List Božiemu ľudu od XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody

Drahé sestry, drahí bratia,

keďže sa práca prvého stretnutia XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody chýli ku koncu, chceme spolu s vami všetkými poďakovať Bohu za krásnu a bohatú skúsenosť, ktorú sme práve zažívali. Tento požehnaný čas sme prežili v hlbokom spoločenstve s vami všetkými. Podporovali nás vaše modlitby, niesli sme so sebou vaše očakávania, otázky, ale aj obavy. Uplynuli už dva roky, odkedy sa na žiadosť pápeža Františka začal dlhý proces počúvania a rozlišovania, otvorený pre všetok Boží ľud, nikoho nevynímajúc, aby sme pod vedením Ducha Svätého „kráčali spoločne“ ako misionárski učeníci nasledujúci Ježiša Krista.

Dôležitou etapou tohto procesu bolo stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 30. septembra v Ríme. V mnohých ohľadoch to bola jedinečná skúsenosť. Po prvýkrát boli na pozvanie pápeža Františka muži a ženy na základe svojho krstu pozvaní, aby sedeli za jedným stolom a zúčastnili sa nielen na diskusiách, ale aj pri hlasovaniach na tomto zhromaždení biskupskej synody. Spoločne sme intenzívne počúvali Božie slovo a skúsenosti iných, vo vzájomnom dopĺňaní sa našich povolaní, chariziem a služieb. Metódou rozhovoru v Duchu Svätom sme sa pokorne delili o bohatstvo a biedu našich spoločenstiev na všetkých kontinentoch a snažili sme sa rozoznať, čo chce Duch Svätý povedať dnešnej Cirkvi. Takto sme tiež zakúsili, aké dôležité je podporovať vzájomnú výmenu medzi latinskou tradíciou a tradíciami kresťanského Východu. Účasť bratov delegátov z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev hlboko obohatila naše diskusie.

Naše zhromaždenie sa konalo v kontexte sveta v kríze, ktorého rany a škandalózne nerovnosti bolestne rezonovali v našich srdciach a dodávali našim rokovaniam zvláštnu vážnosť, o to viac, že niektorí z nás prišli z krajín, kde zúri vojna. Modlili sme sa za obete vražedného násilia a nezabudli sme ani na všetkých, ktorých bieda a korupcia vrhli na nebezpečné cesty migrácie. Prisľúbili sme solidaritu a angažovanosť po boku žien a mužov, ktorí všade pracujú ako remeselníci spravodlivosti a mieru.

Na pozvanie Svätého Otca sme dali dôležitý priestor tichu, aby sme medzi sebou rozvíjali úctivé počúvanie a túžbu po spoločenstve v Duchu Svätom. Počas úvodnej ekumenickej vigílie sme zažili, ako v tichej kontemplácii ukrižovaného Krista rastie túžba po jednote. „Kríž je vlastne jedinou katedrou toho, ktorý tým, že dal svoj život za spásu sveta, zveril svojich učeníkov Otcovi, aby ‚všetci boli jedno‘ (Jn 17, 21). Pevne zjednotení v nádeji, ktorú nám dáva jeho zmŕtvychvstanie, sme mu zverili náš spoločný dom, v ktorom čoraz naliehavejšie zaznieva krik zeme a krik chudobných: ‚Laudate Deum!‘“, pripomenul pápež František hneď na začiatku našej práce.

Deň čo deň sme počúvali naliehavé volanie po pastoračnom a misijnom obrátení. Pretože povolaním Cirkvi je ohlasovať evanjelium nie tým, že sa sústredí na seba, ale tým, že sa vloží do služieb nekonečnej lásky, ktorou Boh miluje svet (porov. Jn 3, 16). Na otázku, čo očakávajú od Cirkvi pri príležitosti tejto synody, niektorí bezdomovci žijúci v blízkosti Námestia svätého Petra odpovedali: „Lásku!“ Táto láska musí vždy zostať horiacim srdcom Cirkvi, trojičná a eucharistická láska, ako pripomenul pápež, keď 15. októbra, v polovici nášho zhromaždenia, pripomenul posolstvo svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša. Práve „dôvera“ nám dáva odvahu a vnútornú slobodu, ktorú sme zakúsili, neváhajúc slobodne a pokorne vyjadriť naše zhody a rozdiely, naše túžby a otázky.

