Homília Svätého Otca v chaldejskej katedrále: Múdrosť svedkov blahoslavenstiev

Božie slovo nám dnes hovorí o múdrosti, svedectve a prísľuboch.

Múdrosť sa v týchto krajoch pestovala od najstarších čias. Jej hľadanie vždy človeka fascinuje; často však ten, kto má viac prostriedkov, môže získať viac poznatkov a mať viac príležitostí, zatiaľčo ten, kto má menej, je odsunutý nabok. Je to neprijateľná nerovnosť, ktorá sa dnes prehĺbila. Ale Kniha Múdrosti nás prekvapuje a obracia perspektívu. Hovorí, že «drobný človek si zasluhuje odpustenie z poľutovania, ale mocní budú mocne trestaní» (Múdr 6,6). Pre svet ten, kto má menej, je odpisovaný a kto má viac, je privilegovaný. Pre Boha nie: kto má viac moci, je podrobený prísnej skúške, zatiaľčo tí poslední sú Bohom privilegovaní.

Ježiš, zosobnená Múdrosť, dovršuje toto otočenie v evanjeliu: nie v hocakom momente, ale na začiatku svojej prvej reči, pri blahoslavenstvách. Prevrátenie je totálne: chudobní, tí, ktorí plačú, prenasledovaní, sú nazvaní blahoslavenými. Ako je to možné? Blahoslavení - pre svet - sú bohatí, mocní, slávni! Niečo znamená ten, kto má, kto niečo zmôže, kto zaváži! Pre Boha nie: nie je väčší ten, kto má, ale ten, kto je chudobný v duchu; nie ten, kto môže všetko voči druhým, ale ten, kto je tichý voči všetkým; nie ten, kto je oslavovaný davmi, ale ten, kto je milosrdný voči bratovi.

V tomto bode môže prísť pochybnosť: ak žijem tak, ako Ježiš žiada, čo z toho budem mať? Neriskujem, že mi druhí budú "stúpať po hlave"? Vyplatí sa Ježišova ponuka? Alebo je stratová? Nie je stratová, ale múdra.

Ježišova ponuka je múdra, pretože láska, 

ktorá je srdcom blahoslavenstiev, aj keď sa zdá slabou v očiach sveta, v skutočnosti víťazí. Na kríži sa ukázala mocnejšia ako hriech, v hrobe porazila smrť. Je to tá istá láska, ktorá dala mučeníkom zvíťaziť v skúške: a koľko ich bolo za ostatné storočie, viac, než za tie predchádzajúce! Láska je našou silou, silou mnohých bratov a sestier, ktorí aj tu zažili predsudky a urážky, zlé zaobchádzanie a prenasledovanie pre Ježišovo meno. No zatiaľčo moc, sláva a márnosť tohto sveta sa pomíňajú, láska zostáva: ako nám povedal apoštol Pavol, „nikdy nezanikne“ (1 Kor 13,8). Žiť blahoslavenstvá teda znamená robiť večným to, čo sa pomíňa. Znamená to prinášať nebo na zem.

Ako sa však blahoslavenstvá uvádzajú do praxe? Nežiadajú od nás, aby sme robili výnimočné veci, aby sme uskutočňovali podujatia, ktoré presahujú naše schopnosti. Žiadajú si každodenné svedectvo. Blahoslavený, kto žije v tichosti, kto praktizuje milosrdenstvo tam, kde sa nachádza, kto si udržiava čisté srdce tam, kde žije. Aby sme sa stali blahoslavenými, netreba byť hrdinami raz za čas, ale svedkami každý deň.

Svedectvo je cesta pre vtelenie Ježišovej múdrosti. Takto sa mení svet: nie mocou a nie silou, ale blahoslavenstvami. Pretože tak to urobil Ježiš: žil až do konca to, čo povedal na začiatku. Všetko spočíva vo svedectve o Ježišovej láske, o tej istej dobročinnej láske, ktorú svätý Pavol nádherne opisuje v dnešnom druhom čítaní. Pozrime sa na to, ako ju predstavuje.

Po prvé, hovorí, že «láska je trpezlivá» [v tal. preklade «veľkodušná»] (v. 4). Neočakávali by sme toto prídavné meno. Láska sa zdá byť synonymom dobroty, štedrosti, dobročinnosti, a predsa svätý Pavol hovorí, že láska je predovšetkým trpezlivá. Je to slovo, ktoré v Biblii opisuje Božiu trpezlivosť. Počas celých dejín človek opakovane zrádzal zmluvu s Ním, padal do zvyčajných hriechov, a Pán, namiesto toho, aby sa unavil a odišiel, vždy zostal verný, odpúšťal, začínal odznova.

