List Kongregácie pre katolícku výchovu školám a univerzitám

Okružný list Kongregácie pre katolícku výchovu školám, univerzitám a vzdelávacím inštitúciám

Dať znovu do centra vzťah s konkrétnym a reálnym človekom

Rozšírenie sa COVIDu-19 do hĺbky zmenilo 

našu existenciu a spôsob života: „Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica“ (Pápež František, Mimoriadny modlitbový moment pred Bazilikou sv. Petra, 27. marca 2020). K zdravotným ťažkostiam sa pridali ekonomické a sociálne. Výchovno-vzdelávacie systémy celého sveta utrpeli pandémiou na úrovni tak školskej, ako i akademickej. Všade bola snaha zabezpečiť rýchlu odpoveď prostredníctvom digitálnych platforiem pre didaktiku na diaľku, ktorej účinnosť však bola podmienená evidentnými rozdielmi vo vzdelávacích a technologických možnostiach. Podľa niektorých čerstvých údajov poskytnutých medzinárodnými agentúrami, okolo desať miliónov detí nebude mať prístup ku vzdelávaniu v budúcich rokoch, zväčšujúc tak už existujúci priepastný rozdiel vo vzdelávaní.

K tomu sa pridáva dramatická situácia katolíckych škôl a univerzít, ktoré bez ekonomickej pomoci štátu riskujú zatvorenie alebo radikálne obmedzenie. Napriek tomu katolícke vzdelávacie inštitúcie (školy a univerzity) dokázali, aj v tomto prípade, stať sa predsunutým frontom výchovnej starostlivosti, vložiac sa do služby cirkevného i občianskeho spoločenstva, zabezpečujúc formačnú a kultúrnu službu verejného charakteru, na prospech celej spoločnosti.

Vzdelávanie a vzťahy

V tejto situácii, ktorá žiaľ ešte v rozličných častiach sveta nie je pod kontrolou, sa ukázali niektoré výzvy. Predovšetkým, didaktika na diaľku – hoci nevyhnutná v tomto momente krajnej situácie – preukázala, že výchovné prostredie tvorené priamo sa stretávajúcimi a bezprostredne interagujúcimi osobami, nepredstavuje len nejaký doplnkový kontext výchovno-vzdelávacej (edukačnej) činnosti, ale samotnú podstatu toho vzťahu vzájomnej výmeny a dialógu (medzi učiteľmi a učiacimi sa), nevyhnutnú pre formovanie osoby a pre kritické porozumenie reality. V triedach, posluchárňach a laboratóriách sa rastie spoločne a vytvára sa vzťahová identita. V každom veku života, no tým viac v detstve, dospievaní a v ranej dospelosti sa proces psycho-pedagogického rastu nemôže uskutočňovať bez stretávania sa s druhými, a z prítomnosti druhých sa rodia podmienky nevyhnutné pre rozkvet tvorivosti a začlenenia. Na poli vedeckého výskumu, akademického bádania, a vo všeobecnosti didaktickej činnosti, medziosobné vzťahy konštituujú „miesto“, v ktorom vychádza najavo, že transdisciplinárnosť a interdisciplinárnosť sú základnými kulturálnymi kritériami pre zamedzenie rizika fragmentácie a dezintegrácie poznania (vedomostí), ako aj pre otvorenosť tohto poznania voči svetlu Zjavenia.

Formácia učiteľov

Široký rozsah a dlhé trvanie pandémie vyvolali rozšírený pocit neistoty aj u učiteľov a vychovávateľov. Ich nesmierne cenný príspevok – v priebehu rokov do hĺbky zmenený zo spoločenského ako aj technického aspektu – potrebuje mať oporu v solídnom permanentnom vzdelávaní schopnom uspokojiť požiadavky doby, bez straty tej syntézy medzi vierou, kultúrou a životom, ktorá tvorí špecifický prístupový kľúč k misii výchovy a vzdelávania na katolíckej škole a univerzite. Učitelia nesú na pleciach mnohé zodpovednosti a ich úsilie sa musí stále viac transformovať do reálnej, kreatívnej a inkluzívnej činnosti. Vďaka nim sa živí duch bratskosti a vzájomného delenia sa nielen medzi tými, ktorí sa vzdelávajú, ale aj medzi generáciami, náboženstvami a kultúrami, ako aj medzi človekom a životným prostredím.

Človek v centre

Aby sa to dialo, je potrebné vždy nanovo dať do stredu výchovno-vzdelávacej činnosti vzťah s konkrétnou osobou a medzi reálnymi osobami, ktoré vytvárajú výchovnú komunitu; vzťah, ktorý sa nemôže obmedziť na mediálnu interakciu prostredníctvom obrazovky alebo na neosobné kontakty digitálnej siete. Konkrétna a reálna osoba je samotnou dušou formálnych i neformálnych edukačných procesov, ako aj nevyčerpateľným zdrojom života vďaka svojej zásadne vzťahovej a komunitnej povahe, ktorá vždy predpokladá dvojitý rozmer vertikály (otvorená k spoločenstvu s Bohom) a horizontály (spoločenstva medzi ľuďmi). Katolícka výchova – inšpirujúc sa kresťanskou víziou reality vo všetkých jej prejavoch – je zacielená na integrálnu formáciu osoby povolanej žiť zodpovedným spôsobom svoje špecifické povolanie v solidarite s ostatnými ľuďmi.

