Tornielli zhrnul apoštolskú cestu do Afriky: radosť, nádej, zodpovednosť

Editoriál Andreu Tornielliho

Apoštolská cesta pápeža do Mozambiku, na Madagaskar a Maurícius je takmer uzavretá a z týchto intenzívnych a výnimočných dní zostávajú v mysli predovšetkým tváre detí, žien a mužov, ktorí sprevádzali pápeža Františka popri miestami bahnitých a  inokedy zaprášených cestách Maputa a Antananariva, a ktorí animovali – v pravom zmysle tohto slova – úžasné liturgie slávené v týchto troch krajinách.

Radosť, ktorú vedeli vyjadriť, nad všetky ťažkosti a tiesnivé podmienky, v ktorých sú mnohí z nich nútení žiť, má čo naučiť všetkých nás. Učí nás, že na vyčíslenie blahobytu nejakého národa nepostačujú parametre čisto ekonomické. Živá viera, priateľstvo, schopnosť vzťahov, rodinné putá, solidarita, schopnosť tešiť sa z drobností, ochota k sebadarovaniu – tie sa do takýchto štatistík nikdy nedostanú.

Najdojímavejším momentom celej apoštolskej cesty bolo bez pochyby stretnutie s osemtisíc deťmi v Akamasoa, na mieste, kde sa predtým nachádzala obrovská skládka a kde dnes stoja malé, ale dôstojné murované domčeky, školy a miesta oddychu. Dielo začaté pred troma desiatkami rokov pátrom Pedrom Opekom je jedným z mnohých skrytých pokladov Katolíckej cirkvi vo svete. Toto dielo stelesňuje kresťanskú nádej. Vďaka obetavosti tohto misionára, tisíce rodín našli znovu prácu a dôstojnosť, a tisíce detí našli strechu nad hlavou, jedlo a možnosť navštevovať školu.

Hlučné a slávnostné prijatie, ktoré títo maličkí z Akamasoa venovali pápežovi, je pohonnou látkou pre dušu. Koľko pátrov Pedrov je v Afrike, Ázii, Latinskej Amerike, ale aj na problémovejších perifériách Západu. Zamýšľajúc sa nad tvárami týchto detí, šťastných, že mohli pohostiť v ich dome toho starého otca, ktorý prišiel z Ríma oblečený v bielom, človek narazí na najhlbšiu podstatu Cirkvi a jej poslania: evanjelizovať a zveľaďovať človeka.

Evanjelizovať, voliac si byť nablízku slabším a vyraďovaným. Evanjelizovať dosvedčovaním „prítomnosti Boha, ktorý sa rozhodol prebývať a trvalo zostať uprostred svojho ľudu“, ako to povedal pápež František v Akamasoa. Viac krát v týchto dňoch pápež povzbudil kňazov, rehoľníčky a rehoľníkov, aby roznecovali plameň autentického misionárskeho ducha, ktorý je nemysliteľný bez blízkosti 

k tomu, kto trpí.

Pápež František tiež pozval nepovažovať podmienky chudobných za fatálnu osudovosť: „Nikdy sa nevzdávajte zoči-voči neblahým dôsledkom chudoby, nepoddajte sa nikdy pokušeniu ľahkého života alebo utiahnutia sa do seba samých“. A tak ďalšou červenou niťou, ktorá prepájala jednotlivé body apoštolskej cesty bolo apelovanie na zodpovednosť vlád, politických autorít a občianskej spoločnosti, aby sa mohli rozbehnúť nové procesy rozvoja.

Inovatívne postupy schopné postaviť sa kriticky k súčasnému ekonomicko-finančnému modelu a urobiť tak národy protagonistami budovania takej budúcnosti, ktorá bude spravodlivejšia, solidárnejšia, rešpektujúcejšia dôstojnosť života, kultúr a tradícií, rešpektujúcejšia stvorenstvo, ktoré nám bolo dané, aby sme ho odovzdali našim deťom bez jeho pustošenia. Sú to odkazy vyslovené v Afrike a pre Afriku, ale určené aj všetkým nám.

-mh-