Piata pôstna kázeň kard. Cantalamessu: „Ja som Cesta, Pravda a Život“

„JA SOM CESTA, PRAVDA A ŽIVOT”

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap

Piata kázeň, pôst 2024

Na našej ceste štvrtým evanjeliom, na ktorej sme objavili, kto je pre nás Ježiš, sme sa dostali do poslednej etapy. Vstupujeme do časti, ktorá sa zvyčajne označuje ako Ježišova „rozlúčková reč“ apoštolom. Tentoraz sa ani nepokúsim zhrnúť súvislosti a vyzdvihnúť jednotlivé celky a podcelky. Bolo by to ako pokúšať sa kresliť štvorce a rozlišovať sektory v lávovom prúde zostupujúcom z krátera. Prejdime preto rovno k slovu, ktoré chceme v tejto meditácii predostrieť:

V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte. Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 2-6). 

„Ja som cesta, pravda a život“: slová, ktoré mohol vysloviť len jeden človek na svete a ktoré skutočne vyslovil. Kristus je cesta a je cieľom cesty. Ako večné Slovo Otca je pravdou a životom; ako Slovo, ktoré sa stalo telom, je cestou.

Uvažovali sme o Kristovi ako o Živote, komentovali sme jeho slová „Ja som chlieb života“. Ako o Pravde, keď sme komentovali jeho ďalšie slová „Ja som svetlo sveta“. Zamerajme sa teraz na Krista ako Cestu. Po kontemplácii Krista ako daru máme možnosť kontemplovať ho ako vzor. Kierkegaard píše: „Keďže stredovek čoraz viac ustupoval do úzadia v zdôrazňovaní stránky Krista ako vzoru, Luther zdôrazňoval druhú stránku, že je darom, a že tento dar je potrebné prijať skrze vieru. Teraz však,“ dodáva ten istý autor, „treba zdôrazňovať Krista aj ako vzor, ak nechceme, aby sa učenie o viere stalo akoby figovým listom, ktorý zakrýva tie zanedbania, ktoré sú najviac protikresťanské“.[1]

Ježiš pokračuje v tom, čo povedal apoštolom a tým, ktorých stretol počas svojho pozemského života: „Poďte za mnou“, alebo v jednotnom čísle: „Nasleduj ma!“ Nasledovanie Krista (v gréčtine akolouthia) je nevyčerpateľná téma. Najobľúbenejšia a najčítanejšia kniha o nasledovaní v Cirkvi, hneď po Biblii, je Nasledovanie Krista. Obmedzíme sa na to, že o ňom povieme len toľko, aby sme mohli prejsť k niektorým praktickým využitiam, duchovného a osobného charakteru, ako sme si to vymedzili v týchto meditáciách.

Téma nasledovania Krista zaujíma v štvrtom evanjeliu významné miesto. Nasledovanie Ježiša je takmer synonymom viery v neho. Veriť je však postoj mysle a vôle; obraz „cesty“ a „chôdze“ zdôrazňuje dôležitý aspekt viery, ktorým je „kráčanie“, teda dynamizmus, ktorý musí charakterizovať život kresťana a odozvu, ktorú musí mať viera v konaní života. Nasledovanie – na rozdiel od viery a lásky – neoznačuje len určitý postoj mysle a srdca, ale vytýči učeníkovi životný program, ktorý znamená úplnú účasť: na Pánovom spôsobe života, nasmerovaní a poslaní.

Ján chcel zdôrazniť osobitnú a prioritnú oblasť nasledovania Krista, a to službu (Jn 13, 12-15). Nebudem však hovoriť o službe. Tejto téme som venoval poslednú kázeň minulého pôstu a nie je potrebné sa opakovať. Aj preto, že si myslím, že som najmenej kvalifikovaný na to, aby som hovoril o službe, keďže som vo svojom živote praktizoval takmer výlučne „službu slova“, ktorá je síce dôležitá, ale zároveň relatívne jednoduchá a viac uspokojivá v porovnaní s mnohými inými službami v Cirkvi.

Skôr by som chcel hovoriť o tom, čo charakterizuje nasledovanie Krista a odlišuje ho od akéhokoľvek iného druhu nasledovania. O umelcovi, filozofovi, či spisovateľovi sa hovorí, že sa vzdelával v škole toho či onoho slávneho majstra. Aj o nás rehoľníkoch sa hovorí, že sme boli formovaní v škole, niektorí u Benedikta, niektorí u Dominika, niektorí u Františka, niektorí u Ignáca z Loyoly a niektorí u iných mužov alebo žien. Medzi týmto nasledovaním a nasledovaním Krista je však podstatný rozdiel. Ten je vyjadrený slovami samotného Jána na konci prológu jeho evanjelia: „Zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 17) a lepšie by sa to ani nedalo vyjadriť.

Pre nás rehoľníkov to znamená: regula nám bola daná prostredníctvom nášho zakladateľa alebo zakladateľky, ale milosť a silu uvádzať ju do praxe nám dáva iba Ježiš Kristus. Pre nás a pre všetkých kresťanov toto slovo znamená aj niečo iné, ešte radikálnejšie: evanjelium nám bolo dané pozemským Ježišom, ale schopnosť zachovávať ho a uvádzať do praxe k nám prichádza len od vzkrieseného Krista, prostredníctvom jeho Ducha!

Svätý Tomáš Akvinský napísal na túto tému slová, ktoré by nás z úst iného učiteľa s menšou autoritou ako bol on, uviedli do rozpakov. Keď komentuje Pavlov výrok „litera zabíja, kým Duch oživuje“ (2 Kor 3, 6), píše: „Pod literou sa rozumie každý písaný zákon, ktorý zostáva mimo človeka, dokonca aj morálne predpisy obsiahnuté v evanjeliu; preto by aj litera evanjelia zabíjala, keby v nej nebola pridaná milosť viery, ktorá uzdravuje“[2]. A o niečo skôr výslovne povedal, že „milosť, ktorá nás uzdravuje“, nie je nič iné ako „tá istá milosť Ducha Svätého, ktorá je daná veriacim“[3]. Svätý Augustín to pochopil z osobnej skúsenosti a preto sformuloval tú svoju úžasnú modlitbu: „Pane, ty mi prikazuješ byť čistý. No daj mi to, čo mi prikazuješ, a potom mi prikáž, čo len chceš“[4].

Preto je témou mnohých Ježišových slov pri Poslednej večeri Duch Utešiteľ, ktorého zošle na apoštolov. Pripomeňme si v tejto súvislosti niektoré jeho prisľúbenia:

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám (Jn 16, 12-14).

Ak je Ježiš „Cesta“ (gr. odòs), Duch Svätý je „Vodca“ (gr. odegòs alebo odegìa). Takto ho definoval už svätý Gregor Nysský[5] a takto ho vzýva latinská Cirkev v modlitbe Veni Creator. V dvoch veršoch „Ductore sic te praevio – vitemus omne noxium“ sa hovorí: „Nech vždy pod tvojim vedením (ductor), sa vyhneme vplyvom škodlivým“.

Spomedzi rôznych úloh, ktoré Ježiš pripisuje Tešiteľovi pri jeho pôsobení na nás, sa chceme zamerať na to, že On nám pripomína: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26). „On vám dá si spomenúť“: latinská Vulgáta to prekladá ipse suggeret vobis: on vám to našepká.  

Našepkávač je v divadle ukrytý za výklenkom a pre divákov je neviditeľný: rovnako ako Duch Svätý, ktorý všetko osvetľuje, ale zostáva neviditeľný a akoby v zákulisí. Našepkávač hovorí slová šepotom, aby ho diváci nepočuli, a Duch tiež hovorí „šepotom“, potichu. Na rozdiel od ľudského našepkávača však nehovorí k ušiam, ale k srdcu; nenaznačuje slová evanjelia mechanicky, akoby podľa scenára, ale vysvetľuje ich, prispôsobuje, aplikuje na situácie.

Samozrejme, hovoríme o „vnuknutiach Ducha“, o takzvaných „dobrých vnuknutiach“. Vernosť týmto vnuknutiam je najkratšia a najistejšia cesta k svätosti. Na začiatku nevieme, aká je to svätosť, ktorú Boh od každého z nás konkrétne chce; Boh sám ju pozná a zjavuje nám ju v priebehu cesty. Preto nestačí mať jasný program dokonalosti a potom ho postupne realizovať. Neexistuje identický model dokonalosti pre každého. Boh nerobí svätých v sériách, nemá rád klonovanie. Každý svätec je novým vynálezom Ducha. Boh môže od jedného žiadať opak toho, čo žiada od iného. Z toho vyplýva, že na dosiahnutie svätosti sa človek nemôže jednoducho riadiť všeobecnými pravidlami, ktoré platia pre všetkých. Musí tiež pochopiť, čo Boh žiada od neho a iba od neho.