Vo svete, v ktorom je „všetko úzko spojené“ (Enc. Laudato si´, 137) cítime naše vzájomné spojenie pri nachádzaní – v duchu kresťanskej antropológie – nových formačných procesov, ktoré nám umožňujú spoločne rásť používaním prostriedkov vzájomného kontaktu, aké nám poskytuje technológia dneška, ale predovšetkým našou otvorenosťou pre ničím nenahraditeľné úprimné načúvanie hlasu toho druhého, venujúc čas spoločnému uvažovaniu a plánovaniu, čerpajúc z pokladu osobných príbehov a spoločných zámerov, z toho, čomu nás učia dejiny a z múdrosti minulých generácií. V takomto procese formovania sa vo vzťahoch a v kultúre stretnutia nachádza priestor a docenenie aj „spoločný domov“ so všetkými stvoreniami, pretože keď sú ľudia vedení k logike spoločenstva a solidárnosti, už tým samým pracujú „na obnovení pokojnej harmónie so stvorením“ (porov. Laudato si´, 225) a na utváraní sveta ako „miesta pravého bratstva“ (porov. Gaudium et spes, 37).

Služba ako cieľ

Aktuálna situácia dala mocne najavo potrebu vždy viac celospoločenskej výchovnej dohody, ktorá by – čerpajúc svoju silu z Evanjelia a z učenia Cirkvi – prispievala vo veľkodušnej a otvorenej súčinnosti (synergii) k šíreniu autentickej kultúry stretnutia. Preto sú katolícke školy a univerzity povolané formovať osoby ochotné vložiť sa do služby komunity. V službe totiž môžeme zakusovať, že je väčšia radosť v dávaní, než v dostávaní (porov. Sk 20,35) a že naša doba nemôže viac byť dobou ľahostajnosti, egoizmu a rozdelení: „Celý svet trpí a potrebuje sa zomknúť v jednote pri čelení pandémii“, pretože „výzva, ktorej čelíme, sa dotýka nás všetkých a nerobí rozdiel medzi osobami“ (Posolstvo Urbi et Orbi, 12. apríla 2020). Formovanie pre službu spoločnosti na podporu spoločného dobra je výzvou pre všetkých, aby „spojili svoje sily v širokej výchovnej aliancii na formovanie ľudí zrelých a schopných prekonávať roztrieštenosť a kontrapozície a obnovovať tkanivo vzťahov v prospech bratskejšieho ľudstva“ (Pápež František: Posolstvo na výzvu k Výchovnej dohode, 12. sept. 2019).

Pracovať v sieti

Evidentnosť toho, „ako veľmi sme všetci zraniteľní a vzájomne prepojení, čo pandémia ešte zvýraznila“ (porov. Pápež František, Gen. audiencia, 12. aug. 2020), si vyžaduje od vzdelávacích inštitúcií – katolíckych i ostatných –, aby prispeli k realizácii výchovnej aliancie, ktorá ako tímové hnutie bude mať za cieľ „nájsť spoločný krok na oživenie úsilia v prospech mladších generácií a spolu s nimi, obnovením vášne pre otvorenejšiu a inkluzívnejšiu edukáciu, schopnú trpezlivého načúvania, konštruktívneho dialógu a vzájomného porozumenia“ (Pápež František: Príhovor k členom Plenárneho zhromaždenia Kongregácie pre katolícku výchovu, 20. feb. 2020). Tomu môže napomôcť integrovanejšia sieť spolupráce, ktorá tvorí východiskový bod na stanovenie a zdieľanie niektorých nespochybniteľných cieľov, ku ktorým budú konvergovať – kreatívnym a konkrétnym spôsobom – modely spolužitia alternatívne voči masovej a individualistickej spoločnosti (porov. Kongregácia pre katolícku výchovu, Vychovávať k solidárnemu humanizmu, 16. apr. 2017, vi). Ide tu o zodpovednosť širokú a otvorenú všetkým, ktorým leží na srdci vytvorenie obnoveného výchovného projektu dlhodobého rozsahu, na základe zdieľaných etických a normatívnych inštancií. Hodnotne k tomu môže prispieť školská a univerzitná pastorácia, ako aj jednotliví kresťania prítomní vo všetkých vzdelávacích inštitúciách.

Záver

Kongregácia pre katolícku výchovu – ako to už bolo vyjadrené v komuniké zo 14. mája 2020 – obnovuje svoju blízkosť a vyjadruje živé ocenenie všetkým výchovným komunitám katolíckych školských a univerzitných inštitúcií, ktoré napriek zdravotnej kríze zabezpečili vykonávanie svojej činnosti, aby sa neprerušila tá výchovná reťaz, ktorá je základom nielen osobného rozvoja, ale aj života spoločnosti. V perspektíve budúceho školského a akademického plánovania, aj uprostred neistôt a obáv, sú tí, čo zastávajú zodpovedné miesta v spoločnosti vyzvaní dať väčšiu váhu výchove vo všetkých jej formálnych i neformálnych dimenziách, koordinovaním úsilia vyvíjaného v tomto náročnom čase na udržanie a zaistenie výchovného záväzku všetkých.

Je čas hľadieť vpred s odvahou a nádejou. Katolícke výchovné inštitúcie majú v Kristovi – ktorý je Cesta, Pravda a Život (porov. Jn 14,6) – svoj základ a večný zdroj „živej vody“ (porov. Jn 4,7-13), ktorý zjavuje nový zmysel existencie a premieňa ju. Nech je nám preto oporou presvedčenie, že vo výchove prebýva semienko nádeje: nádeje pokoja a spravodlivosti.

Vo Vatikáne, 10. septembra 2020

Giuseppe kardinál Versaldi, prefekt

Angelo Vincenzo Zani, titulárny arcibiskup volturnský, sekretár

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb-