Rozhovor s vatikánskym hovorcom A. Gisottim: Už šesť rokov typický František

Pokoj, pozornosť venovaná jednotlivému človeku, pozornosť k iným, načúvanie a synodalita – to sú niektoré z kľúčových charakteristík pontifikátu pápeža Františka, ku ktorým vatikánsky hovorca ponúka svoju reflexiu. Rozhovor pripravila redaktorka Vatican News Giada Aquilino.

Keď pápež František po svojom zvolení 13. marca 2013 pozdravoval veriacich na Svätopeterskom námestí i na celom svete z loggie Vatikánskej baziliky, sám túto novú etapu nazval „cestou bratstva, lásky a dôvery“. Dôkazom o tom bola návšteva uprostred migrantov vylodených na talianskom ostrove Lampedusa, ktorú uskutočnil len niekoľko mesiacov po svojom zvolení. Táto cesta z 8. júla 2013 „nebola na programe“, pápež jednoducho cítil, že tam musí ísť, ako to neskôr sám vysvetlil.

Táto pápežova starostlivosť pokračuje aj po šiestich rokoch nezmenená, vysvetľuje vatikánsky hovorca Alessandro Gisotti:

„Pápež ukazuje, že migranti sú ľudia, a nie čísla, a robí tak preto, že svoju pozornosť neustále zameriava na nich, zatiaľ čo žiaľ častokrát vidíme, že médiá sa zaoberajú migrantmi vtedy, keď nastane závažná kríza, potopenie lode či pohotovostné situácie kvôli vojne. Okrem jeho prvej cesty na Lampedusu tu boli ozaj mnohé gestá blízkosti voči migrantom, aj počas ciest. Môžeme pomyslieť na utečenecký tábor na Lesbose, a napokon aj na práve sa blížiacu cestu do Maroka: pápež sa o niekoľko týždňov na apoštolskej ceste vyberie aj do charitného centra pre migrantov. A potom aj na nasledujúcej ceste do Bulharska a Severného Macedónska prejaví blízkosť migrantom, pretože navštívi utečenecký tábor.“

Otvorenie Svätej brány v Bangui, zmierenie v Kolumbii, Rohingovia v Ázii: to sú rozličné tváre pápežovho úsilia pre pokoj?

„Určite. František skutočne robí česť menu, ktoré nosí.

Istotne, pred šiestimi rokmi pri zvolení sme všetci boli udivení týmto menom „František“, František z Assisi, muž pokoja, chudobný „poverello“, ktorý sa vždy s nádejou i proti akejkoľvek nádeji snažil o nejakú podobu dialógu. Pomyslime aj na stretnutie so sultánom Al Kamilom Al Malikom, ktoré sa v poslednej dobe znovu pripomenulo pri ceste do Spojených arabských emirátov. Takže František robí česť svojmu menu, no potom však aj svojej službe: pontifex – budovateľ mostov. Niekedy zabúdame na túto dimenziu vlastnú pápežom. František skutočne, ako sme mnohokrát videli nielen prostredníctvom slov, ale možno ešte viac prostredníctvom činov, tam, kde sú múry, búra tieto tehly, aby budoval mosty, ktoré vedú pomedzi. Verím, že toto je konštantou tohto pontifikátu, ktorú aj naďalej vidíme každý deň.“

Čo v tomto pontifikáte predstavujú homílie z ranných svätých omší v Dome sv. Marty?

„Podľa mňa sú srdcom pontifikátu, pretože tam pápež stretáva Boží ľud v momente, ktorý je pre kňaza či biskupa podstatným, pápež je biskupom Rímskej diecézy. Zo stretnutia s Eucharistiou a s veriacimi sa rodia tieto homílie, ktoré sú neobyčajným ložiskom, pretože ak sa pozrieme na veľké dokumenty pontifikátu, zbadáme, ako často sa odvolávajú alebo sú priamo inšpirované homíliami zo Svätej Marty. Myslím, že skutočne aj po šiestich rokoch môžeme povedať, že toto je jedna z tých najkrajších a najnovších vecí. Je to priam srdce pontifikátu!“

Priateľstvo pápeža s veľkým imámom Al Azharu Ahmedom Al Tajibom, ako aj s konštantínopolským patriarchom Bartolomejom I. ukazujú, ako je dialóg Františkovou charakteristikou?

