V Taliansku 6. júna blahorečia sestru Mariu Lauru zabitú satanistkami

Sestra Maria Laura, rodným menom Teresina Elsa Mainetti, ktorá sa dožila 61 rokov, pochádzala z početnej rodiny, bola poslednou z desiatich detí. Jej matka zomrela len pár dní po pôrode a tak ju vychovala jej najstaršia sestra. Vo svojich 18-tich rokoch vstúpila do Kongregácie dcér Kríža.

Sestra Maria Laura o sebe napísala: „ Existujú konštanty, ktoré ma vždy sprevádzali: hlboká radosť idúca ponad ťažkosti; istota, že Kristus ma miluje, odpúšťa mi, obnovuje ma a nikdy ma neopúšťa; láska ku každej osobe ako takej, keďže je Kristovým vtelením, osobitne tým 

najmenej milovaným“.

Z úkladnej vraždy boli usvedčené a odsúdené tri ešte nedospelé dievčatá, vo veku 16 a 17 rokov, zapojené v satanistickom kulte.

V osudnú noc sestra Maria Laura odišla z kláštora, aby pomohla dievčine, ktorá jej telefonovala, že po znásilnení zostala tehotná, odvrhnutá rodinou a súrne potrebuje pomoc. Bol to však podvod na vylákanie sestry z kláštora. Dievčatá ju v tmavej uličke omráčili úderom do hlavy a zavraždili ju zasadením 19 bodných rán nožom. Ako neskôr uviedli, išlo o satanistický rituál spojený so „zmluvou krvi“, ktorú dievčatá uzavreli „akoby z nudy“, v bare pri pive.

Sestra Laura pred stretnutím nemala dobré tušenie, a tak pre istotu poprosila miestneho kňaza Ambrogia Balatiho, aby šiel s ňou, avšak dostatočne vzdialený, aby nevyplašil dievča v núdzi. Keď sa kňaz z diaľky uistil že stretnutie je skutočné a že sestra hovorí s dievčaťom v uličke, z miesta odišiel.   

Mons. Balati v rozhovore pre Vatican News uviedol:  „Sestra Maria Laura mala trochu strach kvôli neskorej nočnej hodine stretnutia, avšak bola veľkodušná a nemohla odmietnuť prosbu o pomoc. ... Veľmi jej ležali na srdci ľudia, vždy hovorila: v druhých je môj Ježiš. Osobitne v mládeži.“

Rehoľníčka Maria Laura Mainettiová

Postulátorka kauzy blahorečenia Francesca Consoliniová v rozhovore pre Vatican News uvádza:

„Bola učiteľkou, vychovávateľkou, svoj život prežila s deťmi, s dospievajúcimi, s mladými. Bola veľmi spätá so svetom mladých, hovorievala, že mladí sú zmyslom jej života.“ ...

 „Sestra Maria Laura zomrela, pretože nevedela a nechcela povedať «nie» na prosbu o pomoc, aj keď maskovanú a podvodnú zo strany dievčaťa, ktoré jej naznačilo svoju ťažkosť. Vyšla a šla na stretnutie, aby pomohla, a to v zmysle jej vlastných slov: «Musíme sa naučiť nechať sa zjesť druhými». Čiže byť činnou, pozornou prítomnosťou, byť vždy ochotní nechať sa druhým vyrušiť, pretože ten druhý je Kristus, ktorý v osobe chudobného, mladého, spolusestry, suseda či kohokoľvek prichádza k tebe v tej chvíli prosiť o pomoc, prosí ťa o ochotu. Hovorievala, že tým najväčším darom je objaviť Krista v bratovi a teda nestavať limity tejto činorodej láske, tejto veľkodušnosti. Je to dvojaký aspekt: vidieť Krista v druhom, ktorému ideme v danej chvíli slúžiť, pomáhať, a zároveň aby ten druhý videl Krista v nás. Každodennosť definovala ako vtelenie, stretnutie maličkostí s tajomstvom. „Stretávam sa s Bohom tak, ako sa Mária stretla so Slovom“: toto je kľúč celého jej života.“

Sestra Maria Laura v momente umierania svojim vrahyniam odpustila. Posledné slová, ktoré vyšli z jej úst, boli: „Pane, odpusť im...“. Postulátorka na margo toho vysvetľuje:

„Postoj odpustenia je postojom, ktorý treba pestovať deň po dni, chvíľu po chvíli, pretože ani toto (tak ako ani mučeníctvo), nepríde zrazu, náhodou, ale prežívaš ho v maličkých každodenných odpusteniach. ... Sestra Maria Laura nikdy nepovedala nie na Pánove žiadosti. Viackrát vo svojich spisoch tvrdila, že je ochotná darovať sa celá. Len pár dní pred smrťou napísala, že je ochotná darovať život, tak ako Ježiš.“

Svedectvo života budúcej blahoslavenej je povzbudením pre každého, hovorí postulátorka Francesca Consoliniová:

„Oslovuje každého, pretože žila život vernosti svojmu povolaniu. ... To, čo je na nej podľa môjho názoru najkrajšie, je tento rozmer každodennej vernosti, dôvery, hľadania Boha, bez strachovania sa a úzkosti, v pokojnej istote, že on žije uprostred nás, niekedy je ukrytý, avšak vždy prítomný, nikdy nie vzdialený, takže vždy ho môžeš nájsť v každodenných maličkostiach, v osobách, ktoré stretávaš, v jednoduchosti, v pokojnom, dôveryplnom odovzdaní sa, bez hľadania veľkých, dokonalých nemožných vecí, ale takto, v jednoduchosti.“

-zk-