Nezabudnuteľná cesta misionára pápeža na kraj sveta

Andrea Tornielli

Na konci najdlhšej cesty pápežovho pontifikátu v Ázii a Oceánii je zopár obrazov, ktoré sú predurčené, aby nám zostali v mysliach a srdciach. Prvým je „tunel bratstva“, ktorý pápež František požehnal po boku veľkého imáma v Jakarte: v čase, keď sa tunely spájajú s obrazmi vojny, terorizmu, násilia a smrti, je tento podchod spájajúci veľkú mešitu s katolíckou katedrálou znamením a semienkom nádeje. Gestá priateľstva a náklonnosti, ktoré si rímsky biskup a imám vymenili, zasiahli mnohých v najväčšej moslimskej krajine sveta.

Na druhom obrázku je pápež František, ako nastupuje do lietadla C130 austrálskych vzdušných síl, aby odletel do Vanima na severozápade Papuy-Novej Guiney, aby navštívil troch misionárov argentínskeho pôvodu a ich obyvateľov, pričom so sebou priniesol tonu pomoci a darov. Pápež, ktorý v mladosti sníval o misionárskej službe v Japonsku, túžil po tejto ceste na najodľahlejšie predmestie sveta, kde ho objali muži a ženy vo svojich pestrých tradičných odevoch. Byť misionárom znamená predovšetkým zdieľať život, mnohé problémy a nádeje ľudu, ktorý žije v neistote obklopený prekypujúcou prírodou. Znamená to svedčiť o tvári Boha, ktorý je nežný a súcitný.

Tretím je obraz prezidenta republiky Josého Manuela Ramosa-Hortu, ktorý sa na záver oficiálnych prejavov v prezidentskom paláci v Dili na Východnom Timore zohol, aby pomohol pápežovi upraviť nohy na vozíku. V tejto najkatolíckejšej krajine sveta je viera silným prvkom identity a úloha Cirkvi bola rozhodujúca v procese, ktorý viedol k nezávislosti od Indonézie.

Štvrtým obrazom je dojímavé pápežovo objatie postihnutých detí, o ktoré sa starajú rehoľné sestry zo školy Irmãs Alma: sú to gestá, pohľady, niekoľko hlboko evanjeliových slov, ktoré nám pripomínajú, že tieto deti, ktoré potrebujú všetko, tým, že sa nechajú opatrovať, nás učia, aby sme dovolili Bohu, aby sa o nás postaral. Otázka, prečo tí najmenší trpia, je ostrie, ktoré zraňuje, rana, ktorá sa nezahojí. Pápežovou odpoveďou bola blízkosť a objatie.

Piatym je obraz obyvateľov Východného Timoru, ktorí celé hodiny čakali na pápeža pod páliacim slnkom na esplanáde Taci Tolu. Prítomných bolo viac ako 600 000 ľudí, prakticky každý druhý Timorčan. Svätý Otec František bol ohromený týmto prijatím a srdečnosťou v krajine, ktorá po ťažkom boji o nezávislosť od Indonézie pomaly buduje svoju budúcnosť. Šesťdesiatpäť percent obyvateľstva má menej ako 30 rokov a ulice, ktorými prechádzalo pápežské auto, boli preplnené mladými mužmi a ženami s ich malými deťmi. Sú nádejou pre Cirkev i pre svet.

Šiestym obrazom je panoráma Singapuru, ostrovného štátu s najvyššími a najmodernejšími mrakodrapmi. Je to rozvinutá a bohatá krajina. Nemožno nemyslieť na kontrast so zaprášenými ulicami Dili, ktoré pápež opustil pred zopár hodinami. Aj tu, kde je blahobyt viditeľný na každom rohu, kde je život organizovaný a doprava veľmi rýchla, pápež František všetkých objal a ukázal im cestu k láske, harmónii a bratstvu.

A napokon posledný obraz, to je obraz samotného pápeža. Boli aj takí, ktorí pochybovali, či dobre zvládne únavu z veľmi dlhej cesty v krajinách s tropickým podnebím. Naopak, bolo to preňho ako stúpanie: namiesto toho, aby sa deň čo deň unavoval, prekonával mnohé kilometre, prestupoval a lietal, čerpal energiu. Stretával sa s mladými ľuďmi z rôznych krajín, opúšťal písaný text a viedol s nimi dialóg, čím obnovoval svojho ducha, ale aj telo. Bol mladý medzi mladými, napriek tomu, že sa mu teraz blíži 88. rok života, ktorý bude sláviť pred nadchádzajúcim jubilejným rokom.

Preklad Martin Jarábek