Prvá pôstna kázeň kard. Cantalamessu: Ustavičná obnova

Prvá kázeň, Pôst 2023

P. Raniero kard. Cantalamessa OFMCap.

Dejiny Cirkvi z konca 19. a začiatku 20. storočia nám zanechali trpké ponaučenie, na ktoré by sme nemali zabúdať, aby sme neopakovali chybu, ktorá bola jeho príčinou. Hovorím o oneskorení (alebo skôr odmietnutí) vziať na vedomie zmeny, ktoré nastali v spoločnosti, a o kríze modernizmu, ktorá bola jej dôsledkom.

Tí, ktorí aspoň povrchne študovali toto obdobie, vedia, aké škody z toho vyplynuli pre jednu aj druhú stranu, teda pre Cirkev aj pre takzvaných „modernistov“. Nedostatok dialógu na jednej strane tlačil niektorých najznámejších modernistov do čoraz extrémnejších a napokon jednoznačne heretických pozícií, na druhej strane pripravil Cirkev o obrovskú energiu, vyvolal v nej nekonečné trenice a utrpenie, spôsobil, že sa stále viac obracala do seba a strácala krok s dobou.

Druhý vatikánsky koncil bol prorockou iniciatívou, ktorá mala dohnať stratený čas. Priniesol obnovu, ktorú tu určite nie je potrebné znovu opisovať. Viac ako jeho obsah nás v tejto chvíli zaujíma metóda, ktorú zaviedol, a tou je kráčať dejinami spolu s ľudstvom a snažiť sa rozoznávať znamenia časov.

Dejiny a život Cirkvi sa nezastavili s Druhým vatikánskym koncilom. Beda, ak by sa z neho chcelo urobiť to, čo sa stalo s Tridentským koncilom: stal sa vodiacou líniou, nemenným cieľom. Ak by sa život Cirkvi zastavil, bolo by to ako s riekou, ktorá narazí na priehradu a nevyhnutne sa zmení na stojatú, močaristú vodu.

„Nemyslite si,“ napísal Origenes v 3. storočí, „že sa stačí raz obnoviť; je potrebné obnovovať samotnú novitu: Ipsa novitas innovanda est"[1]. Už pred ním nový cirkevný učiteľ svätý Irenej napísal: Zjavená pravda je „ako drahocenný nápoj obsiahnutý v cennej nádobe. Pôsobením Ducha Svätého sa neustále omladzuje nápoj a rovnako aj nádoba, ktorá ho obsahuje“[2]. Tou „nádobou“, ktorá nesie zjavenú pravdu, je živá tradícia Cirkvi. Tým „vzácnym nápojom“ je predovšetkým Písmo, ale Písmo čítané v Cirkvi, čo je napokon najpresnejšou definíciou Tradície. Duch je vo svojej podstate novosťou. Apoštol vyzýva pokrstených, aby slúžili Bohu „po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery“ (Rim 7, 6).

Spoločnosť sa nielenže nezastavila v časoch Druhého vatikánskeho koncilu, ale rozvíja sa závratnou rýchlosťou. Zmeny, ktoré sa kedysi uskutočňovali v priebehu jedného alebo dvoch storočí, sa dnes odohrávajú v priebehu desiatich rokov. Táto potreba neustálej obnovy nie je ničím iným ako potrebou neustáleho obrátenia, rozšíreného z jednotlivých veriacich na celú Cirkev v jej ľudskej i historickej časti. Ecclesia semper reformanda.

Skutočný problém teda nespočíva v novosti, ale skôr v spôsobe, ako sa s ňou vysporiadať. Dovoľte mi to vysvetliť. Každá novosť a každá zmena sa nachádza na križovatke; môže sa vydať dvomi protichodnými cestami: buď cestou sveta, alebo cestou Boha: buď cestou smrti, alebo cestou života. Už Didaché, spis napísaný ešte za života aspoň jedného z dvanástich apoštolov, veriacim vysvetľuje tieto dve cesty.