To, čo Boh chce od každého človeka iné a konkrétne, sa dá zistiť prostredníctvom udalostí života, slova Písma, vedenia duchovného vodcu, ale hlavným a bežným prostriedkom sú vnuknutia milosti. Sú to vnútorné podnety Ducha v hĺbke srdca, prostredníctvom ktorých Boh nielenže dáva najavo, čo od nás chce, ale dáva potrebnú silu a často aj radosť, aby sme to dosiahli, ak s tým človek súhlasí.

Uvažujme, čo by sa stalo, keby Matka Tereza z Kalkaty zotrvala na dodržiavaní kanonických pravidiel, ktoré vtedy platili v rehoľných inštitútoch. Do svojich 36 rokov bola sestrou v rehoľnej kongregácii, určite verná svojmu povolaniu a oddaná svojej práci, ale nič, čo by ju nútilo očakávať niečo mimoriadne. Práve počas cesty vlakom z Kalkaty do Darjeelingu na každoročné duchovné rekolekcie sa stala udalosť, ktorá zmenila jej život. Duch Svätý jej „pošepkal“ do ucha srdca jasné pozvanie: opusti svoj rád, svoj doterajší život a daj sa mi k dispozícii pre dielo, ktoré ti ukážem. Medzi dcérami Matky Terezy sa tento deň – 10. september 1946 – pripomína ako „Deň inšpirácie“.

Keď ide o dôležité rozhodnutia pre seba alebo pre iných, treba sa podriadiť inšpirácii a nechať si ju potvrdiť autoritou alebo duchovným otcom. Tak to urobila Matka Tereza. Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, ak sa spolieha len na svoju osobnú inšpiráciu.

Dobré inšpirácie majú niečo spoločné s biblickou inšpiráciou, samozrejme, okrem autority a dosahu, ktoré sú podstatne odlišné. „Boh povedal Abrahámovi...“, „Pán prehovoril k Mojžišovi“: tieto Pánove slová, to že prehovoril, nebolo z hľadiska fenomenológie niečím odlišným od toho, čo sa odohráva v inšpiráciách milosti. Boží hlas ani na Sinaji nezaznieval navonok, ale vo vnútri srdca v podobe jasnosti, impulzov pochádzajúcich z Ducha Svätého. Desať prikázaní nebolo vyryté Božím prstom na kamenné dosky (to si sotva vieme predstaviť!), ale do srdca Mojžiša, ktorý ich potom vyryl na kamenné dosky. „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21); boli to oni, ktorí hovorili, ale vedení Duchom Svätým; ústami opakovali to, čo počuli vo svojom srdci. Boh, hovorí prorok Jeremiáš, píše svoj zákon do sŕdc (porov. Jer 31, 33).

Každá vernosť inšpirácii je odmenená stále častejšími a silnejšími inšpiráciami. Akoby sa duša cvičila v tom, aby čoraz jasnejšie vnímala Božiu vôľu a ľahšie ju plnila.

Najchúlostivejším problémom, pokiaľ ide o vnuknutia, bolo vždy rozlíšiť tie, ktoré pochádzajú od Božieho Ducha, od tých, ktoré pochádzajú od ducha sveta, od vlastných vášní alebo od zlého ducha. Téma rozlišovania duchov sa v priebehu storočí značne vyvinula. Pôvodne sa chápala ako charizma, ktorá slúžila na rozlišovanie – medzi slovami, modlitbami a proroctvami vyslovenými v zhromaždení –, ktoré pochádzajú z Ducha Božieho a ktoré nie. Podľa apoštola charizmu proroctva musí pri jej spoločnom vykonávaní sprevádzať charizma rozlišovania duchov: „iný (dostal dar) prorokovať, iný rozlišovať duchov“ (1 Kor 12, 10).

Pôvodný význam charizmy, ako ho chápe Pavol, sa zdá byť veľmi presný a vymedzený. Týka sa samotného prijatia proroctva, jeho hodnotenia jedným alebo viacerými členmi zhromaždenia, ktorí sú tiež obdarení prorockým duchom. Aj to však nie na základe racionálnej analýzy, ale na základe vnuknutia samotného Ducha. Význam rozlišovania (diakrisis) teda osciluje medzi rozlišovaním a výkladom: rozlišovanie, či hovoril Duch Boží alebo iný duch, výklad toho, čo chcel Duch povedať v konkrétnej situácii. Na tento istý dar rozlišovania sa vzťahuje aj známe odporúčanie apoštola: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!” (1 Sol 5, 19 - 22).

