Zo Švajčiarskej gardy kňazom: „Služba s pokorou“
Romano Pelosi a Francesco Bartolini
Didier Grandjean sa narodil a vyrastal v náboženskej rodine vo Fribourgu vo Švajčiarsku a jeho motivácia slúžiť Cirkvi bola prirodzená. Po absolvovaní výcvikovej školy švajčiarskej armády slúžil v rokoch 2011 až 2019 v Pápežskej švajčiarskej garde.
Vo veku 21 rokov sa vydal na cestu ako oficiálny náborár a počas svojej služby „často prichádzal do kontaktu s pútnikmi“ a bol ohromený ich hlbokou vierou. Ukázalo sa, že to bol katalyzátor jeho vlastného „osvietenia“, ako povedal pre Vatican News, a to až do takej miery, že si počas svojich služieb našiel čas na modlitbu a premýšľanie. Jeho služba sa ukázala ako nevyhnutná pre jeho duchovnú zrelosť, základnú charakteristiku potrebnú pre oficiálny prechod na cestu kňazského povolania. Bola to cesta, na ktorú cítil, že patrí.
Podpora vstupu do seminára
Napriek náboženskej oddanosti jeho rodiny sa dalo očakávať ich prvotné prekvapenie z tejto zmeny cesty. Následná pozitívna odozva a podpora zo strany jeho blízkych však ešte viac posilnila jeho odhodlanie a dôveru v jeho náboženský osud. „Choď, toto je tvoja cesta,“ znel odkaz Grandjeanovho otca pred jeho odchodom.
Spojenie medzi Vatikánom a Švajčiarskou gardou
Mladý Grandjean zažil kľúčový moment počas konkláve v roku 2013, keď bol svedkom veľkoleposti a symboliky Cirkvi, ako aj zasvätenia pápeža Františka. Hodnoty, ktoré v tejto chvíli pochopil, sa podobali hodnotám tradície a inovácie, bezpečnosti a čestnej služby, teda hodnotám, ktoré sú základom Mestského štátu Vatikán aj Pápežskej švajčiarskej gardy ako inštitúcií.
Medzi hodnoty služby, ktoré spájajú podstatu švajčiarskej gardy a kňazstva, patrí disciplína a spolupatričnosť. Didier Grandjean si uvedomuje, že neochvejná oddanosť druhým alebo nejakej záležitosti, si vyžaduje vytrvalosť, a hovorí, že „modlitba je ako boj“.
Vo Švajčiarskej garde a aj ako seminarista sa Didier inšpiroval titulom Servus servorum Dei, teda Sluha Božích služobníkov. Tento starobylý pápežský titul si vysvetľuje ako túžbu nezištne sa angažovať s veľkou pokorou bez toho, aby za to nevyhnutne niečo očakával.
Kríza záväzkov
Seminarista z Fribourgu si všimol sociálny aspekt toho, že byť Servus servorum Dei, prináša pocit osamelosti, keď sa nemôže oženiť. Povedal však, že sa snažil nájsť tento rodinný pocit lásky v službe spolu veriacim. Preto vyzval ľudí, aby mali odvahu ísť cestou viery a našli v tom radosť, pretože „Kristus bude vždy po vašom boku“.
Posolstvo nádeje
Bez ohľadu na klesajúci počet kňazských a rehoľných povolaní ľudia stále vyhľadávajú rady skúsených kňazov a ich prítomnosť im prináša radosť a usmernenie. Didier Grandjean na záver predniesol posolstvo, ktoré v sebe zahŕňa emócie, ktoré pociťoval pred všetkými tými rokmi v zbore stráže: „Cirkev a jej služobníci, musia byť vždy k dispozícii ľuďom, pretože to, čoho sa možno vzdáte zo svojho predchádzajúceho života, sa vám stonásobne vráti.“
Preklad Tímea Saboslajová
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.