Spoznávanie Jánovej apokalypsy (9): Aj zlo má svoje limity

Drahí poslucháči,

dnes budeme pokračovať v opise siedmich anjelských trúbení, z ktorých sme naposledy rozobrali prvé štyri. Povedali sme si, že katastrofy, o ktorých sa v nich hovorí, nepredstavujú nešťastia spojené s koncom sveta, ale Boží súd nad svetom a zlom, ktorý vyvrcholil v tajomstvách Veľkej noci.

Deviata kapitola Knihy zjavenia podáva opis piatej a šiestej pečate, pričom šiesta pečať končí až v polovici jedenástej kapitoly. Po piatom zatrúbení vidí Ján hviezdu, ktorá spadla na zem. Už vieme, že v Knihe zjavenia sú hviezdami anjeli. V tomto prípade sa jedná anjela zvrhnutého z neba, ktorý sa volá Abaddon alebo 

Apollyon. Obe mená znamenajú ničenie a skazu, prvé v hebrejčine a druhé v gréčtine. Najskôr tu ide o samotného satana, ktorý stojí v protiklade ku Bohu Stvoriteľovi a Pôvodcovi života.

Napriek tomu, že Abaddon je pôvodcom všetkého nasledujúceho zla vo svete, nie je všemohúci. Vidieť to na tom, že kľúče, ktorými otvára veľkú priepasť, sú mu dané, a teda nevlastní ich. Vidíme, že Boh dovoľuje zlu určité konanie, avšak má všetko pod kontrolou. Aj zlo, ktoré Abaddon pôsobí, má viesť ľudí k tomu najvyššiemu dobru, akým je obrátenie srdca k Bohu.

Z priepasti, ktorú Abaddon otvára, vystupuje dym, ktorý zahaľuje všetko. Naznačuje to vplyv zla vo svete, spôsobený pádom anjelov, pod vedením ich hlavného predstaviteľa. Ich taktika je zahmlievať veci, robiť ich nejasnými. Z dymu vychádzajú kobylky, ktoré majú škodiť, avšak iba ľuďom, ktorí nemajú na čele Božiu pečať, a teda tým, ktorí sa k Bohu nepriznávajú. Na záver kapitoly budeme počuť, že ide o ľudí, ktorí sa klaňajú zlým duchom. Formou Božieho súdu je tu ponechanie ľudí robiť si to, čo si sami žiadajú. V Knihe múdrosti sa píše: „Čím kto hreší, tým aj potrestaný býva“ (Múd 11,16). Vzťah ľudí so zlými duchmi spôsobuje ich nesmierne trápenie už na tomto svete. Nezomierajú však, ale sú trápení päť mesiacov, čo evokuje ohraničené a krátke časové obdobie. Nemajú prísť o život práve preto, aby sa mohli obrátiť a zaujať odlišné stanovisko voči Bohu. Títo ľudia však paradoxne hľadajú smrť namiesto Boha.

Kobylky, ktoré zahalené dymom vychádzajú z priepasti, sú opísané veľmi podrobne. Treba v nich vidieť jednu z egyptských rán. Izraeliti sa doslova desili kobyliek, ktoré vedeli húfne priletieť, požrať celú úrodu a spôsobiť v krajine hlad. Tu sa podobajú koňom pripraveným do boja, na hlavách majú vence, akoby už vyhrali, ich tváre sú však také, ako majú ľudia. Majú ženské vlasy, čo ich robí príťažlivými a zvodnými, a zuby ako levie, ktorými trhajú svoju korisť. Sú dobre obrnené a rýchlo sa presúvajú mocnými krídlami. Chvostami majú bodať a spôsobovať bolesť. Sú podriadené kráľovi priepasti Abaddonovi a predstavujú prvé beda.

Druhé beda je totožné so šiestym trúbením. Aj tu je všetko pod maximálnou Božou kontrolou, čo znázorňuje hlas vychádzajúci od oltára, čiže spred Božej prítomnosti, ktorý nariaďuje odviazať štyroch anjelov-ničiteľov, sprevádzaných obrovským jazdeckým vojskom. Ľudia hynú od ohňa, dymu a síry, ktoré vychádzajú z tlám koní. Ústa, v tomto prípade tlama zvierat, sú symbolom slova. Kone bojujú slovne a ich slová zabíjajú ľudí. V Jánovej apokalypse to nie je nezvyčajný obraz. Aj v dvanástej kapitole bude znázornený drak, ktorý zo svojej papule vychrlí rieku, aby strhla ženu odetú slnkom. V jeho prípade ide o slová, ktoré majú ženu pohltiť, no Boh jej príde na pomoc. Chvost koní sa môže zdať zbytočný, no aj v ňom je jedovatá sila, ktorá ničí ľudí. Tieto démonické zvieratá sú ničiteľmi tak ako Abaddon: od hlavy po päty.

Kapitola končí dvoma veršami, ktoré zhŕňajú reakciu ľudí na všetky tieto hrôzy: nekonajú pokánie, čo sa zopakuje dvakrát, a neprestávajú sa klaňať zlým duchom. Mohli by sme povedať, že spravodlivosť zredukovaná na trest nič nezmení. Bude potrebné svedectvo, ktoré majú vydávať Boží služobníci. Až keď príde k obráteniu zvyšku ľudstva, bude môcť zaznieť siedma trúba, ktorá ohlási príchod Božieho kráľovstva.

Deviata kapitola nám pripomína, že hoci zlo je medzi nami prítomné, má limitovanú moc. Čím viac sa od neho odpútame a nebudeme uctievať démonov tým, že budeme zmýšľať ako oni, tým budeme slobodnejší od ich jedovatého pôsobenia. Naša reakcia na prítomnosť zla vo svete má byť osobné obrátenie a pokánie. Samotná bolesť nemá schopnosť meniť ľudské srdcia. Je potrebné prorocké poslanie Cirkvi, ktorá má ohlasovať Božiu lásku a moc. Vďaka nemu ľudia vzdajú slávu Bohu a budú pripravení na príchod Božieho kráľovstva.