P. Peter Dufka SJ: Prítomnosť Ducha Svätého

Duch viery

Prvým ukazovateľom prítomnosti Ducha Svätého je viera.  

Sv.  Irenej keď hovorí o viere, všíma si jej dva rozmery. „Objektívny“ rozmer, kde má na mysli náuku apoštolov, ktorá k nám prichádza cez živú tradíciu Cirkvi a „subjektívny“ rozmer, vieru, ktorú má každý z nás.  Ten prvý rozmer sa nadobúda poznávaním, katechézou či štúdiom, zatiaľ čo ten druhý nadobúdame skúsenosťou, vlastným prežívaním právd viery. Predovšetkým tento druhý rozmer viery, ktorým je osobné prežívanie a skúsenosť, nepovažuje sv. Irenej za automatický dôsledok poznania obsahu viery, ale za dar, ktorý dostávame prostredníctvom Ducha Svätého.

V bežnom živote sa stretávame s  ľuďmi, ktorí vyrástli v kresťanskom prostredí, absolvovali náboženskú výchovu a prijali sviatosti. U jedných sa tieto poznatky premenili na praktický život a u druhých sa takmer úplne vytratili z pamäti tak, že nezanechali ani najmenšiu stopu v ich živote. A práve táto premena náboženských poznatkov na živú vieru je podľa sv. Ireneja darom, ktorý spôsobuje Duch Svätý. 

Podľa pátra Eberharda von Gemmingena, nemeckého  jezuitu, i pri synode biskupov, ktorí sa zídu na prvom plenárnom zasadnutí vo Vatikáne, by malo ísť o poznatky sprevádzané živou vierou, ktorú spôsobuje Duch Svätý. Podľa neho nepôjde o rozhodnutia, a už vôbec nie o demokratické hlasovania. „Účastníci majú predstaviť radosti, starosti a otázky svojich národných cirkví. Navzájom sa vypočuť.  Proces predpokladá vieru všetkých zúčastnených, že v správach hovorí Duch Svätý, že tam je prítomný a povedie celé spoločenstvo k prehĺbeniu života viery.“

Duch, ktorý oživuje

Druhým ukazovateľom prítomnosti Ducha Svätého je skúsenosť, že on je ten, ktorý oživuje. Je to Duch, ktorý dáva život. V kréde je táto kvalita Ducha vyjadrená slovami: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa.“ Tento výraz znamená, že medzi mnohými duchmi, ktorí sa dotýkajú a pôsobia na človeka, existuje iba jeden, ktorý je dobrý, autentický, a ktorý má prednosť pred všetkými inými. Je to Duch Svätý, ktorý dáva život a ktorý je akýmsi závanom Božieho kráľovstva.  

Na ľudských tvárach sa často odráža duch, ktorý pôsobí v ich srdciach. Môže to byť duch hnevu, zatrpknutosti a zloby, ale môže to byť i duch radosti, pokoja a dobra. A práve toto je Duch, ktorého sme dostali krstom, pretože práve v tomto okamihu sme sa narodili z vody a Ducha Svätého. Pre účasť na Duchu, ktorý dáva život, východní autori  používajú výraz „deifikácia“, čo znamená zbožštenie. Je to  proces, ktorý nás oživuje a umožňuje Boží život v nás. 

Páter Gemmingen hovorí o tomto Božom živote v nás, na ktorom máme účasť vďaka krstu, i v súvislosti s veriacimi v niektorých krajinách, ktorí budú mať tiež svoje zastúpenie na synode. Zdôrazňuje, že žiadny pokrstený človek nemôže opustiť Cirkev, môže len opustiť daňové spoločenstvo. Reaguje tým na skutočnosť, ktorú možno vidieť  v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku, pretože len v týchto krajinách existuje cirkevná daň. Poukazuje na zavádzajúci výraz „opustiť“. Ide o aplikovanie daňového spoločenstva na cirkevné spoločenstvo. Raz pokrstený človek je a zostáva členom tajomného Kristovho tela až do konca svojho života. Kto dá pokrstiť svoje dieťa, by si mal uvedomiť, že tu nejde len o zbožný obrad „požehnania“, ale o začlenenie do tajomného Kristovho tela. Duch, ktorý oživuje, vďaka tomuto začleneniu v nich neustále pôsobí.     

Duch múdrosti

Ďalším indikátorom prítomnosti Ducha Svätého je múdrosť. Je to schopnosť správne chápať zmysel života.  Človek obdarený týmto darom vníma Božiu prítomnosť aj počas všedného dňa a v bežných udalostiach dňa. Bez tohto vnímania človek často zamieňa stvorenie so Stvoriteľom a žije profánnym spôsobom života. Svoj cieľ vidí v užívaní príjemných vecí, ktoré majú len krátkodobú a chvíľku podobu. Je natoľko unesený profánnym svetom, že žije tak, akoby Boha nebolo. Vďaka Duchu múdrosti posudzujeme všetko pod zorným uhlom večnosti. Tento Duch vedie k zodpovednosti za zverené úlohy a za moc, ktorá nám bola daná.  

V tejto súvislosti páter Gemminghen poznamenáva, že i na synode tento Duch múdrosti nesmie chýbať.  Mal by viesť k posudzovaniu všetkých vecí pod zorným uhlom daru a večnosti. Biskupom a farárom bola daná moc, ktorú  môžu chápať i chybne. Môžu si prisvojiť moc vo svetskom zmysle. Bolo by nesprávne, ak by  v Cirkvi používali svetský pojem „moci“.  V pravom zmysle slova sú všetky funkcie v Cirkvi darmi. Napríklad, žiadny človek nemá právo stať sa kňazom. Môže povedať biskupovi, že sa cíti byť povolaný ku kňazstvu. Biskup, alebo iná kompetentná osoba však musí súhlasiť, rozpoznať v ňom povolanie, ktorým povoláva samotný Boh. Nikto z apoštolov sa sám nenominoval za Ježišovho spoločníka. Všetci boli Ježišom povolaní. Duch múdrosti vedie k tomu, aby sme nevnášali do Cirkvi profánny spôsob uvažovania v zmysle moci a práva. 

Milí priatelia,

Duch Svätý, ktorý je duchom viery, duchom, ktorý oživuje a  duchom múdrosti, by nemal chýbať v našich rodinách či komunitách. Nech je prítomný i na synode biskupov vo Vatikáne, ktorých prvé zasadanie začne už o niekoľko dní.