Druhá adventná kázeň pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu

„Boh poslal do našich sŕdc ducha svojho Syna, a on volá: Abba, Otče!“ Na hĺbku týchto slov a ich dosah na život kresťana každej doby sa zameral páter Raniero Cantalamessa v pokračovaní adventného cyklu, začatého v predchádzajúci piatok. Svätému Otcovi a členom Rímskej kúrie sa prihovoril aj touto myšlienkou:

„Keď hovoríme o zvolaní „Abba, Otče!“, zvyčajne myslíme len na to, čo to slovo znamená pre tých, ktorí ho vyslovujú, teda myslíme na to, čo sa týka nás. Takmer nikdy nepremýšľame o tom, čo to znamená pre Boha, ktorý to počúva a čo to v ňom spôsobuje. Človek skrátka nemyslí na Božiu radosť, keď ho volajú otec. Ale tí, ktorí sú rodičmi, vedia, aké to je, keď ich tak osloví syn alebo dcéra s ich nezameniteľným hláskom. Je to ako stať sa zakaždým otcom, pretože, keď vám ten hlas pripomenie, že ním ste; dotýka sa to najhlbšej časti vášho vnútra.“

Nasleduje plný text kázne v preklade o. Cyrila Jančišina z TV LUX.

Druhá adventná kázeň

Vatikán, Aula Pavla VI., 10. decembra 2021

P. Raniero Cantalamessa, OFMcap

„Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna“

Úvodná modlitba:

Slávna Matka Spasiteľa, hviezda morská putujúcich; brána nebies otvorená, buď pomocou padajúcich. Zastaň nás, ó, milostivá, veď keď si ty porodila svojho Boha, Stvoriteľa, príroda sa zadivila. Matka, ty si pred pôrodom i po ňom vždy panna bola; oroduj vždy za nás hriešnych tam u nášho Spasiteľa.

V roku 1882 objavil archeológ  William M. Ramsay starogrécky nápis v Hierapole vo Frýgii. Sultán Abdul Hamid daroval tento nález pápežovi Levovi XIII. v roku 1892 pri príležitosti jeho jubilea. Z Lateránskeho múzea ho neskôr previezli do Múzea Pio Cristiano v Ríme.

Epitaf – definovaný historikmi ako „kráľovná kresťanských nápisov“ – obsahuje duchovný testament biskupa Abercia, ktorý žil na konci prvého storočia. Autor v ňom sumarizuje všetky svoje skúsenosti s kresťanskou vierou. Vyjadruje sa jazykom, ktorý v tom čase kresťania používali, aby sa vyhli posmechu a prenasledovaniu. Používali metafory a výrazy, ktorým rozumeli iba kresťania. Vypočujme si časť tohto svedectva, ktorá nás zaujíma najviac:

„Volám sa Abercius. Som učeník bezúhonného pastiera s veľkými očami, ktorý kŕmi stáda oviec po horách i v nížinách... On ma učil písmam hodným viery; poslal ma do Ríma, aby som videl kráľovský palác a aby som videl kráľovnú v rúchu a v obuvi zo zlata. A videl som tam ľud, ktorý niesol žiarivú pečať. Navštívil som aj Sýrsku nížinu a všetky jej mestá a okrem Eufratu aj Nisibis. Všade som našiel bratov..., bol so mnou Pavol, a všade ma viedla viera a jedol som veľmi veľkú, čistú Rybu, ktorú čistá Panna počala a ktorú [viera] zvyčajne dáva svojim verným priateľom jesť každý deň, spolu s vynikajúcim vínom, ktoré ona zvyčajne dáva spolu s chlebom“[1].

Pastier „s veľkými očami“ je Ježiš, písmo je Biblia, kráľovná so zlatým rúchom (čo je obraz zo 45. žalmu) [Ž 45, 10]  je Cirkev, pečať je krst; Pavol je samozrejme apoštol, ryba, ako v mnohých starovekých mozaikách, označuje Krista, cudná Panna je Mária; chlieb a víno je Eucharistia. Rím, v očiach Abercia, nie je ani tak hlavným mestom ríše, ktorá v tej dobe bola na vrchole svojej moci, ale „kráľovský palác“ iného kráľovstva, duchovné centrum Cirkvi.