Teraz máme neomylný prostriedok, aby sme sa vždy vydali na cestu života a svetla, je ním Duch Svätý. Je to istota, ktorú Ježiš dal apoštolom, predtým ako ich opustil: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“ (Jn 14,16) A opäť: „Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“ (Jn 16,13) Neurobí to naraz, ani raz a navždy, ale podľa toho, ako budú udalosti prichádzať. Predtým, ako ich Zmŕtvychvstalý navždy opustí, vo chvíli nanebovstúpenia opäť uisťuje svojich učeníkov o pomoci Tešiteľa: „Dostanete silu,“ hovorí, „keď zostúpi na vás Svätý Duch a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ (Sk 1, 8)

Zámerom piatich pôstnych kázní, ktoré dnes začíname, je veľmi jednoducho povedané, práve toto: povzbudiť nás, aby sme Ducha Svätého postavili do centra celého života Cirkvi, a najmä v tejto chvíli do centra synodálnej práce. Inými slovami, aby sme prijali naliehavú výzvu, ktorú Zmŕtvychvstalý adresuje v Apokalypse každej zo siedmich cirkví Malej Ázie: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám" (Zjv 2,7).

Mimochodom, je to jediný spôsob, aby som sám nezostal úplne odcudzený od prebiehajúceho záväzku voči synode. V jednej z mojich prvých kázní v Pápežskom dome som pred 43 rokmi v prítomnosti svätého Jána Pavla II. povedal: „Po celý svoj život som pokračoval vo vykonávaní pokornej práce, ktorú som robil ako dieťa.“ A vysvetlil som, v akom zmysle. Moji starí rodičia z matkinej strany obrábali v rámci podielového hospodárstva veľký kus pôdy v hornatej oblasti. V júni alebo v júli bývala žatva, všetko sa robilo ručne, s kosou, zohnutí na slnku. Bola to obrovská námaha. Ja a moji malí bratranci sme mali na starosti nosiť žencom vodu na pitie. A práve o tom som hovoril, že to robím až do konca života. Ženci sa zmenili, teraz sú to robotníci v Pánovej vinici, aj voda sa zmenila, teraz je to Božie slovo. Moje povolanie je, pravdupovediac, oveľa menej únavné ako povolanie robotníkov na poli, ale dúfam, že aj užitočné a tak trochu potrebné.

V tejto prvej kázni jednoducho nadviažem na ponaučenie, ktoré k nám prichádza z rodiacej sa Cirkvi. Inými slovami, chcel by som ukázať, ako Duch Svätý viedol apoštolov a kresťanské spoločenstvo, aby pomaly vstúpili do dejín. Keď spomínané Ježišove slová o pomoci Tešiteľa zapísal Ján, Cirkev už s ňou mala praktickú skúsenosť a práve táto skúsenosť, ako nám hovoria exegéti, sa odráža v slovách evanjelistu.

Skutky apoštolov nám ukazujú Cirkev, ktorá je krok za krokom „vedená Duchom“. Jeho vedenie sa uplatňuje nielen pri veľkých rozhodnutiach, ale aj v menej dôležitých záležitostiach. Pavol a Timotej chcú hlásať evanjelium v Ázijskej provincii, ale „Svätý Duch im bránil“; vydávajú sa na cestu do Bitýnie, ale, ako sa píše, „Ježišov Duch im to nedovolil“ (Sk 16,6 n.). Z toho, čo nasleduje, sa dá pochopiť dôvod tohto naliehavého usmernenia: Duch Svätý takto tlačil rodiacu sa Cirkev, aby opustila Áziu a vstúpila na nový kontinent, do Európy (porov. Sk 16,9). Pavol ide vo svojich rozhodnutiach tak ďaleko, že sám o sebe hovorí, že je „spútaný Duchom“ (Sk 20,22).

Cesta rodiacej sa Cirkvi nie je priama a hladká. Prvou veľkou krízou je prijatie pohanov do Cirkvi. Nie je potrebné pripomínať priebeh. Nás len zaujíma, ako sa táto kríza vyriešila. Išiel Peter ku Kornéliovi a pohanom? Je to Duch, ktorý mu to prikazuje (porov. Sk 10,19; 11,12). A aká bola motivácia a rozhodnutie apoštolov v Jeruzaleme prijať pohanov do spoločenstva bez toho, aby ich zaväzovali k obriezke a všetkým Mojžišovým predpisom? Je to vyriešené týmito mimoriadnymi úvodnými slovami: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili...“ (Sk 15,28)