„Pápež František už od prvých krokov svojho pontifikátu hovoril o „kultúre stretnutia“, ktorú praktizuje predovšetkým v rámci témy priateľstva. S veľkými emóciami som napríklad sledoval priateľstvo s veľkým imámom Al Tajibom, keďže som bol prítomný v Abú Zabí; videl som práve to, ako si obaja vychádzali aj v blízkosti, uvedomujúc si, že podpísanie „Dokumentu o ľudskom bratstve“ je prorockým a odvážnym gestom, ktorého plody istotne žneme už teraz, no budeme ich žať aj v budúcnosti. Preto je téma dialógu určite niečím, čo je priamo v srdci pápeža a čo vníma vždy v tomto dvojčlene: dialóg – priateľstvo. Nie je to nikdy dialóg s jediným špecifickým cieľom, ale je to dialóg, ktorý sa rodí zo stretnutia. A toto môžeme istotne povedať v súvislosti s Al Tajibom, ale aj s mnohými ďalšími náboženskými lídrami a nielen s nimi.“

Tento pontifikát sa vyznačuje aj úsilím o ochranu maloletých – v súvislosti s nedávnym stretnutím vo Vatikáne na túto tému sa ozývali kritiky kvôli údajnému nedostatku konkrétnych plodov. Aké sú jeho výsledky?

„Bolo to stretnutie nevyhnutne potrebné. Mnohí mali nejaké tie pochybnosti, či je to vhodné mať takéto stretnutie, zatiaľ čo pápež v tomto ohľade preukázal odvahu, a podľa mňa aj prorockú odvahu, pretože po prvýkrát – zoči-voči hroznému škandálu, ktorý vystavuje riziku nielen hodnovernosť, ale z niektorých aspektov aj samotnú misiu Cirkvi – sa rozhodol zvolať všetkých predsedov biskupských konferencií. Takže pápež chcel predovšetkým povedať, že na globálny problém treba dať globálnu odpoveď. Potom je tu samozrejme téma konkrétnosti, konkrétnych opatrení. V tomto zmysle práve na konci stretnutia o ochrane maloletých bolo ohlásené tzv. „follow-up“, čiže kroky, ktoré musia nasledovať, ďalej najbližšie zverejnenie motu proprio, publikácia  príručky – vademecum – Kongregácie pre náuku viery a celý rad smerníc, ako aj iniciatíva „task force“, čiže expertov, ktorí môžu pomôcť biskupským konferenciám uskutočniť aktivity na ochranu maloletých. Treba tiež povedať, že pre pápeža Františka, ako sme to videli, je základnou vecou obrátenie sŕdc, ktoré sa rodí z načúvania obetiam.“

Pápež zvolal tri synody a zmenil ich chod: ktorým smerom vedie Cirkev týmito rozhodnutiami?

„Má túto víziu Cirkvi „vychádzajúcej von“ a Cirkvi ako „poľnej nemocnice“. Vychádzajúca Cirkev predpokladá, že bude kráčať, a to celá. A byť „synodálnou“ znamená kráčať spoločne. Toto je duch, s ktorým František žije tento svoj rozmer aj ako pastier, ako to povedal práve na začiatku svojho pontifikátu pred šiestimi rokmi – s ľudom, pred ľudom, ale aj uprostred ľudu či za ľudom, ako by nakoniec dobrý pastier mal vždy robiť so svojím stádom! A potom Cirkev ako „poľná nemocnica“. Videli sme to v súvislosti so Stretnutím na ochranu maloletých – Cirkev, ktorá má odvahu skláňať sa k ranám žien a mužov našich čias. Je pekné pomyslieť na to – a toto je tak trochu Františkova vízia –, že Cirkev nie je len majákom, ktorý svieti ako nehybný v diaľke, ale je fakľou, ktorá ožaruje a robí tak kráčajúc s Božím ľudom.“

Ktorá spomienka, obraz či reflexia pápeža ťa zasiahla počas týchto šiestich rokov, ale aj počas týchto dvoch mesiacov ako riaditeľa ad interim Tlačového strediska Svätej stolice?

„Je to jeho pokoj, vyrovnanosť. Prežívame veľmi delikátny moment a nemôžeme to skrývať – ani samotný pápež to neskrýva – osobitne práve kvôli hroznému škandálu zneužívaní. Jednako však, napriek tomuto veľkému povedomiu i odvahe pri čelení tejto situácie, František nestráca pokoj, vyrovnanosť. A skutočne – hľadiac na neho aj v momentoch súkromia, vždy sa ma dotklo napríklad vidieť ho veľmi zblízka, ako sa modlí – vidieť, že je to muž pokoja. Je to pokoj, ktorý zjavne nepochádza zo sveta, ale ktorý pochádza od Boha. Aj mne, v neľahkej chvíli – pretože moja funkcia sa zrodila úplne nečakaným spôsobom, vo chvíli s objektívnymi každodennými ťažkosťami – pápež mi osobne povedal, aj pri viacerých príležitostiach: „Nenechaj sa uniesť trpkosťou, buď pokojný“. Hovorí to ako otec, veľmi otcovským spôsobom, a dáva mi to silu i odvahu kráčať ďalej, s duchom nádeje, vediac, že Svätý Otec prežíva tento moment s tak veľkou silou a pokojom, a dáva ich aj nám.“

-zk-