V tomto testamente je pozoruhodná sviežosť, 

nadšenie a údiv, s ktorými sa Abercius pozerá na nový svet, ktorý mu otvorila kresťanská viera. Pre neho všetky tieto skutočnosti nie sú zdaleka samozrejmé! Je to skutočná novinka pre svet a pre históriu.

Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry, práve z tohto dôvodu som to pripomenul: pretože to je ten pocit, ktorý my kresťania dnes najviac potrebujeme znovu objaviť. Opäť tu ide o pohľad na okná katedrály zvnútra, oproti svetlu, nie z ulice, cez médiá.

Po viac ako štyridsiatich rokoch kázania po celom svete, by som sa mohol stotožniť s týmto testamentom Abercia, a to aj bez toho, aby som musel používať jeho zahalený jazyk. Aj ja som sa všade stretol s týmto novým ľudom, ktorého Lumen gentium z Druhého vatikánskeho koncilu definuje ako mesiášsky ľud, ktorý „má za hlavu Krista, žije v podmienkach dôstojnosti a slobody Božích detí, jeho zákonom je nové prikázanie lásky a napokon jeho cieľom je Božie kráľovstvo“ (porov. LG 9).

Samotný koncil pripomína, že Cirkev sa skladá zo svätých a z hriešnikov; že ona sama – ako konkrétna a historická realita – je svätá a hriešna, „cudná neviestka“, ako ju nazývajú niektorí Otcovia[2], a že dve veci – hriech a svätosť – sú prítomné v každom jednom z jej členov, nielen v jednotlivých kategóriách jej členov. Preto je správne, že smútime a plačeme nad hriechi Cirkvi, ale je tiež správne, ba nevyhnutné, radovať sa z jej svätosti a krásy, ako Abercius. A tak z času na čas sa rozhodneme urobiť túto druhú vec, ktorá je dnes možno najťažšia a najvac zanedbávaná.

Dôkaz, že sme Božími deťmi              

Vráťme sa k listu Galaťanom, z ktorého vychádzame:

Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.

Minule sme uvažovali o prvej časti, o tom, že sme Božími deťmi; teraz rozjímajme o druhej časti, o úlohe, ktorú v tom všetkom zohráva Duch Svätý. Musíme mať na pamäti tiež pasáž z listu Rimanom 8, 15-16, ktorá je veľmi podobná:

Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.  

Naposledy som hovoril o dôležitosti Božieho slova, aby sme mohli ochutnať sladkosť poznania, že sme Božie deti a aby som zažili Boha ako dobrého otca. Svätý Pavol nám teraz hovorí, že existuje aj iný prostriedok, bez ktorého nie je dostačujúce ani Božie slovo: je to Svätý Duch!

Svätý Bonaventúra zakončuje svoje pojednanie Cesta mysle k Bohu tajomnou vetou plnou významov; hovorí: „Nikto nepozná túto skrytú mystickú múdrosť iba tí, ktorí ju dostanú; nikto ju nedostane iba tí, ktorí po inej túžia; nikto po nej netúži iba tí, ktorí sú vo svojom vnútri zapálený Duchom Svätým, ktorého Kristus poslal na zemi“[3]. Inými slovami, môžeme túžiť po živom poznaní toho, že sme Božími deťmi a môžme to aj zakúšať vo svojom živote, ale v skutočnosti je to všetko len dielo Ducha Svätého.

Duch Svätý svedčí o tom, že sme Božie deti. Čo znamenajú tieto slová? Nejde tu o nejaký druh externého, právneho osvedčenia, ako v prípade prirodzených adopcií, alebo ako je to v prípade potvrdenia o krste. Ak je Duch „dôkazom“, že sme Božími deťmi, ak on o tom „vydáva svedectvo“ v našom vnútri, nemôže to byť niečo, čo sa deje niekde mimo nás, a my o tom ani len nevieme, alebo to nevnímanie.