Ak vezmeme do úvahy súčasnú skúsenosť turíčnych a charizmatických hnutí, musíme si myslieť, že táto charizma spočíva v schopnosti zhromaždenia alebo niektorých jeho členov aktívne reagovať na prorocké slovo, biblický citát alebo modlitbu, vyjadriť – zvolaním „Potvrdzujem!“ alebo inými malými znakmi hlavy a hlasu – súhlas s vypočutým slovom, alebo naopak – mlčaním a prechodom k niečomu inému – negatívne hodnotenie. Takto sa pravé a falošné proroctvo posudzuje „podľa ovocia“, ktoré prináša, alebo neprináša, ako to odporúčal Ježiš (porov. Mt 7, 16). Len tak mimochodom, tento pôvodný význam rozlišovania duchov by mohol mať veľký význam aj dnes v diskusiách a stretnutiach, aké začíname zažívať v rámci synodálneho dialógu.

V neskorších dobách, tak vo východnej, ako aj v západnej spiritualite, charizma rozlišovania duchov slúžila najmä na rozlišovanie, keď starec rozlišoval inšpirácie svojho žiaka (ako v medzi mníchmi) a všeobecnejšie na rozlišovanie vlastných inšpirácií. Vývoj nie je náhodný, v skutočnosti ide o ten istý dar, aj keď sa uplatňuje na rôzne subjekty a v rôznych kontextoch: v prvom prípade v kontexte spoločenstva, v druhom prípade v osobnom kontexte.

Existujú kritériá rozlišovania, ktoré by sme mohli nazvať objektívnymi. V doktrinálnej oblasti sú pre Pavla zhrnuté v uznaní Krista za Pána: „nik, kto hovorí v Božom Duchu, nepovie: „Prekliaty Ježiš!“, a nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom. (1 Kor 12, 3); pre Jána sú zhrnuté vo viere v Krista a jeho vtelenie:

Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. (1 Jn 4, 1-3).

V morálnej oblasti je základným kritériom súlad Božieho Ducha so sebou samým. Nemôže žiadať niečo, čo je v rozpore s Božou vôľou vyjadrenou vo Svätom písme, v učení Cirkvi a v povinnostiach svojho stavu. Božie vnuknutie nikdy nebude žiadať vykonať skutky, ktoré Cirkev považuje za nemorálne, bez ohľadu na to, koľko šikovných protiargumentov je telo schopné v takýchto prípadoch navrhnúť; napríklad, že Boh je láska, a preto všetko, čo sa robí z lásky je od Boha.

Niekedy však tieto objektívne kritériá nestačia, pretože voľba nie je medzi dobrom a zlom, ale medzi jedným dobrom a iným dobrom, a ide o to, aby sme videli, čo chce Boh v konkrétnej situácii. Práve ako odpoveď na túto potrebu vypracoval svätý Ignác z Loyoly svoje učenie o rozlišovaní.

Takmer sa hanbím hovoriť tu pred vami o tejto téme, ale povedzme si aspoň niečo. Svätec nás vyzýva, aby sme pozorovali pohnútky – on ich nazýva „duchmi“ –, ktoré stoja za voľbou, a reakcie, ktoré voľba vyvoláva[6]. Je známe, že to, čo pochádza z Božieho Ducha, prináša so sebou radosť, pokoj, mier, miernosť, jednoduchosť, svetlo. Na druhej strane to, čo pochádza od ducha zla, prináša so sebou nepokoj, nepokoj, zmätok a temnotu. Apoštol Pavol to objasňuje porovnávaním ovocia tela (nepriateľstvo, svár, žiarlivosť, rozbroje, rozdelenia, závisť) a ovocia Ducha, ktorým je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť (Gal 5, 22-23).

V praxi je to, pravda, zložitejšie. Inšpirácia môže pochádzať od Boha a napriek tomu môže spôsobiť veľké otrasy. Nie je to však spôsobené tým, že inšpirácia je sladká a pokojná ako všetko, čo prichádza od Boha; skôr vzniká z odporu voči inšpirácii alebo z toho, že od nás žiada niečo, čo mu nie sme ochotní dať. Ak inšpiráciu prijmeme, srdce sa čoskoro ocitne v hlbokom pokoji. Boh odmeňuje každé malé víťazstvo na tomto poli tým, že duša pociťuje jeho súhlas, čo je najčistejšia radosť na svete.