Nejde tu o cirkevnú archeológiu, ale o to, aby sa znovu a znovu vynášala na svetlo paradigma každej cirkevnej voľby. V skutočnosti netreba vynaložiť veľa úsilia, aby sme videli analógiu medzi otvorenosťou, ktorá sa vtedy uplatňovala voči pohanom, a tou, ktorá sa dnes uplatňuje voči laikom, najmä ženám, a iným kategóriám ľudí. Preto stojí za to pripomenúť si motiváciu, ktorá viedla Petra k tomu, aby prekonal svoje rozpaky a pokrstil Kornélia a jeho rodinu. V Skutkoch apoštolov čítame:

«Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých, čo počúvali slovo. A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov, lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy Peter povedal: „Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my?“» (Sk 10,44-47).

A keď Petra v Jeruzaleme vyzvali, aby vysvetlil svoje správanie, rozpráva o tom, čo sa stalo v Kornéliovom dome, a na záver hovorí:

«Vtedy som si spomenul na Pánovo slovo, ako hovoril: „Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Duchom Svätým.“ Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?»  (Sk 11,16 - 17)

Ak sa na to pozrieme bližšie, zistíme, že ide o tú istú motiváciu, ktorá viedla otcov Druhého vatikánskeho koncilu k novému vymedzeniu úlohy laikov v Cirkvi, konkrétne o náuku o charizmách. Text dobre poznáme, ale je vždy užitočné si ho pripomenúť:

«Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – „každému, ako chce“ (1 Kor 12,11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi, ako je napísané: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh.»[3]

Stojíme pred znovuobjavením nielen hierarchickej, ale aj charizmatickej povahy Cirkvi. Svätý Ján Pavol II. to vo svojom diele Novo millennio ineunte (č. 45) ešte jasnejšie vyjadril definovaním Cirkvi ako hierarchie a koinonie. Nedávna konštitúcia o reforme kúrie Praedicate Evangelium (okrem všetkých právnych a technických aspektov, v ktorých sa nevyznám) vo mne na prvé prečítanie vyvolala dojem, že ide o krok tým istým smerom: teda o uplatnenie princípu, ktorý bol daný koncilom, a to na konkrétny sektor Cirkvi, ktorým je jej správa, a o väčšiu účasť laikov a žien v nej.

Teraz však musíme urobiť ďalší krok. Príklad apoštolskej cirkvi nás nepoučuje len o hlavných zásadách, teda o učení, ale aj o cirkevnej praxi. Hovorí nám, že nie všetko sa rieši rozhodnutiami prijatými na synode alebo dekrétom. Je potrebné tieto rozhodnutia pretaviť do praxe, do takzvaného „prijatia“ dogiem. A to si vyžaduje čas, trpezlivosť, dialóg, toleranciu; niekedy aj kompromis. Keď sa robí v Duchu Svätom, kompromis nie je ústupkom alebo poľavením z pravdy, ale je láskou a poslušnosťou voči situáciám. Koľko trpezlivosti a tolerancie mal Boh po tom, čo dal svojmu ľudu Desatoro! Ako dlho musel – a stále musí – čakať na jeho prijatie!

V celej spomínanej udalosti sa Peter jasne javí ako prostredník medzi Jakubom a Pavlom, teda medzi záujmom o kontinuitu a záujmom o novosť. V tomto sprostredkovaní sme svedkami udalosti, ktorá nám môže byť nápomocná aj dnes. Ide o udalosť, keď Pavol v Antiochii vyčíta Petrovi pokrytectvo za to, že sa vyhýba sedeniu pri stole s pohanskými konvertitmi. Túto udalosť nám on sám vyrozprával:

„Ale keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky“ (Gal 2,11–12).

