnohých iných problémov a občianskych bojov. A predsa by sme mali byť všetci šokovaní a pobúrení takýmto rozhodnutím, pretože oklieštenie ženského hlasu je aktom bezprecedentného násilia, ktorý nemôže neublížiť celému ľudskému spoločenstvu ako celku, bez ohľadu na náboženskú, etnickú alebo kultúrnu príslušnosť. Ak sme si skutočne „navzájom údmi“, ako to dosvedčuje a každý deň pripomína pápež František, potom nemôžeme zostať ľahostajní, pretože afganské dievčatá i ženy sú aj naše. A my musíme za ne pozdvihnúť svoj hlas, keďže ony ho už teraz nemajú.

Práve pred tromi rokmi, 31. augusta, americké jednotky urýchlene ukončili svoj odchod z Afganistanu a Taliban sa opäť dostal k moci. Odvtedy sa pre ženy v tejto ázijskej krajine začala nočná mora, ktorá akoby nemala konca, ale ktorá bola zároveň absolútne predvídateľná: najprv vylúčenie dievčat starších ako 12 rokov zo škôl (čo môže byť podlejšie ako ukradnúť budúcnosť jednej generácii?), potom postupné zbavovanie všetkých ich základných práv. A teraz dokonca zrušenie ich hlasu na verejnosti. V mediálnom systéme, ktorý je niekedy nedbalý na správy, pre ktoré nezostal čas, by sme si všetci mali uvedomiť, že existujú milióny žien, ktorým bolo zakázané hovoriť a spievať. Ženy, ktorým v roku 2024 vzali hlas a s ním aj nádej na život v lepšom svete.

Preklad Zuzana Klimanová