Májový úmysel: Aby sa bohoslovci a zasvätení zdarne formovali

O zmysle dlhej a mnohostrannej námahy pri dorábaní vína nepochybuje nik, kto už ochutnal víno naozaj kvalitné. Tak ako víno, aj kňaz či rehoľná sestra je Boží dar a zároveň aj výsledok dlhého a namáhavého zrenia. Kňazstvo a rehoľné zasvätenie je v dnešnom svete stále výnimočnejšie, no Pán si povoláva ľudí práve pre potreby doby. Spomeňme si na Samuela: „Božie slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté... Tu zavolal na Samuela Pán. On odpovedal: Tu som!“ (1 Sam 3,1.4). 

Svet  so svojimi konzumnými kritériami nechápe úlohu kňaza či zasvätenej osoby, no tým viac potrebuje ich hodnoverné svedectvo. Boh si ich povoláva pre tento zranený a popletený svet, ale na svoju misiu sa musia poctivo pripraviť, vyformovať sa. Formácia je jedným z duchovných frontov dneška. Aj preto pápež pozýva veriacich k jej modlitbovej podpore. Môže sa to podobať na zázrak v Káne Galilejskej: poslušne plňme nádoby vodou a prostredníctvom Panny Márie prosme Pána, aby konal. Aby sa povolaní stali dobrým vínom pre tento svet.

Cudzie slovo „formácia“ môžeme preložiť ako stvárňovanie, výchova, okresávanie, práca na sebe. „Povolania sú ,hrubý diamantʻ, ktorý treba starostlivo opracovať, s rešpektom voči svedomiu osôb a s trpezlivosťou, aby zažiarili uprostred Božieho ľudu“ (Príhovor pápeža Františka Kongregácii pre klerikov, 3. okt. 2014). V konečnom dôsledku je to „škola života“, lebo po prvotnej fáze formácie nastúpi formácia permanentná: celoživotná práca na osobnom raste - opak stagnácie, schematickosti, zakrpatenia, vyhorenia či vlažnosti.

Kristov učeník potrebuje modlitbu spoločenstva, aby dokázal rásť tak, aby ani nespyšnel, ani nezmalomyseľnel. Rehoľná a kňazská formácia je radostná a často i úmorná. Je to proces učenia sa v škole Ježiša, podľa vzoru Panny Márie. Učenia sa zo slov Majstra i z vlastných chýb, tak ako apoštoli, učeníci a učeníčky, o ktorých čítame v evanjeliách a v Skutkoch apoštolov.

Prorok Samuel rozpoznal Dávida uprostred Izaiho synov. Naša modlitba za povolaných potrebuje hľadieť na Boha, nielen na človeka. Bez unáhleného nálepkovania, veď ak je duchovné povolanie opravdivé a zdravé, je neustále v procese zrenia. Napreduje i cez pokušenia a krízy, ktorých prekonávaním sa zoceľuje. Boží paradox o poklade v hlinených nádobách stále platí. Sv. Pavol to vyjadril úderne: „Keď som slabý, vtedy som silný“. Mladý človek dneška si v sebe nesie možno o trochu viac krehkosti než predchádzajúce generácie, ale nie je preto horší. Netreba ho neužitočne porovnávať s obrami minulosti.

Vzory sú však dôležité. Je ním napr. Boží služobník Ján Havlík z rehole vincentínov, ktorý bude už zakrátko blahorečený ako mučeník. Žil vo vedomí, že Boha, ktorý ho volá, treba poslúchať viac ako ľudí. Po povinne absolvovanej ateizačnej prevýchove sa v roku 1950 v Nitre tajne pripravoval na kňazský a misionársky život. Pre vernosť povolaniu bol ochotný podstúpiť aj žalár. Ten mu tak podlomil zdravie, že sa dožil len 37 rokov. Ján Havlík do formácie vstúpil naozaj naplno, celým svojím bytím. Jeho život dokazuje, že vnútorným „motorom“ toho, kto je povolaný, je sám Boh.

Dnešná vzácnosť povolaní je výzvou starostlivo podporovať tých, ktorých si Pán volá. Pre predstavených Cirkvi je to náročná úloha pracovať na kvalite formovania. Nie znižovať latku, ani nie skepticky krútiť nosom, ale múdro rozlišovať a hľadať riešenia ako im poskytnúť oporu. Aj toto je dôvod našej modlitby, ku ktorej nás pápež František pozýva.

Formácia je umenie spojiť teóriu a život. Rozhodujúca je spolupráca samotného kandidáta s tými, ktorí ho v mene Cirkvi formujú. V roku 2016 Kongregácia pre klerikov vydala dokument „Dar povolania ku kňazstvu“ (Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis) s dôrazom na integrálnosť, čiže ucelenosť formovania človeka po ľudskej, duchovnej, intelektovej aj pastoračnej stránke, so zahrnutím komunitného rozmeru.

V pápežskom dokumente o cirkevných univerzitách a fakultách Veritatis gaudium z roku 2017 pápež František zdôrazňuje, že formácia má viesť k nadobudnutiu „pastoračnej starostlivosti“. Podľa jeho slov „jedným z hlavných prínosov Druhého vatikánskeho koncilu bolo práve to, že sa snažil prekonať rozluku medzi teológiou a pastoráciou, medzi vierou a životom“ (porov. č. 2).

Keď vo videoposolstve na tento mesiac Svätý Otec prirovnáva duchovné povolanie k diamantu, presnejšie k surovému neopracovanému diamantu, ktorý treba vybrúsiť, hovorí zaiste aj z vlastnej skúsenosti. Diamant je najvzácnejší z drahokamov, pre získanie ktorého hodno obetovať všetko ako hovorí Ježiš v podobenstvách o perle a o poklade na poli. Ale diamant je zároveň aj najtvrdší kameň a na jeho opracovanie je potrebný dômysel. Pápež František hovorí:

„Každé povolanie je „surovým diamantom“, ktorý treba vybrúsiť, opracovať, a dotvoriť do všetkých jeho tvarov. Dobrí kňazi, či rehoľníčky, musia byť predovšetkým mužmi a ženami, formovanými a tvarovanými Pánovou milosťou. Musia byť ľuďmi, ktorí sú si vedomí svojich obmedzení a ochotní viesť život modlitby, oddanosti svedectvu evanjelia. Ich príprava musí byť integrálna, musí sa rozvíjať už od seminára a noviciátu, v priamom kontakte so životom druhých. To je základ.“

A pápež pokračuje:

„Formácia sa nekončí v určitom okamihu, ale pokračuje počas celého života, v priebehu rokov a obohacuje človeka intelektuálne, ľudsky, citovo i duchovne. A rovnako je potrebná aj príprava na život v spoločenstve: komunitný život je veľmi obohacujúci, aj keď môže byť niekedy náročný. Pretože žiť spolu a žiť v komunite nie je to isté.

Modlime sa, aby rehoľníci a rehoľníčky a tiež seminaristi rástli na svojej ceste povolania prostredníctvom ľudskej, pastoračnej, duchovnej a komunitnej formácie, ktorá ich povedie k tomu, aby boli dôveryhodnými svedkami evanjelia.“

Skutočnosť, že školou povolania je v prvom rade rodina, nám pripomína májový úmysel biskupov Slovenska: Aby sa naše kresťanské rodiny prostredníctvom modlitby a vzájomnej lásky čoraz viac stávali opravdivou školou života.

P. Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby