P. Dufka: Duchovné klamstvá, polopravdy a vidina striebornej hrudy

I v duchovnej oblasti možno pozorovať čosi podobné. I tu sa človek stretáva s nejasnými ponukami, ktoré sa mu akosi nezdajú, ale ktorým obyčajne nevenuje veľkú pozornosť. Podľa duchovných autorov každá myšlienka prichádza buď od človeka samotného alebo od dobrého či zlého ducha. Človek zažíva podnety, ktoré sú zdanlivo dobré, ale v konečnom dôsledku ho neraz zavedú na zlú cestu. Tento druh zavádzajúcich myšlienok či podnetov duchovní autori nazývajú logismoi. Jeden z nich, ktorý ich presnejšie poznal, bol sv. Anton Pustovník, žijúci v 4. storočí. 

V knihe Život sv. Antona, ktorú o jeho skúsenostiach napísal sv. Atanáz, sa dozvedáme o duchovných klamstvách či nebezpečenstvách, ktorým je potrebné správne porozumieť a dešifrovať ich.  

V prvom rade život sv. Antona svedčí o nebezpečenstve prílišnej samoty. Tu však nejde ani natoľko o fyzickú samotu, ale predovšetkým o samotu duševnú a duchovnú. Tento pustovník je presvedčený o tom, že osamelý človek  môže očakávať viac ako iní ľudia pokušenia predovšetkým v oblasti myšlienok a pocitov. Zlí duchovia spôsobujú ich zmätok a nejasnosť. Ak sa človek s takýmito myšlienkami či pocitmi uzavrie na dlhý čas, jeho vnútorný zmätok môže narásť do ešte väčších rozmerov. I sv. Ignác oveľa neskôr popisuje problém deštruktívnej samoty ako živnú pôdu pre nepriateľa našej duše.

Človek je tvor spoločenský a obyčajne pre neho nie je ťažké stretávať sa s ľuďmi. Oveľa ťažšie je však stretnúť sa s nimi na duševnej a duchovnej úrovni. Mať niekoho, s kým sa môžeme dôverne pozhovárať o duchovných veciach, je potrebné, ale i veľmi vzácne. Ak do takéhoto rozhovoru pozveme i Boha v rámci sviatosti zmierenia, celkom isto sa vyhneme nebezpečenstvám vnútornej samoty, o ktorej hovorí sv. Anton.

Duchovné klamstvá majú často charakter falošných vízií 

a falošných chýrov s cieľom znepokojiť človeka. Tieto pokušenia majú imaginatívny charakter – t. j. človek zdanlivo zachytáva predmety, ľudí i hlasy, ktoré pôsobia priam šokujúco, ale ktoré v skutočnosti nejestvujú. Príklad takejto falošnej vízie sv. Atanáz uvádza v 11. diele knihy o sv. Antonovi. Píše:

„Nepriateľ, ktorý si všimol horlivosť sv. Antona a chcel mu v tom zabrániť, postavil na cestu, kadiaľ prechádzal, veľkú striebornú hrudu. Keď ju Anton zbadal, začal logicky uvažovať: „Odkiaľ sa v púšti berie takýto veľký kus čistého striebra? Táto cesta nie je frekventovaná, nie sú tu žiadne stopy po ľuďoch, ktorí by tadiaľto prešli. Nemohla niekomu padnúť z voza bez toho, aby si to všimol, pretože je obrovská. A keby aj, ten, kto ju stratil, by sa celkom isto vrátil a hľadal ju.“ Na základe tejto krátkej úvahy sv. Anton zistil, že ide o víziu zlého ducha, ktorý ho chcel odkloniť od jeho základného nasmerovania. Nahlas povedal: „Nebudeš mi brániť v mojej ceste, diabol.“ Akonáhle zazneli tieto slová, hruda drahého kovu sa rozplynula ako kúdol dymu“ (VA 11,1)[1].      

Vidinu striebornej hrudy dnešný človek nezažíva tak, ako sv. Anton. Ale falošné vidiny peňazí, rýchleho zbohatnutia či nadobudnutia iných falošných hodnôt zažíva pomerne často. Od koľkých skutočných hodnôt ho takéto ilúzie dokážu odviať. Koľko krásnych vzťahov stroskotá kvôli majetku a koľko odbočení zo správnej životnej cesty vízie týchto falošných hodnôt spôsobujú. Človek ich nie vždy podrobí logickej analýze  tak, ako to urobil sv. Anton, a preto neraz zakúsi trpké ovocie zlého ducha. Rozbité vzťahy sa už nezlepia a vízia rýchleho bohatstva sa tiež rozplynie. Sv. Anton by celkom isto nezamenil cieľ cesty za nejasnú vidinu drahého kovu, ktorej pôvod je pochybný.   

Klamstvá zlého ducha sú podľa sv. Antona 

zvyčajne sprevádzané časťou pravdy.   Táto pravda, aj keď je minimálna, má svoju dôležitú úlohu pri zachytávaní dobrých ľudí, ktorí túžia po pravde.  V nasledujúcom odseku sv. Anton poukazuje na príklad Ježiša, ktorý na tento druh klamstva reaguje jednoznačne:

„V synagóge bol človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Viem, kto si: Boží Svätý.“  Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ (Mk 1,23-25).  „Urobil to preto, aby spolu s pravdou („Viem, kto si: Boží Svätý“) diabol nezasieval semeno svojej zloby, a odmietol od začiatku počúvať pravdu zmiešanú s klamstvom” (VA 26,1)[2].

Jedna zo starých apoftegiem hovorí o tom, ako dvaja démoni pozorujú človeka, ktorý sa zohol na ulici a niečo našiel. S radosťou sa pozerá na svoj nový objav a mladší z diablov sa nespokojne pýta toho druhého, skúsenejšieho: „Čo to našiel, že vyzerá taký šťastný?“ Jeho kolega mu odpovedá: „Našiel kúsok pravdy. Znepokojený pokušiteľ pokračuje v otázke: „A my mu to dovolíme, aby bol šťastný z nájdenej pravdy?“ Starší diabol mu pokojne odpovedá: „A prečo nie? Veď je to len zlomok pravdy, a úbohý nálezca si myslí, že našiel celú pravdu. Tento zlomok pravdy môžeme spokojne zapojiť do našich plánov.“

Žijeme vo svete poloprávd a názorových zmätkov. Netreba sa nechať vtiahnuť do tohto sveta. Tak, ako to urobil Ježiš. Umlčal posadnutého zlým duchom a nedovolil mu, aby vyslovoval pravdu zmiešanú s klamstvom. Statoční ľudia vždy žili a žijú z nadčasových právd, ktoré nám denne zaznievajú vo Svätom písme i v postoji Cirkvi k otázkam dnešnej doby.

Milí priatelia, sv. Anton pustovník žil v 4. storočí, ale v mnohých svojich postojoch a názoroch má čo povedať i človeku dnešnej doby. Nech nám jeho príklad pomôže eliminovať duchovnú samotu, vidiny falošných hodnôt a nepočúvať pravdy zmiešané s klamstvom.

[1] Porov. Atanasio di Alessandria, Sant’Antonio Abate, Bologna 2013, s. 190.

[2] Tamže, s. 236.