Bohužiaľ, my máme tendenciu myslieť si, že je to tak. Áno, v krste sme sa stali Božími deťmi, členmi Krista, Božia láska bola vliata do našich sŕdc…, ale to všetko sa udialo skrze vieru, bez toho, aby sa v nás niečo pohlo. Uverili sme mysľou, ale neprežili sme to srdcom. Ako sa to dá zmeniť? Apoštol nám dáva odpoveď: je ňou Duch Svätý! Nielen Duch Svätý, ktorého sme prijali pri krste, ale aj Ten, o ktorého musíme prosiť, aby sme ho stále znova prijali. Duch Svätý „potvrdzuje“, že sme Božie deti; teraz to potvrdzuje, nie že „to potvrdil“, raz navždy pri krste.

Pokúsme sa preto pochopiť, ako Duch Svätý spôsobuje tento zázrak otvorenia našich očí, aby sme mohli vidieť tú skutočnosť, ktorú v sebe nosíme. Najlepší opis toho, ako Duch Svätý môže konať vo veriacom človekovi, som našiel v prejave Luthera k Sviatku Turíc. (Pavlovské kritérium nám hovorí: „všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1 Sol 5, 21)). V tomto prípade je to to dobré.

Pokiaľ človek žije v režime hriechu, podľa zákona, Boh sa mu javí ako prísny pán, ako niekto, kto sa stavia proti naplneniu ľudských pozemských túžob a neustále iba opakuje: „musíš robiť toto... nesmieš tamto“. Nesmieš túžiť po majetku iných ľudí, po inej žene...V tomto stave človek hromadí v hlbinách svojho srdca hluchý odpor proti Bohu, vidí ho ako odporcu jeho šťastia, a to až do takej miery, že ak by to bolo možné, bol by veľmi šťastný, keby Boh ani neexistoval[4].

Ctihodní otcovia, bratia a sestry, ak sa nám toto všetko zdá ako prehnané tvrdenie, typicky luteránske, ktoré sa týka možno veľkých hriešnikov, no my si myslíme, že takéto zmýšľanie je od nás ďaleko, pozrime sa na chvíľu do nášho vnútra a pozorujme, aké myšlienky vychádzajú z temného dna našich sŕdc, keď sa nám ukáže Božia vôľa, alebo máme poslúchnuť v niečom, čo skríži naše plány. V duchovných cvičeniach, ktoré mám možnosť viesť, zvyčajne navrhujem účastníkom, aby sa sami podrobili takému psychologickému testu, aby zistili, aká myšlienka o Bohu v nich prevláda. Pozývam vás, aby ste si položili otázku: „Aké pocity, aké asociácie myšlienok vo mne spontánne vznikajú, keď sa modlím Otče náš a odriekam slová: ‘Buď vôľa tvoja’“?

Nie je ťažké si uvedomiť, že Božia vôľa je v nás nevedomky spojená so všetkým, čo je nepríjemné, bolestivé, a so všetkým, čo predstavuje skúšku, potrebu odriekania, obetu, so všetkým, čo, skrátka, možno považovať za oklieštenie našej individuálnej slobody a rozvoja. Človek myslí na Boha, ako by bol v podstate nepriateľom každej oslavy, radosti či potešenia. Keby sme sa v tej chvíli mohli pozrieť na našu dušu ako v zrkadle, videli by sme sa ako ľudia, ktorí rezignovane skláňajú hlavy a so zaťatými zubami si hovoria: „Ak sa to naozaj inak nedá... tak, nech sa stane tvoja vôľa“.

Pozrime sa však, čo robí Duch Svätý, aby nás uzdravil z tohto hrozného omylu, ktorý sme zdedil po Adamovi. On k nám prichádza – pri krste a potom vo všetkých ostatných prostriedkoch posvätenia – a začína tým, že nám ukazuje inú tvár Boha, tvár, ktorú nám zjavil Ježiš v evanjeliu. Spoznávame ho ako spojenca našej radosti, ako toho, ktorý „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32).

Kúsok po kúsku rozkvitne synovský pocit, ktorý sa spontánne premieta do výkriku: Abba, Otče! Podobne ako Jób na konci svojho príbehu, aj my voláme: Len z počutia som ťa dosiaľ poznával, no teraz ťa už uzreli moje oči. (porov. Job 42, 5). Už nie sme otrokmi ale synmi, strach vystrieda láska! Človek prestáva byť protivníkom Boha a stáva sa jeho spojencom. Zmluva s Bohom už nie je len náboženskou skutočnosťou, v ktorej sa človek narodí, ale je objavom, voľbou, zdrojom neotrasiteľnej bezpečnosti: „Ak je Boh za nás, je našim spojencom, kto je proti nám?“ (porov. Rim 8, 31).

Modlitba detí

Modlitba je privilegovaným miestom, kde Duch Svätý vždy znovu spôsobuje zázrak, že sa cítime ako Božie deti. Duch nedáva zákon modlitby, ale milosť modlitby. Modlitba k nám neprichádza primárne kvôli tomu, aby sme sa niečo zvonka naučili, alebo niečo posúdili, ale prichádza k nám infúziou, ako dar. Toto je “dobrá správa” o kresťanskej modlitbe! Samotný zdroj modlitby prichádza k nám a spočíva v tom, že „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!“ (Gal 4, 6).

Výkrik veriaceho Abba! sám poukazuje na skutočnosť, že ten, kto sa modlí v nás skrze Ducha, je Ježiš, jednorodený Syn Boží. V skutočnosti by sa Duch Svätý nemohol obrátiť na Boha a nazvať ho Abba, pretože nie je „splodený“, ale len „vychádza“ od Otca. Ale môže tak urobiť, už sv. Augustín si to všimol, pretože je Duchom jednorodeného Syna, ktorý pokračuje v údoch tela v modlitbe, ktorá prislúcha hlave.

Je to Duch Svätý, ktorý vnáša do srdca pocit božského synovstva, vďaka ktorému cítime (nielen vieme), že sme Božími synmi. Niekedy sa toto základné pôsobenie Ducha uskutočňuje v živote človeka náhlym a intenzívnym spôsobom. Vtedy možno vidieť všetku nádheru jeho pôsobenia. Niekedy je to počas duchovnej obnovy, alebo cez priatú sviatost, keď sme mimoriadne disponovaní, alebo počas počúvania Božieho slova s ochotným srdcom, alebo pri modlitbe za vyliatie Ducha (tzv. „krst v Duchu“), vtedy je duša zaplavená novým svetlom, v ktorom sa jej Boh zjavuje, novým spôsobom, ako Otec. Človek zažíva, čo v skutočnosti znamená Božie otcovstvo; srdce je zmäknuté a človek má pocit, že je prostredníctvom tejto skúsenosti ako znovuzrodený. Vo vnútri duše sa objavuje veľká dôvera a dovtedy nezakúsený pocit Božej priazne.

Inokedy je však toto zjavenie Otca sprevádzané takým pocitom majestátnosti a transcendentnosti Boha, že duša je akoby zaplavená a ostane v tichu. (Nepopisujem tu svoje zážitky, ale zážitky svätých!) Človek chápe, prečo niektorí svätí sa začali modliť modlitbu „Otče náš“, prešli hodiny a oni boli ešte stále pri tých prvých slovách. Spovedník a životopisec svätej Kataríny Sienskej, blahoslavený Rajmund z Kapuy, píše, že „bolo pre ňu ťažké dostať sa na koniec ‚otčenáša‘, bez toho, aby sa už ocitla v extáze“[5].

Tento intenzívny spôsob poznania Otca zvyčajne netrvá dlho, dokonca ani u svätých. Čoskoro sa vráti čas, keď veriaci povie „Abba!“, bez toho, aby niečo cítil a opakuje to znova iba prostredníctvom Ježišovych slov. Vtedy je správny čas nato, aby sme si uvedomili, že čím menej šťastia zažíva ten, kto vyslovuje tieto slová, tým štastnejší je Otec, ktorý ho počúva, pretože vie, že človek sa naň obracia s čistou vierou a v odovzdanosti.

Sme teda ako ten slávny hudobník (hovorím o Beethovenovi), ktorý po tom, čo ohluchol, pokračoval v skladaní a predvádzaní nádherných symfónií pre radosť tých, ktorí počúvali, bez toho, aby si mohol on sám vychutnať čo i len jedinú notu. Až tak, že keď poslucháči po vypočutí jeho slávnej Deviatej symfónie, ktorú on dirigoval, začali veľmi intenzívne tlieskať, museli ho potiahnuť za odevu, aby si to všimol, obrátil sa a poďakoval. On nič nepočul, hoci publikum bolo v delíriu. Hluchota, namiesto toho, aby zastavila jeho hudbu, spôsobila, že bola čistejšia. Tak isto pôsobí aj nezáživnosť s našou modlitbou, ak v modlitbe vytrváme.

Keď hovoríme o zvolaní „Abba, Otče!“, zvyčajne myslíme len na to, čo to slovo znamená pre tých, ktorí ho vyslovujú, teda myslíme na to, čo sa týka nás. Takmer nikdy nepremýšľame o tom, čo to znamená pre Boha, ktorý to počúva a čo to v ňom spôsobuje. Človek skrátka nemyslí na Božiu radosť, keď ho volajú otec. Ale tí, ktorí sú rodičmi, vedia, aké to je, keď ich tak osloví syn alebo dcéra s ich nezameniteľným hláskom. Je to ako stať sa zakaždým otcom, pretože, keď vám ten hlas pripomenie, že ním ste, dotýka sa to najhlbšej časti vášho vnútra.

Ježiš to vedel. Preto tak často nazýval Boha Abba! My dávame Bohu jednoduchú a jedinečnú radosť tým, že ho nazývame otcom: radosť z otcovstva. Jeho srdce sa v ňom dojme, vzbudí sa jeho zľutovanie, keď počuje, že ho takto oslovujeme. (porov. Oz 11, 8). A to všetko, ako som povedal, môžeme urobiť, aj keď nič „necítime“.

Práve v tomto čase zjavnej vzdialenosti od Boha a suchopárnosti, objavujeme celý význam Ducha Svätého pre náš život modlitby. On – ktorého nevidíme a nepočujeme – tak „prichádza na pomoc našej slabosti“, napĺňa naše slová a naše vzdychy túžbou po Bohu, po pokore, po láske a ten, „ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži“ (porov. Rim 8, 26-27). Duch sa stáva silou našej „slabej“ modlitby, svetlom našej vyhasnutej modlitby; jedným slovom, dušou kresťanskej modlitby. Naozaj, on zavlažuje, čo je vyprahnuté, ako hovoríme v sekvencii na Turíce.

Toto všetko sa deje skze vieru. Stačí, keď poviem alebo si pomyslím: „Otče, dal si mi Ježišovho Ducha, Ducha svojho Syna, preto som ‚s ním jeden Duch‘ (1 Kor 6, 17), recitujem žalm, slávim svätú omšu, alebo som jednoducho ticho, tu v tvojej prítomnosti. Chcem vám dať tú slávu a tú radosť, ktorú by vám dal Ježiš, keby sa k vám prihováral ešte z tejto zeme.“

Čo Duch hovorí Cirkvi

Na záver by som chcel spomenúť pastoračnú aplikáciu tejto úvahy o úlohe Ducha Svätého. Už pri iných príležitostiach som citoval slová pravoslávneho metropolitu Ignatia z Latakie, ktoré povedal na slávnostnom ekumenickom stretnutí v roku 1968, ale opäť sa oplatí vypočuť si ich:

„Bez Svätého Ducha:

Boh je ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, Evanjelium je mŕtvym slovom, Cirkev jednoducho organizáciou, autorita nadvládou, misia propagandou, kult iba vzývaním, kresťanské konanie otrockou morálkou.

