Srdce pastiera je stále otvorené

Andrea Tornielli

„Nemo venit nisi tractus“, nikto sa nepriblíži k Ježišovi, ak ho nepritiahne, napísal svätý Augustín parafrázujúc slová Nazaretského: „Nikto nepríde ku mne, ak ho nepritiahne môj Otec“. Na počiatku príťažlivosti k Ježišovi - tej príťažlivosti, o ktorej hovoril Benedikt XVI. pripomínajúc spôsob šírenia viery - je vždy pôsobenie milosti. Boh nás vždy predchádza, volá nás, priťahuje nás, núti nás urobiť krok k nemu, alebo v nás aspoň zapaľuje túžbu urobiť tento krok, aj keď sa nám zdá, že nám stále chýbajú sily a cítime sa ochromení.

Srdce pastiera nemôže zostať ľahostajné voči ľuďom, ktorí sa k nemu pokorne priblížia s prosbou o požehnanie, nech je akýkoľvek ich stav, minulosť či životná cesta. Srdce pastiera neuhasí tlejúci záblesk tých, ktorí cítia vlastnú neúplnosť a vedia, že potrebujú milosrdenstvo a pomoc zhora. Srdce pastiera v tejto žiadosti o požehnanie zazrie trhlinu v múre, malú štrbinu, cez ktorú môže pôsobiť milosť. A tak jeho prvou starosťou nie je túto malú trhlinu uzavrieť, ale prijať a prosiť o požehnanie a milosť, aby ľudia pred ním mohli začať chápať Boží plán pre svoj život.

Toto základné povedomie presvitá vo vyhlásení Dikastéria pre náuku viery o význame požehnania „Fiducia supplicans“, ktoré otvára možnosť požehnania neregulárnych párov, dokonca párov rovnakého pohlavia, pričom jasne hovorí, že požehnanie v tomto prípade neznamená schvaľovanie ich životných rozhodnutí, a tiež opakuje potrebu vyhnúť sa akejkoľvek obradnosti alebo iným prvkom, ktoré by mohli čo i len vzdialene napodobňovať manželstvo. Ide o dokument, ktorý prehlbuje doktrínu o požehnaní, pričom rozlišuje medzi požehnaním obradným a liturgickým a požehnaním spontánnym, ktoré je skôr charakterizované ako nábožný úkon spojený s ľudovou zbožnosťou. Je to text, ktorý po desiatich rokoch konkretizuje slová, ktoré napísal pápež František v „Evangelii gaudium“: „Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, kde je miesto pre každého človeka s jeho vlastným namáhavým životom“.

Pôvod vyhlásenia je evanjeliový. Takmer na každej strane evanjelia Ježiš láme náboženské tradície a predpisy, úctivosť, spoločenské konvencie. A robí gestá, ktoré pohoršujú dobrákov, samozvaných „čistých“, tých, ktorí si z noriem a pravidiel robia štít, aby ich odstrčili, odmietli, zatvorili dvere. Takmer na každej strane evanjelia vidíme, ako sa učitelia zákona snažia Majstra podchytiť cielenými otázkami, aby potom rozhorčene reptali voči jeho slobode pretekajúcej milosrdenstvom: „On prijíma hriešnikov a jedáva s nimi!“

Ježiš bol pripravený zájsť do domu stotníka z Kafarnauma, aby uzdravil jeho milovaného sluhu, bez obáv, že sa poškvrní vstupom do príbytku pohana. Dovolil hriešnici, aby mu umyla nohy pred odsudzujúcimi a pohŕdavými pohľadmi hostí, nechápajúcich, prečo ju neodvrátil. Všimol si a zavolal mýtnika Zacheja, ktorý sa držal na konároch planého figovníka. Neočakával, že sa obráti a zmení svoj život skôr, ako uvidí jeho milosrdný pohľad. Neodsúdil cudzoložnicu, ktorá podľa zákona podliehala ukameňovaniu, ale odzbrojil ruky jej katov tým, že im pripomenul, že aj oni - ako všetci ostatní - sú hriešnici. Povedal, že prišiel pre chorých, a nie pre zdravých, prirovnal sa k výnimočnej postave pastiera, ktorý je ochotný nechať 99 oviec bez dozoru, aby išiel nájsť tú, ktorá zablúdila. Dotkol sa malomocného tým, že ho uzdravil z jeho choroby a stigmy „nedotknuteľného“ vyvrheľa. Títo „odvrhnutí“ sa stretli s jeho pohľadom a cítili sa milovaní, prijatí objatím milosrdenstva, ktoré im bolo dané bez akýchkoľvek podmienok. Keď zistili, že sú milovaní a že im bolo odpustené, uvedomili si, čím sú: úbohými hriešnikmi tak, ako všetci ostatní, ktorí potrebujú obrátenie, túžobne prosia o všetko.

Pápež František vo februári 2015 povedal novým kardinálom: „Pre Ježiša je najdôležitejšie osloviť a zachrániť vzdialených, uzdraviť rany chorých, znovu začleniť všetkých do Božej rodiny. A to niektorých pohoršuje! A Ježiš sa takéhoto pohoršenia nebojí! Nemyslí na uzavretých ľudí, ktorých pohoršuje aj uzdravenie, ktorých pohoršuje každé otvorenie, každý krok, ktorý nezapadá do ich myšlienkových a duchovných schém, každé pohladenie alebo neha, ktoré nezodpovedajú ich zvykom myslenia a ich rituálnej čistote“.

Vyhlásenie zdôrazňuje, že „večná katolícka náuka o manželstve“ sa nemení: jedine v kontexte manželstva medzi mužom a ženou „nachádzajú sexuálne vzťahy svoj prirodzený, primeraný a plne ľudský význam“. Treba sa preto vyhnúť tomu, aby sa za manželstvo považovalo „to, čo ním nie je“. Z pastoračného a misionárskeho hľadiska však teraz nie je čas zatvárať dvere pred „neregulárnym“ párom, ktorý príde požiadať o jednoduché požehnanie, možno pri návšteve svätyne alebo počas púte.

Židovský učenec Claude Montefiore identifikoval odlišnosť kresťanstva práve v tomto: „Zatiaľ čo iné náboženstvá opisujú človeka, ktorý hľadá Boha, kresťanstvo hlása Boha, ktorý hľadá človeka.... Ježiš učil, že Boh nečaká na pokánie hriešnika, ale ide ho hľadať, aby ho povolal k sebe“. Otvorené dvere modlitby a malé požehnanie môžu byť začiatkom, príležitosťou, pomocou.

Preklad Martin Jarábek