Peter Dufka SJ: Naše obavy, samota a straty vo svetle Božieho milosrdenstva

Týždeň po Veľkonočnej nedeli Cirkev slávi Nedeľu Božieho milosrdenstva. História tohto sviatku úzko súvisí so zjaveniami sestre Faustíne Kowalskej, ktorá vo svojom denníku uvádza, že večer 22. februára 1931 sa jej zjavil samotný Ježiš. Mal na sebe oblečené biele rúcho, jednu ruku mal pozdvihnutú na požehnanie, druhou sa dotýkal svojho odevu. Z poodhaleného rúcha mu vychádzali dva lúče, jeden červený a jeden svetlý. Po chvíli povedal sestre: Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, dolu s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti. Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete. Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie.

Sviatkom Božieho milosrdenstva oslavujeme zmŕtvychvstalého Krista, ktorý cez sestru Faustínu zjavuje svoje milosrdenstvo voči nám. Môže sa zdať, akoby išlo o sviatok istoty a pohody. Milosrdenstvo je vlastnosťou Boha, ktorý dá všetkému dobrý koniec, a my sa na tento proces môžeme pokojne prizerať. Nie je to však celkom tak. V tejto veľkodušnosti Boha je niečo, čo sa dotýka každého z nás a čo naznačuje samotné slovo Milosrdenstvo.

Latinské slovo pre milosrdenstvo je misericordia. 

Skladá sa z dvoch slov: miseria - bolesť, utrpenie a cor - srdce. Kombinácia týchto dvoch slov popisuje pocit, ktorý prežíva ten, kto „trpí v srdci“. Bolesť a dobro Ježišovho srdca so sebou úzko súvisia, ale i s nami je to podobne. Bolesť a dobro sú city, ktoré i v našich srdciach rezonujú spoločne. Niektorí autori hovoria o tom že istý druh ťažkostí je podmienkou kultivácie nášho vlastného vnútra. Ide o bolesti, ktoré môžu formovať a zušľachťovať naše srdcia. Skúsme si všimnúť tri z nich, ktoré v tomto čase prežívame častejšie, ako inokedy. Sú  to obavy, samota a straty.

Obavy: Už viac ako rok do nášho života vstupuje prvok neistoty. Nevieme presne povedať, kedy sa pandémia skončí a aké bude mať dôsledky. Táto neistota zasahuje život každého z nás a vyvoláva obavy. V dejinách Cirkvi máme však nemálo príkladov duchovných osobností, ktoré z takéhoto stavu dokázali vyťažiť. S hlbokou vierou a dôverou čakali, ako Pán pomôže riešiť ich momentálnu krízu. A Pán sa skutočne postaral.

Nedávno bol uverejnený členok o žene, ktorej v priebehu jedného týždňa zomrel jedenásťročný syn a jej obetavý manžel. Bola to známa rodina z Pezinku, pretože boli profesionálnymi rodičmi. Ich rukami prešlo štrnásť detí. Okrem toho mali ešte piatich vlastných synov. O jedného z nich prišli na jeseň minulého roka, keď bol hospitalizovaný pre bežné zápalové ochorenie. Týždeň nato otcovi rodiny zlyhalo srdce a Mária, jeho manželka, zostala na všetko sama. Ustarostená  matka však hovorí:  „V nedeľné ráno mal náš pán farár svätú omšu za môjho manžela a  v kázni povedal, že tým, ako bol Igor počas života starostlivý, ako všetkým slúžil, že to sa nestratí, ale naopak, to sa ešte posilní. Jeho starostlivosť bude teraz bezhraničná, bez obmedzenia tela, času a priestoru, že nám bude i naďalej pomáhať“. A tak to naozaj je. Každý deň to zakúšame. Stále nám pomáha, posiela nám ľudí, ktorí sa o nás starajú, tak ako to robil kedysi on.  Na otázku: „Nedesí vás budúcnosť?“, odpovedala: „Nechávam ju v Božom náruči  a viem, že On sa o všetko postará“.

Samota: Nútená izolácia a samota je pre niektorých ľudí neľahká skúsenosť. 

Osobná odlúčenosť od blízkych je istý druh bolesti, ktorú zažívame. Avšak samota a odlúčenosť nemá len svoje negatívne stránky. V samote človek vníma celý svet trochu inak. I samotné jeho vnútro sa mu v tichu pravdivejšie odhalí. V tichu a samote sa z hĺbky srdca vyplavia impulzy, ktoré sme zatlačili do úzadia a na ktoré sme dávno zabudli. V  tichu uvažujeme, čítame, plánujeme, ale predovšetkým sa stretávame s Bohom. Započúvať sa do vlastného srdca znamená započúvať sa do Božieho hlasu v nás samotných. A tak toto obmedzenie sa dá dobre využiť a môže byť pre nás idarom.

Jedným z tých, ktorí ťažkosti samoty a izolácie priam geniálne zúročili, bol  egyptský mních Ján Klimak, autor známej knihy Rebrík do neba. Tento askéta, žijúci v 7. storočí, už ako 16-ročný mladík vstúpil do kláštora na vrchu Sinaj.  Neskôr prežil v samote 40 rokov a nadobudol toľko duchovnej múdrosti, že z jeho diela dodnes čerpajú zasvätené osoby kresťanského Východu. Posledné roky života prežil ako predstavený kláštora, kde sa pred štyridsiatimi rokmi zoznamoval s tajomstvami duchovného života. Tam dokázal majstrovsky zúročiť všetky  duchovné poznatky, ktoré nadobudol v samote.

Straty: Zdravie nejedného z nás je v tomto období ohrozené. Choroba, strata zdravia sa niektorých z nás silne dotkla. Niekto dokonca stratil blízku osobu. Málokomu však zišlo na um, že i táto bolesť dokáže kultivovať naše srdce. I z týchto strát môžeme získať. Dostojevskij vo svojom denníku píše o tom, že v deň, keď bol odsúdený na trest smrti, stál pred vykonaním rozsudku a pozeral sa na všetko dookola. Aké boli nádherné lúče slnka, 

aký bol úžasný vzduch, ktorý vdychoval, aký bol nádherný svet okolo neho, aký bol vzácny každý moment jeho života práve vtedy, keď stál na prahu smrti. „Oh”, povedal si v tomto momente, „keby mi udelili milosť, nestratil by som už ani jediný moment.“ Milosť mu udelili, ale sám konštatuje: „Koľko momentov života bolo neskôr stratených.“ Mnoho ľudí nevie naplno žiť, pretože si nepripustia myšlienky na smrť. Nie ani natoľko preto, že by mali z nej strach, ale skôr preto, že posúvajú smrť do vzdialenej budúcnosti. Podvedome totiž veria tomu, že ak ju nechajú vzdialene neprístupnú, nikdy ich nezasiahne so svojou plnou silou.

Milí priatelia, Božie milosrdenstvo nám ponúka bezpečnosť a istotu. Zaháňa naše obavy, samotu a nahrádza straty. Jeho lúče milosti nás osvetľujú, ale dávajú nám účasť i na Jeho bolesti.