Kard. Semeraro: Blahoslavený Torres, verný kňaz pripravený darovať sa druhým

Renato Martinez – Vatican News

„Bol to kňaz, ktorý bol vždy verný, prežíval svoju službu v hlbokom spojení s Pánom, ktorý bol jeho vnútornou silou, ale bol to aj kňaz pripravený darovať sa, vyjsť zo seba, aby išiel v láske k druhým“, tieto vlastnosti vyzdvihol kardinál Marcello Semeraro.

Voda, ktorá uhasí smäd a obnoví všetkých smädných

Prefekt Dikastéria pre kauzy svätých začal svoju homíliu pripomenutím textu Izidora Sevillského, ktorý komentuje úryvok z knihy proroka Ezechiela o vode krstu, ale aj o smrti a vzkriesení Pána.

„Táto voda, označuje krst, ktorý je vodou, ktorá uhasí smäd a obnoví všetkých smädných. K tomu však Izidor pridáva ďalšiu, hlbšiu symboliku: keďže prorocké videnie hovorí o vode, ktorá vyteká z pravej strany chrámu, je to, ako vysvetľuje, otvorená strana ukrižovaného Krista, z ktorej, ako rozpráva štvrtý evanjelista, 'vytiekla krv a voda' (Jn 19, 34; porov. De fide catholica XXIV, 5: PL 83, 5319)“.

Znak lásky a náklonnosti k Petrovej katedre

Kardinál Semeraro tiež poukázal na to, že v tento deň celá Cirkev slávi výročie posvätenia Lateránskej baziliky, ktorá sa tradične nazýva „materským kostolom“ Ríma a celého katolíckeho sveta, a robí tak na znak lásky a pripútanosti k Petrovmu stolcu.

„Pýtame sa však: Je to chrám z kameňov, ktorý si uctievame, hoci je monumentálny a krásny? Odpoveď znie: nie! Každá liturgia posviacky kostola nám pripomína výrok svätého Pavla: Vy ste chrám Boží (1 Kor 3, 16 - 17). My všetci spoločne ako Cirkev a tiež jednotlivo ako pokrstení.“

„Kontemplácia v činnosti“

Tento obraz chrámu, z ktorého vyteká prúd vody, ktorý oživuje, obnovuje a prináša veľa ovocia, kardinál prirovnal k novému blahoslaveného José Torresa Padillu, ktorého označil za kňaza vždy verného Pánovi a pripraveného darovať sa druhým.

„Bol to kňaz, ktorý bol vždy verný, ktorý prežíval svoju službu v hlbokom spojení s Pánom, ktorý bol jeho vnútornou silou, ale bol to aj kňaz pripravený darovať sa, vyjsť zo seba, aby išiel v láske k druhým, ako voda, ktorá vyteká z chrámu a dáva rásť rôznym druhom ovocných stromov. Taký bol aj náš blahoslavený. Vzhľadom na to si myslím, že môžem povedať, že v ňom osobitným spôsobom vyniká jednota života alebo, ak chceme použiť ignaciánsku formulku, kontemplatívne bytie v činnosti.“

Veda, modlitba a jemnosť voči chudobným

Pri vyzdvihovaní ďalších charakteristík kňaza prefekt pre kauzy svätých uviedol, že jeden zo svedkov v procese blahorečenia a kanonizácie poukázal na to, že blahoslavený José dokázal spojiť modlitbu a štúdium a ďalší povedal, že napriek tomu, že bol prísny sám na seba, bol plný nežnosti voči druhým, najmä voči najchudobnejším.

„To mi pripomína to, čo píše pápež František v exhortácii Gaudete et exsultate: ‚Byť svätým neznamená žiariť očami v domnelej extáze‘. Svätý Ján Pavol II. povedal, že „ak sme sa naozaj odchýlili od kontemplácie Krista, mali by sme ho vedieť vidieť predovšetkým v tvárach tých, s ktorými sa on sám chcel stotožniť. (...) V tejto výzve rozpoznať ho v chudobných a trpiacich sa odhaľuje samotné Kristovo srdce, jeho pocity a najhlbšie rozhodnutia, s ktorými sa každý svätec snaží stotožniť.“

Jeho starostlivosť o druhých a jeho láska

Kardinál Semeraro vo svojej homílii uviedol aj početné svedectvá o starostlivosti blahoslaveného Torresa Padillu o druhých a o jeho nesmiernej dobročinnosti voči najnúdznejším svojej doby.

„Platil štúdium tým, ktorí sa chceli stať kňazmi a nemali prostriedky na živobytie, pričom sám mal len zaplátanú sutanu. Platil veno mladým ženám s povolaním, a ak boli v nebezpečenstve, hľadal rodinu, ktorá by sa ich ujala. Svedkovia tiež vypovedali, že keď bol učiteľom v seminári, nielenže žil v chudobe, ale neúnavne chodil po mestských štvrtiach, najmä po Triane, aby sa staral o chudobných a núdznych. V tom čase bola táto štvrť kvôli chudobe, kriminalite a ľudovej atmosfére považovaná za ‚zlú stranu‘ rieky Guadalquivir, ale blahoslavený José sa tam nebál ísť. Vchádzal do domov najchudobnejších, upratoval ich, robil im postele.... Hovorilo sa o ňom, že bol „akýmsi veriteľom so stratou“, „čudným kanonikom, ktorý mal za priateľov tulákov a podomových obchodníkov“.

Duchovné vedenie a jeho povesť svätosti

Kardinál zdôraznil, že medzi jeho hlavné apoštolské aktivity patrilo duchovné vedenie a predovšetkým toto poslanie šírilo jeho povesť svätosti.

„Z tohto dôvodu ho vlastne nazývali ‚svätec‘, pretože svojou svätosťou dokázal takmer nakaziť ostatných. Medzi tými, ktorí profitovali z jeho vedenia, bola aj svätá Angela od Kríža, ktorú podporoval v misii založenia Inštitútu sestier od Kríža. V tejto súvislosti istý svedok uviedol, že majstrovským dielom nášho blahoslaveného bolo práve duchovné vedenie tejto svätej zakladateľky. Preto sa považuje za spoluzakladateľa inštitútu. Opäť platí, že svätí sú akoby detektorom svätosti ľudí, s ktorými prichádzajú do kontaktu, hoci len príležitostne.“

Svätosť nás povzbudzuje, aby sme sa stretávali navzájom

Na záver kardinál Marcello Semeraro navrhol posledný bod úvah o svätosti, ktorý nás povzbudzuje k vzájomnému stretnutiu, a to podľa Ježišovej modlitby: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás...“ (Jn 17, 21).

„Ako raz povedal pápež František, ‚lono‘ puta medzi nami kresťanmi: ak sme dôverne vložení do tohto ‚lona‘, do tejto ohnivej pece lásky, potom sa naozaj môžeme stať jedným srdcom a jednou dušou medzi sebou, pretože Božia láska spaľuje náš egoizmus, naše predsudky, naše vnútorné a vonkajšie rozdelenia. Hneď však dodal, že tento pohyb od Boha k bratom dopĺňa iný pohyb od bratov k Bohu: skúsenosť bratského spoločenstva ma vedie k spoločenstvu s Bohom. Vzájomné zjednotenie nás vedie k zjednoteniu s Bohom, vedie nás k tomuto zväzku s Bohom, ktorý je naším Otcom“.

Preklad Martin Jarábek