Biblické postavy (6): Adam

Jeho príbeh je obsiahnutý len v pár desiatkach biblických veršov, ktoré sa dajú prečítať za krátku chvíľu. 

A predsa neprestáva fascinovať celé generácie bežných čitateľov i náročných exegétov. Hebrejské slovo adam nefunguje v biblickom texte vždy nutne ako vlastné meno. Etymologicky príbuzný so slovom zem či hlina (adama), pojem adam odkazuje na materiál, s ktorým je spätá biblická postava Adam. Prvýkrát sa hebrejský výraz adam – preložený ako človek vyskytuje v prvej kapitole knihy Genezis. Tam všetko tvorstvo vzniká len zo Stvoriteľovej vôle a okamžite povstáva na jeho slovo. I ľudská bytosť (adam) je výsledkom jeho rozhodnutia. No, hoci tento prvý, avšak chronologicky pravdepodobne neskorší príbeh o stvorení nevypovedá o tom, že by Stvoriteľ formoval ľudského tvora z akéhosi materiálu, predsa už samotné slovo adam vyjadruje, kým táto bytosť je. Je spätý so zemou, je pozemšťan. Neznamená však, že by mal zostať prízemný. Stvoriteľ ho chce mať na svoj obraz a podľa svojej podoby (Gen 1,24). Exegéti vidia v tomto vyjadrení polemickú narážku na dominantnú ideológiu starovekej blízkovýchodnej spoločnosti, v ktorej sa panovníci ríše obvykle domáhali uznania, že oni sú pozemským obrazom božstva. V biblickom pojatí je naopak obrazom Boha adam, teda každá ľudská bytosť – mužského i ženského pohlavia.

V prvom, ale chronologicky novšom príbehu o stvorení dochádza k stvoreniu človeka (adam) až na šiesty deň. Rabíni dávnych dôb si preto kládli otázku o dôvodoch tohto poradia. Židovské midraše na ňu ponúkajú rôzne odpovede. Podľa jedného z nich je človek (adam) ako vzácny hosť, ktorý prichádza až vtedy, keď je všetko dokonale pripravené. Iný midraš zas vysvetľuje: Človek (adam) bol stvorený ako posledný, aby neprepadol pýche. Ak sa ho zmocní namyslenosť, nech si len spomenie, že dokonca i komáre boli stvorené skôr než on.

Druhý, ale chronologicky pravdepodobne starší príbeh o stvorení v druhej kapitole knihy Genezis, naproti tomu hneď na samom počiatku existencie sveta konštatuje neutešenú absenciu človeka, ktorý by zaistil prívod vlahy na suchú zem a umožnil tak rast vegetácie (Gen 2,5). Človek (adam) sa tu javí ako nevyhnutný pomocník, ktorého Stvoriteľ priam potrebuje k tomu, aby mohol svet náležite fungovať. Avšak už nasledujúce riadky zarazia akýkoľvek náznak možných dôvodov k povýšenosti. Stvoriteľ síce utvoril z hliny zeme človeka (adama) a vdýchol mu život (Gen 2,7) ale o záhradu oplývajúca vlahou a bujnejúcu najrozmanitejším rastlinstvom, do ktorej ho umiestnil (Gen 2,8) sa pozemšťan (adam) nijako nepričinil. Hoci sa spočiatku zdalo, že je nevyhnutný a bez neho to nepôjde, všetko potrebné k životu dostal ako dar. Biblický text tak na jednu stranu uisťuje človeka (adama) o jeho dôležitosti, avšak jedným dychom hneď dodáva: „Svet nestojí na tebe. Miesto, na ktorom bývaš si dostal zadarmo.“

Životodarné napätie medzi dôležitosťou a bezvýznamnosťou, medzi spoluprácou a nezaslúženým darom, medzi dôstojnosťou a úbohosťou, skrátka medzi veľkosťou a malosťou človeka (adama) zdôrazňuje i slovné spojenie, ktoré označuje jeho úlohu v rajskej záhrade. Má ju totiž obrábať a strážiť (Gen 2,15). Dve aktivity, obrábať a strážiť, sú prvý pohľad bežnou pracovnou náplňou akéhokoľvek majiteľa poľnohospodársky využiteľnej pôdy. Stručný biblický text však ani v tomto prípade nešetrí svojím bohatstvom. Dve hebrejské slovesá, ktoré tu (úplne správne) prekladajú slovenské ekvivalenty obrábať a strážiť, totiž v iných kontextoch Starého zákona nesú tiež významy slúžiť a ochraňovať.

Starozákonné príbehy o stvorení sa niekedy stávajú obeťou ideologických výpadov, podľa ktorých je židovsko-kresťanské pojatie sveta údajnou príčinou bezuzdného drancovania prírody. Profil biblickej postavy, ktorá nesie meno Adam, však dokazuje, že sa to deje neprávom.