Ale so Svätým Duchom:

vesmír je pozdvihnutý a stoná pri pôrode kráľovstva, človek bojuje proti telu, Kristus je prítomný, evanjelium je silou života, Cirkev znamením trojičného spoločenstva, autorita oslobodzujúcou službou, misie Zoslaním Svätého Ducha, liturgia spomienkou a očakávaním, ľudské konanie je zbožštené“.[6]

Všetko musíme založiť na Duchu Svätom. Nestačí recitovať Otče náš, Zdravas a Sláva, na začiatku našich pastoračných stretnutí, a potom čo najrýchlejšie prejsť k bodom rokovania. Keď to okolnosti dovolia, človek musí nejký čas nechať pôsobiť Ducha Svätého, aby mal čas prejaviť sa. Naladiť sa na neho.

Bez tohto predpokladu, rôzne uznesenia a dokumenty zostávajú len slovami pridanými k ďalším slovám. Je to podobné ako s Eliášovou obetou na hore Karmel. Eliáš zhromaždil drevo a vylial naň vodu sedemkrát, a urobil všetko, čo bolo potrebné. Potom prosil Pána, aby zostúpil oheň z neba a strávil tú obetu. Bez toho ohňa zhora by tam ostalo len vlhké drevo (porov. 1 Kr 1, 18, 20 n).

To sú veci, ktoré sa bez veľkého hluku začínajú realizovať v Cirkvi. Tento rok som dostal list od farára z jednej francúzskej diecézy. Povedal: „Náš arcibiskup už pred takmer troma rokmi nás všetkých pozval k misijnému dobrodružstvu a vytvoril bratstvo diecéznych misionárov. Zaumienili sme si, že budeme realizovať cyklus prípravy na krst v Duchu. Bola to nádherná skúsenosť s 300 kresťanmi z celej diecézy, spolu s naším arcibiskupom. Po krátkom čase, 28 klarisiek z neďalekého kláštora chcelo urobiť rovnakú skúsenosť.“

Nie je treba očakávať okamžité a veľkolepé odpovede. Naša obeta nie je ohnivý tanec, ako tanec kňazov Baala na vrchu Karmel. Čas a spôsoby sú známe Bohu. Spomeňme si na Kristovo slovo jeho apoštolom: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 7-8). Dôležité je žiadať a dostávať silu zhora; spôsob, akým sa Boh prejaví treba nechať na neho.

Táto potreba je nástojčívá najmä teraz, keď sa Cirkev vydáva na synodálne dobrodružstvo. Prečítajme si znova a rozjímajme o slovách, ktoré povedal Svätý Otec vo svojej homílii k otvoreniu synody 10. októbra tohto roku. Nabádal v nej, aby sme si „našli čas dať priestor modlitbe, adorácii a tomu, čo chce Cirkvi povedať Duch.“

Pýtam sa, či aspoň na plenárnych zhromaždeniach, či už miestnych alebo všeobecných, by nebolo možné určiť duchovného animátora, ktorý by pred samotným rokovaním vytvoril priestor pre modlitbu a počúvanie Božieho slova. Kniha Zjavenia hovorí, že: „Ježišovo svedectvo je duch proroctva“ (Zj 19, 10). Duch proroctva sa prejavuje prednostne v kontexte modlitby spoločenstva.

Máme nádherný príklad toho všetkého z čias prvej krízy, ktorej musela Cirkev čeliť, vo svojom poslaní ohlasovať evanjelium. Petra a Jána zatkli a uväznili za to, že „ohlasovali v Ježišovi vzkriesenie z mŕtvych“. Nakoniec ich Synedrium prepustilo s príkazom, aby viac „v žiadnom prípade nehovorili, ani neučili v Ježišovom mene“. Apoštoli čelia situácii, ktorá sa bude opakovať mnohokrát v priebehu histórie: mlčať a neplniť Ježišovo poslanie, alebo hovoriť s rizikom brutálneho zásahu autority, ktorá všetko ukončí.