Jednou z oblastí, v ktorej je veľmi dôležité praktizovať rozlišovanie – okrem zámerov a rozhodnutí – je oblasť pocitov. Nič nie je zradnejšie ako láska. Príroda je veľmi zručná v tom, že to, čo pochádza z ducha, sa vydáva za to, čo pochádza z tela. V tejto oblasti je viac ako kedykoľvek predtým potrebné dbať na radu, ktorú dal latinský básnik Ovidius práve v súvislosti so zlom lásky: „Principiis obsta“: „Vzopri sa začiatku.“ Sero medicina paratur: „Na liek je neskoro, keď zlo prílišným odkladaním naberie na sile“[7].

Konkrétnym ovocím tejto meditácie musí byť obnovené rozhodnutie úplne, celkom sa zveriť vnútornému vedeniu Ducha Svätého, akoby išlo o akési „duchovné vedenie“. Všetci sa musíme odovzdať vnútornému Majstrovi, ktorý k nám hovorí bez slov. Ako dobrí herci musíme pri veľkých i malých príležitostiach načúvať hlasu tohto skrytého „našepkávača“, aby sme verne odohrali svoju úlohu na javisku života. To je to, čo znamená výraz „poddajnosť Duchu“.

Je to ľahšie, ako si myslíme, pretože on k nám hovorí vo svojom vnútri, všetko nás učí a o všetkom nás poučuje. Niekedy stačí jednoduchý vnútorný pohľad, pohnutie srdca, chvíľa rozjímania a modlitby. Ján píše vo svojom prvom liste:

Pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom - a je pravdivé, nie je lžou. (1 Jn 2, 27).

Augustín na týchto slovách vytvára nezvyčajný, živý rozpor s apoštolom. Vo svojom komentári k Prvému Jánovmu listu píše:

Pýtam sa Jána: „Tí, ktorým si adresoval tieto slová, už mali pomazanie... Prečo si im teda napísal tento list? Prečo si ich poučil?“... Je tu veľké tajomstvo, nad ktorým treba uvažovať, bratia. Zvuk našich slov zachytávajú uši, ale pravý učiteľ je vo vnútri... My môžeme napomínať zvukom svojho hlasu, ale ak vo vnútri nie je niekto, kto by učil, je to zbytočný hluk[8].

Ak je prijímanie inšpirácií dôležité pre každého kresťana, je to nevyhnutné pre tých, ktorí majú v Cirkvi riadiace úlohy. Len tak je možné umožniť Kristovmu Duchu, aby sám viedol svoju Cirkev prostredníctvom jej ľudských predstaviteľov. Nie je nevyhnutné, aby všetci cestujúci na lodi boli prilepení ušami k lodnému rádiu, aby prijímali signály o kurze, prípadných ľadovcoch a poveternostných podmienkach, ale je to nevyhnutné pre tých, ktorí sú na lodi zodpovední. Z „božského vnuknutia“, ktoré odvážne prijal pápež svätý Ján XXIII sa zrodil Druhý vatikánsky koncil. Rovnako sa neskôr zrodili aj ďalšie prorocké gestá, ktoré si všimnú tí, čo prídu po nás.

Nech vzkriesený Pán na túto Veľkú noc rozozvučí v našich srdciach niektoré z tých božských „Ja som“, o ktorých sme rozjímali počas tohto pôstu! Najmä to, ktoré ohlasuje jeho veľkonočné víťazstvo: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky” (Jn 11, 25 - 26).

Svätý Otec, Eminencie, Excelencie, bratia a sestry, želám vám požehnanú Veľkú noc!

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00., text upravil otec Martin Jarábek).

[1] Denník, X 1 A 154.

[2] Tomáš Akvinský, Summa theologiae, I-IIae, q. 106, a. 2.

[3] Tamže, q. 106, a. 1; porovnaj už Augustín, De Spiritu et littera, 21, 36.

[4] Augustín, Vyznania, X, 29.

[5] Gregor z Nyssy, De fide (PG, 45, 141C).

[6] Porovnaj Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, IV. týždeň (ed. BAC, Madrid 1963, s. 262 a nasl.).

[7] Ovidius, Remedia amoris, V, 91.

[8] Augustín, Rozpravy o prvom Jánovom liste, 3, 13.