Vtedajší „konzervatívci“ vyčítali Petrovi, že zašiel príliš ďaleko, keď išiel k pohanovi Kornéliovi. Pavol mu vyčíta, že nezašiel dosť ďaleko. Pavol je svätec, ktorého najviac obdivujem a milujem. V tomto prípade som však presvedčený, že sa nechal uniesť (nie jediný raz!) svojím ohnivým temperamentom. Peter vôbec nehrešil z pokrytectva. Dôkazom je, že pri inej príležitosti Pavol sám urobil presne to, čo Peter v Antiochii. V Lystre dal svojho spoločníka Timoteja obrezať „kvôli Židom, čo tam bývali“ – tak to stojí v Písme – (Sk 16,3), teda aby nikoho nepohoršil. Korinťanom píše, že pre Židov sa stal akoby Židom, aby získal Židov (porov. 1 Kor 9,20), a v Liste Rimanom odporúča, aby sa vyšlo v ústrety tým, ktorí ešte nedosiahli takú slobodu, akú má on (Rim 14,1 a n.).

Úloha sprostredkovateľa, ktorú Peter vykonával medzi protikladnými tendenciami Jakuba a Pavla, pokračuje aj u jeho nástupcov. Iste nie rovnako u každého z nich (a to je pre Cirkev dobré), ale podľa charizmy každého z nich, ktorú Duch Svätý (a dá sa predpokladať, že aj kardináli pod jeho vedením) považovali v danej chvíli dejín Cirkvi za najpotrebnejšiu.

Tvárou v tvár politickým, sociálnym a cirkevným udalostiam a skutočnostiam máme sklon okamžite sa postaviť na jednu stranu a démonizovať druhú, túžiť po víťazstve našej voľby nad voľbou našich protivníkov. (Ak vypukne vojna, každý sa modlí k samotnému Bohu, aby dal víťazstvo vlastným vojskám a zničil vojská nepriateľa!) Netvrdím, že je zakázané mať preferencie: politické, sociálne, teologické a podobne, alebo že je možné ich nemať. Nikdy by sme však nemali očakávať, že Boh sa postaví na našu stranu proti protivníkovi. Ani by sme to nemali žiadať od tých, ktorí nám vládnu. Je to ako žiadať otca, aby si vybral medzi dvoma synmi; ako povedať mu: „Vyber si: buď ja, alebo môj protivník; ukáž jasne, na ktorej strane stojíš!“ Boh je so všetkými, a preto nie je proti nikomu! Je otcom všetkých.

Petrovo konanie v Antiochii – rovnako ako Pavlovo v Lystre – nebolo pokrytectvom, ale prispôsobením sa situácii, teda výberom toho, čo v danej situácii prospieva väčšiemu dobru spoločenstva. Práve v tomto bode by som chcel pokračovať a ukončiť túto prvú meditáciu, aj preto, že nám to umožňuje prejsť od toho, čo sa týka univerzálnej Cirkvi, k tomu, čo sa týka miestnej cirkvi, ba vlastného spoločenstva alebo rodiny a duchovného života každého z nás. (Čo sa, myslím, od pôstnej meditácie aj očakáva!).

V Biblii je jedna Božia výsada, ktorú otcovia radi zdôrazňovali: synkatabasis, čiže zhovievavosť. Pre svätého Jána Zlatoústeho je to akýsi kľúč k pochopeniu celej Biblie. V Novom zákone sa tá istá Božia výsada vyjadruje výrazom blahosklonnosť (chrestotes). Príchod Boha v tele sa chápe ako najvyšší prejav Božej dobroty: „Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom“ (Tít 3,4).

Láskavosť – dnes by sme povedali aj zdvorilosť – je niečo iné ako obyčajná dobrota; je to byť dobrý k iným. Boh je dobrý sám osebe a je k nám láskavý. Čo je jedným z plodov Ducha (Gal 5,22); Dobrotivosť je základnou zložkou lásky (1 Kor 13,4), svedčí o ušľachtilom a vyššom zmýšľaní a v učení apoštolov zaujíma ústredné miesto. Čítame to napríklad v Liste Kolosanom:

„Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (Kol 3,12–13).

Tento rok si pripomíname štyristo rokov od úmrtia svätca, ktorý bol vynikajúcim vzorom tejto čnosti v dobe, ktorá bola poznačená aj ostrými spormi: svätého Františka Saleského. Všetci by sme sa mali stať „saleziánmi“ v tomto zmysle: zhovievavými a tolerantnými, menej zakorenenými vo svojich osobných istotách. Uvedomiť si, koľkokrát sme museli v sebe uznať, že sme sa v nejakej osobe alebo situácii mýlili, a koľkokrát sme sa aj my museli prispôsobiť situáciám. Našťastie v našich cirkevných vzťahoch nie je – a nikdy by nemal byť – sklon urážať a osočovať protivníka, ktorý možno pozorovať v niektorých politických diskusiách a ktorý toľko škodí pokojnému občianskemu spolunažívaniu.