Čo robia apoštoli? Utiahnu sa do spoločenstva. Kde sa spolu modlia. Jeden z nich recituje Žalm: „Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému“ (Ž 2, 2). Iný ho aplikuje na to, čo sa stalo v dohode medzi Herodesom a Pontským Pilátom, keď súdili Ježiša. „A keď sa pomodlili,“ čítame v Skutkoch apoštolov, „zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo (smelo, s parresiou)“ (porov. Sk 4, 1-31). Pavol ukazuje, že táto prax nebola v Cirkvi ojedinelá: „Keď sa zídete,“ píše Korinťanom, „každý niečo má: dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, [dar] vysvetľovania“ (1 Kor 14, 26).

Bolo by ideálne, keby akékoľvek synodálne uznesenie bolo možné oznámiť Cirkvi slovami jej prvého koncilu. „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili“, atď. (Sk 15, 28). Duch Svätý je jediný, kto otvára nové cesty, bez toho, aby niekedy popieral tie minulé. Nevytvára nové veci, ale veci robí novými! To znamená, že nevytvára nové doktríny a nové inštitúcie, ale obnovuje a oživuje tie, ktoré ustanovil Ježiš. Bez neho budeme vždy pozadu, čo sa týka histórie. Pápež František, v citovanej homílii povedal: „Svätý Duch vždy vanie prekvapivým spôsobom, navrhuje nové cesty a nové jazyky”. Dodávam, že on je učiteľom tej aktualizácie, ktorú sv. Ján XXIII. určil ako cieľ Koncilu. Koncil musel realizovať nové Turíce a nové Turíce musia teraz realizovať Koncil!

Latinská cirkev má na tento účel poklad: hymnus Veni Creator Spiritus. Od svojho vzniku v deviatom storočí neprestajne rezonuje v kresťanstve ako predĺžená epikléza na celý svet a na Cirkev. Počnúc prvými rokmi druhého tisícročia, každý nový rok, každé storočie, každé konkláve, každý ekumenický koncil, každá synoda, každé kňazské alebo biskupské svätenie, každé dôležité stretnutie v živote Cirkvi sa začalo spevom tohto hymnu. Je obohatený všetkou vierou, oddanosťou a horlivou túžbou po Duchu všetkých pokolení, ktoré ju spievali pred nami. A teraz, keď ho spieva, dokonca aj ten najskromnejší zbor veriacich, Boh ho počúva, obohatený o nesmierny zbor, ktorým je spoločenstvo svätých.

Prosím vás o láskavosť, ctihodní otcovia, bratia a sestry, aby ste sa postavili a modlili sa ho so mnou, aby sme prosili o nové vyliatie Ducha na nás a na celú Cirkev...

Veni, Creator Spíritus, ...

Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť; naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.

Tešiteľom si nazvaný, dar Boží z neba nám daný, zdroj živý, láska, oheň v nej i pomazanie duchovné.

Ty, darca darov sedmorých, prst Boží v dielach stvorených; ty, prisľúbenie Otcovo, dávaš reč, slovo Pánovo.

Osvieť nás, ducha posilňuj, do sŕdc vlej lásku ohnivú; keď telo klesá v slabosti, vzpriamuj ho silou milosti.

Pred nepriateľom ochráň nás, svoj pokoj daj nám v každý čas; nech vždy pod tvojím vedením vyhneme vplyvom škodlivým.

Nauč nás Otca poznávať a jeho Syna milovať a v teba, Ducha obidvoch, daj veriť vždy, vo všetkých dňoch.

Amen.

(Preklad: Cyril Jančišin)

-jb-

[1] V Enchiridion Fontium Historiae Ecclesiasteicae Antiquae, Herder 1965, s. 92 – 94.

[2] Porov. H.U. von Balthasar, „Casta meretrix, in  Sponsa Christi, Morcelliana, Brescia, 1969.

[3] Bonaventúra, Cesta mysle k Bohu 7,4.     

[4] Porov. Luther, Kázeň o Turícach (WA, 12, s. 568 f.).

[5] Raymond z Capuy, Väčšia Legenda, 113.

[6] Metropolita Ignatius z Latakie, v The Uppsala Report, Ženeva 1969, s. 298.