Trpezlivosť začínať vždy znovu je prvou kvalitou lásky, 

pretože láska sa neznechutí, ale vždy znova začína. Nezakrnie, ale ide odznova; nestratí odvahu, ale zostáva tvorivou. Pred zlom sa nevzdá, nerezignuje. Kto miluje, neuzatvorí sa do seba, keď veci nejdú dobre, ale odpovedá na zlo dobrom, pamätajúc na víťaznú múdrosť kríža. Takto to robí Boží svedok: nie je pasívny, fatalistický, nežije v područí okolností, pudu, okamihu, ale je vždy plný nádeje, pretože je založený na láske, ktorá «všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží» (v. 7).

Môžeme sa pýtať: a ja, ako reagujem, na situácie, v ktorých sa nedarí? Pri protivenstvách sú vždy dve pokušenia. Prvým je útek: ujsť, otočiť sa chrbtom, nechcieť o tom viac vedieť. Druhým je reagovať s hnevom, silou. To sa prihodilo učeníkom v Getsemani: pri ohromení sa mnohí dali na útek a Peter siahol po meči. Ale ani útek, ani meč nič nevyriešili. Ježiš, naopak, zmenil dejiny. Ako? Pokornou silou lásky, svojím trpezlivým svedectvom. Tak sme povolaní konať aj my; tak Boh uskutočňuje svoje prísľuby.

Prísľuby. Ježišova múdrosť, ktorá sa vteľuje do blahoslavenstiev, si žiada svedectvo a ponúka odmenu obsiahnutú v Božích prisľúbeniach. Vskutku, vidíme, že po každom blahoslavenstve nasleduje prísľub: kto ich žije, bude mať nebeské kráľovstvo, bude potešený, nasýtený, uvidí Boha... (porov. Mt 5,3-12). Božie prisľúbenia zabezpečujú s ničím neporovnateľnú radosť a nesklamú. Ale ako sa uskutočňujú? Prostredníctvom našich slabostí. Boh blahoslaví tých, ktorí kráčajú až do konca po ceste ich vnútornej chudoby. Toto je cesta, niet inej.

Pozrime na patriarchu Abraháma. Boh mu sľubuje veľké potomstvo, ale on a Sára sú už starí a nemajú deti. Práve v ich trpezlivej, dôverujúcej starobe Boh koná divy a daruje im syna. Pozrime na Mojžiša: Boh mu sľúbil, že oslobodí ľud z otroctva, a preto ho žiada, aby hovoril s faraónom. Mojžiš namieta, že je neistý v reči; a predsa Boh uskutočňuje prísľub prostredníctvom jeho slov. Pozrime na Pannu Máriu, ktorá práve vtedy, keď podľa zákona nemohla mať deti, je povolaná, aby sa stala matkou. A pozrime na Petra: zaprie Pána Ježiša, a Ježiš práve jeho povoláva, aby upevňoval svojich bratov.

Drahí bratia a sestry, niekedy sa môžeme cítiť neschopní, neužitoční. Neverme tomu, pretože Boh chce uskutočňovať znamenia práve prostredníctvom našich slabostí.

On rád takto koná, a dnes večer nám dobrých osem krát 

povedal ţūb’ā [blahoslavení], aby sme pochopili, že s Ním takí naozaj sme. Iste, sme skúšaní, často padáme, ale nesmieme zabudnúť, že s Ježišom sme blahoslavení. Čo nám svet berie, nie je ničím v porovnaní s nežnou a trpezlivou láskou, s ktorou Pán napĺňa svoje prísľuby.

Drahá sestra, drahý brat, možno hľadíš na svoje ruky a zdajú sa ti prázdne, možno sa ti v srdci šíri malomyseľnosť a necítiš sa ocenený životom. Ak je to tak, neboj sa: blahoslavenstvá sú pre teba, pre teba, ktorý si skľúčený, vyhladovaný, vysmädnutý po spravodlivosti, prenasledovaný. Pán ti sľubuje, že tvoje meno je zapísané v jeho srdci, v nebesiach! A ja mu dnes ďakujem s vami a za vás, pretože tu, kde pradávno prišla na svet múdrosť, v týchto časoch povstali mnohí svedkovia, často prehliadaní správami, ale vzácni v Božích očiach; svedkovia, ktorí žijúc blahoslavenstvá, pomáhajú Bohu uskutočňovať jeho prísľuby pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martin Kramara)

-jb-