Pavol VI., dialóg ako protilátka proti náboženskému marketingu a pohoršovaniu prostredníctvom sociálnych sietí

Andrea Tornielli

Dialóg „nie je pyšný, nie je pichľavý, nie je urážlivý. Jeho autorita je vlastná pravde, ktorú vysvetľuje, láske, ktorú šíri, príkladu, ktorý navrhuje; nie je to príkaz, nie je to vnucovanie. Je pokojný, vyhýba sa násilným spôsobom, je trpezlivý, je veľkorysý“. Tak to napísal Pavol VI. vo svojej prvej encyklike Ecclesiam suam, ktorá bola zverejnená 6. augusta pred šesťdesiatimi rokmi. Týchto niekoľko slov stačí na pochopenie mimoriadneho významu Montiniho listu, ktorý vyšiel celý v rukopise z jeho pera len niečo vyše roka po jeho zvolení za pápeža, keď bol koncil ešte otvorený. Pápež z Brescie definoval Ježišovu misiu ako „dialóg o spáse“ a poznamenal, že „nikoho fyzicky nezaväzoval, aby ho prijal; bola to obrovská požiadavka lásky, ktorá, ak aj predstavovala obrovskú zodpovednosť u tých, ktorým bola adresovaná, predsa im ponechávala slobodu odpovedať na ňu alebo ju odmietnuť“.

Forma vzťahu, v ktorej sa prejavuje „zámer korektnosti, úcty, sympatie, dobroty zo strany tých, ktorí ho nadväzujú; vylučuje apriórne odsudzovanie, urážlivé a zvyčajné polemiky, márnivosť zbytočných rozhovorov“. Nemožno si nevšimnúť, že tento prístup má odstup od toho, čo charakterizuje väčšinu digitálnych rozhovorov tých, ktorí odsudzujú všetko a všetkých, používajú hanlivé výrazy a zdá sa, že potrebujú „nepriateľa“, aby mohli existovať.

Dialóg, ktorý je pre Pavla VI. neodmysliteľnou súčasťou ohlasovania evanjelia, nemá za cieľ bezprostredné obrátenie respondenta - obrátenie, ktoré je navyše vždy dielom Božej milosti, a nie dialektickej múdrosti misionára - a predpokladá „stav mysle človeka, ktorý... cíti, že už nemôže oddeliť svoju spásu od hľadania spásy iných“. Človek skrátka nie je spasený sám sebou. Nespasíme sa ani tým, že si postavíme ploty alebo sa uzavrieme do pevností oddelených od sveta, aby sme sa postarali o „čistotu“ a vyhli sa nákaze.

Dialóg je „spojenie pravdy s láskou, inteligencie s láskou“. Nie je to zničenie identity tých, ktorí veria, že na ohlasovanie evanjelia je potrebné prispôsobiť sa svetu a jeho programom. Nie je to vyzdvihovanie identity ako odlúčenia, ktoré spôsobuje, že sa človek pozerá na „iných“ zvrchu. „Cirkev musí vstúpiť do dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom, Cirkev sa stáva posolstvom, Cirkev sa stáva rozhovorom“, pretože „ešte predtým, ako sa obráti, ba dokonca aby sa obrátil, treba sa k svetu priblížiť a hovoriť s ním“. A svet, ako vysvetlil Pavol VI., „nie je spasený zvonku“.

Prvá encyklika pápeža Montiniho však už od prvých slov obsahuje aj ďalšie vzácne indície pre časy, v ktorých žijeme. Ecclesiam suam, Cirkev je „jeho“, je od svojho zakladateľa Ježiša Krista. Nie je „naša“, nie je vybudovaná našimi rukami, nie je ovocím našej šikovnosti. Jej účinnosť nezávisí od marketingu, od naštudovaných kampaní, od auditória ani od schopnosti zaplniť štadióny. Cirkev neexistuje preto, že je schopná produkovať veľké podujatia, mediálne ohňostroje a stratégie ovplyvňovania.

Je vo svete preto, aby prostredníctvom každodenného svedectva mnohých „chudobných Kristov“, odpustených hriešnikov, prinášala na svetlo krásu stretnutia, ktoré zachraňuje a dáva horizont nádeje. Je na svete, aby každému ponúkol príležitosť stretnúť sa s Ježišovým pohľadom.

Preklad Martin Jarábek