Je pravda, že existuje niekto, voči komu je správne a vhodné byť neústupný, ale ten niekto som ja sám, je to moje ja. Prirodzene máme sklon byť neústupní voči iným a zhovievaví voči sebe, zatiaľ čo by to malo byť práve naopak: byť prísni voči sebe, zhovievaví voči iným. Už len takéto predsavzatie, ak by sme ho brali vážne, by stačilo na posvätenie nášho pôstu. Zbavilo by nás všetkých ostatných druhov pôstu a otvorilo by nás pre plodnejšiu a pokojnejšiu prácu v každej oblasti života Cirkvi.

Výborným cvičením v tomto smere je byť úprimný k sebe, keď v srdci súdime osobu, s ktorou nesúhlasíme. Keď si uvedomím, že vo svojom vnútri niekoho obviňujem, musím si dať pozor, aby som hneď nenadŕžal iba sebe. Musím prestať rozoberať stále svoje dôvody podobne, ako keď neustále žujem žuvačku. Namiesto toho sa mám pokúsiť vžiť do kože druhého, aby som pochopil jeho dôvody a zamyslel sa nad tým, čo by mi aj on mohol vyčítať.

Toto cvičenie sa musí vykonať nielen vzhľadom na konkrétnu osobu, ale aj vzhľadom na myšlienkový prúd, s ktorým nesúhlasím, a ním navrhované riešenie určitého problému, o ktorom sa diskutuje (na synode alebo inde). Príklad nám dáva svätý Tomáš Akvinský: na úvod každej svojej tézy uvádza dôvody svojho oponenta, ktoré nikdy nezľahčuje ani nezosmiešňuje, ale berie ich vážne, a potom na ne odpovedá svojím „Sed contra“, teda dôvodmi, ktoré považuje za najviac zodpovedajúce viere a morálke. Pýtajme sa sami seba (ja ako prvý): robíme to aj my?

Ježiš hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. (...) Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ (Mt 7,1–3) Môžeme žiť, pýtame sa sami seba, bez toho, aby sme niekedy súdili? Nie je schopnosť súdiť súčasťou našej mentálnej štruktúry a darom od Boha? V Lukášovom spise po Ježišovom príkaze: „Nesúďte a nebudete súdení“ bezprostredne nasleduje, akoby chcel objasniť význam týchto slov, príkaz: „Neodsudzujte a nebudete odsúdení!“ (Lk 6,37) Nejde teda o to, aby sme odstránili súd z našich sŕdc, ale skôr o to, aby sme odstránili jed z nášho súdenia! To znamená zlobu, odsudzovanie, ostrakizmus.

Rodič, nadriadený, spovedník, sudca, každý, kto má nejakú zodpovednosť nad inými, musí súdiť. Niekedy je totiž práve súdenie typom služby, ktorú má človek vykonávať v spoločnosti alebo v Cirkvi. Sila kresťanskej lásky spočíva v tom, že dokáže zmeniť aj posudzovanie a z skutku nelásky ho premeniť na skutok lásky. Nie vlastnými silami, ale vďaka láske, ktorá „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).

Na záver si zopakujme krásnu modlitbu, ktorá sa pripisuje svätému Františkovi z Assisi. (Možno nie je jeho, ale dokonale odráža jeho ducha):

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.
Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť;
odpustenie tam, kde sa množia urážky;
jednotu tam, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia;
vieru tým, čo pochybujú;
nádej tým, čo si zúfajú;
svetlo tým, čo tápu vo tmách;

A my dodávame:

Tam, kde je zloba, daj, aby som prinášal dobrotu.
Tam, kde je horkosť, nech prinesiem láskavosť!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Cyril Jančišin)

[1] Porovnaj Origenes, In Rom. 5,8; S. 14, 1042.

[2] Svätý Irenej, Adversus Haereses, III, 24,1.

[3]Lumen gentium, 12.