Editoriál Andreu Tornielliho: Pápežova výzva Mozambiku

Pokoj skrze spravodlivosť a odpustenie - správna cesta nielen pre Afriku

Andrea Tornielli - Maputo

„Nie násiliu, áno pokoju!“ Pápež František zopakoval tieto slová sv. Jána Pavla II. vo svojom prvom príhovore v Mozambiku pred štátnymi predstaviteľmi, zástupcami občianskej spoločnosti a diplomatickým zborom. Slovu „mier“ hrozí, že by mohlo vyznieť ako prázdny slogan, zvlášť pre uši tých, ktorí nepoznali vojnu, násilie, bratovražednú nenávisť, vnútorné konflikty ovplyvňované veľmocami. Ale tu v Mapute apel pápeža rozochvieva najintímnejšie struny národa.

Jeden milión mŕtvych a tri až štyri milióny vysídlených v susedných krajinách: toľko stála občianska vojna, v ktorej proti sebe stáli FRELIMO (Mozambický oslobodzovací front s marxisticko-leninskou orientáciou) a RENAMO (Mozambický národný odboj, protikomunistické ozbrojené hnutie). Vojna trvajúca vyše 15 rokov sa ukončila v roku 1992 Rímskymi dohodami sprostredkovanými Komunitou sv. Egídia, miestnou Cirkvou a talianskou vládou.

V poslednom štvrťstoročí cesta nebola jednoduchá, ale poznačená opätovným vynáraním sa konfliktnosti, ktorá vzbudzovala obavy z najhoršieho. Zdá sa, že pokoj dnes opäť prekvitá vďaka novej dohode podpísanej v auguste 2019 prezidentom Nyusim a vodcom RENAMA Ossufom Momadem, ktorá predpokladá odzbrojenie vyše päťtisíc bojovníkov a nové politické voľby naplánované na blížiaci sa 15. október.

Pápež chcel už vo svojich prvých slovách vyjadriť uznanie za úsilie vynakladané v záujme toho, „aby sa mier znovu stal normou a zmierenie najlepším spôsobom ako čeliť ťažkostiam a výzvam, s ktorými sa ako národ stretávate“. Hľadanie pokoja a angažovanie sa zaň, si vyžaduje „tvrdú prácu, vytrvalú a bez prestávky“. Ale pápež František v úvodnej reči svojej návštevy v Mozambiku chcel pripomenúť, že „mier, to nie je len neprítomnosť vojny, ale je to neúnavné úsilie - predovšetkým tých, ktorí zastávajú úrady vyššej zodpovednosti - priznávať, garantovať a konkrétne prinavracať dôstojnosť našich bratov a sestier, neraz zabudnutú alebo ignorovanú, aby sa mohli cítiť protagonistami osudu

vlastného národa.“

Pokoj nemožno oddeliť od spravodlivosti a nedá sa dosiahnuť bez odpustenia a zmierenia, ako vždy pripomínal Ján Pavol II., a to aj bezprostredne po útokoch na Spojené štáty 11. septembra 2001. „Nemôžeme stratiť zo zreteľa“ – hovorí dnes jeho nástupca – „že bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu úrodnú zem a časom znova explodujú. Keď spoločnosť, či už miestna, národná, alebo celosvetová, nechá jednu svoju časť na periférii, pokoj donekonečna nezachránia nejaké politické programy ani poriadkové zložky či tajné služby.“

Sociálne nerovnosti, divoké využívanie prírodných zdrojov, ktoré zanecháva národy v chudobe, hospodársko-finančný systém, ktorý kladie do centra bôžika peňazí a nie človeka, podnecovanie k nenávisti a antagonizmom, sú semenami násilia a vojny. Aby zakvitol skutočný pokoj – toto je cesta naznačená pápežom – je potrebné zasadiť sa za  spravodlivosť, bojovať proti nerovnostiam, rozvíjať kultúru stretnutia, starať sa o spoločný dom a nevyraďovať mladých a starých ľudí. Toto je správna cesta, ktorou sa treba uberať, a to nielen v Afrike.

-mh-