A čo ďalej? Dúfame, že mesiace, ktoré nás delia od druhého zasadnutia v októbri 2024, umožnia každému konkrétne sa podieľať na dynamike misijného spoločenstva, ktoré naznačuje slovo „synoda“. Nejde o ideológiu, ale o skúsenosť zakorenenú v apoštolskej tradícii. Ako pripomenul pápež na začiatku tohto procesu: „Hrozí, že spoločenstvo a misia zostanú trochu abstraktnými pojmami, ak nebudeme pestovať cirkevnú prax, ktorá vyjadruje konkrétnosť synodality (...) a podporuje skutočnú účasť všetkých“ (9. októbra 2021). Výziev je veľa a otázok veľa: súhrnná správa z prvého zasadnutia objasní dosiahnuté body dohody, poukáže na otvorené otázky a naznačí, ako pokračovať v práci.

Aby Cirkev pokročila vo svojom rozlišovaní, bezpodmienečne potrebuje počúvať všetkých, počnúc tými najchudobnejšími. To si z jej strany vyžaduje cestu obrátenia, ktorá je zároveň cestou chvály: „Chválim ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred učenými a múdrymi a zjavil si ich maličkým“ (Lk 10, 21)! Ide o počúvanie tých, ktorí nemajú právo hovoriť v spoločnosti alebo ktorí sa cítia vylúčení, dokonca aj z Cirkvi. Počúvanie ľudí, ktorí sú obeťami rasizmu vo všetkých jeho formách, v niektorých regiónoch najmä pôvodných obyvateľov, ktorých kultúry sú zosmiešňované. Cirkev našich čias má predovšetkým povinnosť v duchu obrátenia načúvať tým, ktorí boli zneužití členmi cirkevného tela, a prijať konkrétny a štrukturálny záväzok, aby sa to už neopakovalo.

Cirkev musí načúvať aj laikom, ženám a mužom, ktorí sú všetci povolaní k svätosti na základe svojho krstného povolania: svedectvo katechétov, ktorí v mnohých situáciách ako prví ohlasujú evanjelium; jednoduchosť a živosť detí, nadšenie mladých ľudí, ich otázky a výzvy; sny starších ľudí, ich múdrosť a pamäť. Cirkev musí načúvať rodinám, ich výchovným problémom, kresťanskému svedectvu, ktoré ponúkajú v dnešnom svete. Potrebuje prijať hlasy tých, ktorí sa chcú zapojiť do laických služieb alebo do participatívnych orgánov rozlišovania a rozhodovania.

Cirkev obzvlášť potrebuje na dosiahnutie pokroku v synodálnom rozlišovaní ešte viac zhromažďovať slová a skúsenosti vysvätených služobníkov: kňazov, prvých spolupracovníkov biskupov, ktorých sviatostná služba je nevyhnutná pre život celého tela; diakonov, ktorí svojou službou znamenajú starostlivosť celej Cirkvi v službe najzraniteľnejším. Musí sa tiež nechať vyzvať prorockým hlasom zasväteného života, ktorý je bdelým strážcom volania Ducha. A musí byť pozorná aj voči tým, ktorí nezdieľajú jej vieru, ale hľadajú pravdu, a v ktorých je prítomný a činný Duch, ten, ktorý dáva „všetkým možnosť, aby sa spôsobom, ktorý Boh pozná, spojili s veľkonočným tajomstvom“ (Gaudium et spes 22).

„Svet, v ktorom žijeme a ktorý sme povolaní milovať a slúžiť mu aj v jeho protirečeniach, si od Cirkvi vyžaduje posilnenie synergie vo všetkých oblastiach jej poslania. Je to práve cesta synodality, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia“ (pápež František, 17. októbra 2015). Nesmieme sa báť odpovedať na túto výzvu.

Panna Mária, prvá na ceste, nás sprevádza na našej púti. V radostiach i bolestiach nám ukazuje svojho Syna a pozýva nás k dôvere. On, Ježiš, je našou jedinou nádejou!

Vatikán, 25. októbra 2023

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu Vatican News, Martin Jarábek)