Svätá omša na Cypre: Vyjdime osvetliť noc

Kapacita štadiónu v Nikózii je 22-tisíc osôb, no z dôvodu protipandemických opatrení bolo prítomných zhruba 10-tisíc veriacich, medzi nimi i 

prezident republiky a patriarcha Pravoslávnej cirkvi Cypru Chryzostom II.

Slávenie prebiehalo na bielo-sivom pódiu so žltými kvetmi, na pozadí ktorého sa v centre vynímal maľovaný kríž s Kristom a po bokoch v žltých farbách sv. Barnabáš a pôdorys Cypru s mottom apoštolskej návštevy: „Vzájomne sa povzbudzujme vo viere“. Pozadie z oboch strán lemoval húf zlatých rýb, oltár i ambón zdobili ikony.

Pizzaballa: Cyprus ako vzor priateľstva s Pravoslávnou cirkvou

V úvode svätej omše slávenej v bielych liturgických farbách pri príležitosti liturgickej spomienky na jezuitského kňaza sv. Františka Xaverského, Svätého Otca privítal latinský jeruzalemský patriarcha Pierbattista Pizzaballa. Ako spomenul, hlboké kresťanské korene ostrova sú späté s úplnými počiatkami kresťanstva. Cyprus bol cieľom prvej misijnej cesty sv. Pavla a Barnabáša (Sk 13). V roku 431 univerzálna cirkev uznala dôležitosť tamojšej miestnej cirkvi. A v roku 1291 po páde pevnosti Akko a úplnej porážke križiakov Cyprus prijal komunity utekajúce zo Svätej zeme, osobitne františkánov. Patriarcha Pizzaballa ďalej zdôraznil:

„Cyprus zdieľa rany Európy a súčasne i Blízkeho východu. Rany, ktorými sú politické  a vojenské a - bez roztrpčenia treba uznať - i náboženské rozdelenia. ... Nikózia, cyperské hlavné mesto je posledným európskym hlavným mestom, ktoré ešte aj dnes vidí múr rozdelenia – hlbokú ranu ostrova.“

Latinský jeruzalemský patriarcha zároveň vyzdvihol dobré vzťahy s miestnou Pravoslávnou cirkvou:

„... Nemôžeme dnes nevyjadriť našu živú vďačnosť Pravoslávnej cirkvi, ktorá najmä na Cypre prejavuje voči našej Cirkvi veľkú otvorenosť a priateľstvo, dokonca nám umožňuje sláviť našu eucharistiu v ich chrámoch. Kto vie, či táto naša pozitívna skúsenosť nie je prvým krokom k jednote, po ktorej náš ľud tak túži; aby sa Cyprus stal pre ostatné cirkvi vzorom jednoty a harmónie, stretnutia a úprimného priateľstva.“

Svätý Otec slávil Eucharistiu v latinčine, pri oltári s ním okrem latinského jeruzalemského patriarchu Pizzaballu koncelebroval aj maronitský patriarcha Antiochie kardinál Raï. Liturgické čítania zazneli v gréčtine, modlitby veriacich odzrkadľovali pestré etnické zloženie katolíkov na Cypre – čítané boli v angličtine, arabčine, filipínskom jazyku tagalog i taliančine.

Homília pápeža: Obnovme svoje stretnutie s Ježišom a vyjdime osvetliť noc

Svätý Otec v homílii komentoval úryvok z Evanjelia podľa Matúša (9,27-31) o uzdravení dvoch slepcov, ktoré bolo počas slávenia spievané v gréčtine. Ponúkol tri kroky na ceste k vnútornému uzdraveniu.

Prvým krokom je ísť za Ježišom. Dvaja slepci „vnímajú, že v temnote dejín je Ježiš svetlom, ktoré osvetľuje noci srdca a sveta, svetlom, ktoré poráža temnotu a víťazí nad každou slepotou“, vysvetlil Svätý Otec a dodal: Aj my nosíme v srdci slepoty a podobne ako dvaja slepci, sme pocestní často ponorení do tmy života.

„Najskôr treba ísť za Ježišom. ... On jediný oslobodzuje srdce od zla. Môžeme si položiť otázku: Uzatváram sa do temnoty melanchólie, ktorá vysušuje pramene radosti, alebo idem k Ježišovi a prinášam mu svoj život? Nasledujem Ježiša, som mu v pätách, kričím k nemu o svojich potrebách, odovzdávam mu svoje horkosti? Urobme to, dajme Ježišovi možnosť uzdraviť nám srdce. Toto je prvý krok; vnútorné uzdravenie si vyžaduje ďalšie dva.“

Druhým krokom na ceste vnútorného uzdravenia je spoločné znášanie rán, zdôraznil pápež. Ako vysvetlil, slepci používajú slovo „my“, nemyslia každý na vlastnú slepotu, ale prosia o pomoc spolu.

„Toto je význačným znakom kresťanského života, 

toto je charakteristická črta cirkevného ducha: myslieť, hovoriť, konať ako „my“, zanechať individualizmus a predstieranú sebestačnosť, ktoré spôsobujú chorobu srdca.“...

„Tí dvaja slepci nás zdieľaním svojho utrpenia a bratské priateľstva mnohému učia. Každý z nás je istým spôsobom slepý kvôli hriechu, ktorý nám bráni „vidieť“ Boha ako Otca a druhých ako bratov. Toto je to, čo robí hriech, že skresľuje realitu: dáva nám vnímať Boha ako mocipána a ostatných ako problémy. Toto je dielo pokušiteľa, ktorý falšuje veci a snaží sa nám ich ukázať v negatívnom svetle, aby nás uvrhol do skľúčenosti a zatrpknutosti. A mrzký smútok, ktorý je nebezpečný a nepochádza od Boha, sa dobre uhniezďuje v samote. Preto nemožno čeliť temnote osamote. Ak nesieme svoju vnútornú slepotu sami, budeme ňou premožení. Musíme stáť jeden vedľa druhého, deliť sa o svoje rany, čeliť ceste spoločne.

Drahí bratia a sestry, tvárou v tvár každej osobnej temnote a výzvam, ktoré máme pred sebou v Cirkvi a v spoločnosti, sme povolaní obnoviť bratstvo. Ak zostaneme rozdelení medzi sebou, ak každý bude myslieť len na seba alebo na svoju skupinu, ak sa nebudeme spájať, viesť dialóg, kráčať spoločne, nemôžeme vyliečiť svoju slepotu úplne. Uzdravenie prichádza, keď nesieme spoločne rany, keď čelíme spoločne problémom, keď sa navzájom počúvame a rozprávame sa. Je to milosť vedieť žiť v spoločenstve, chápať hodnotu spoločenstva. Toto vám vyprosujem: aby ste mohli byť stále pospolu, byť vždy zjednotení; kráčať takto vpred a s radosťou: kresťanskí bratia a sestry, deti jedného Otca. Vyprosujem to aj pre seba.“

Tretím krokom je ohlasovať evanjelium s radosťou, zdôraznil pápež:

„A tu je ďalší charakteristický znak kresťana: radosť z evanjelia, ktorá je nezadržateľná, «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 1), oslobodzuje od rizika súkromníckej, mentorskej a bedákavej viery, a vedie k dynamizmu svedectva....

„...ako tí dvaja slepci v Evanjeliu, obnovme svoje stretnutie s Ježišom a vyjdime zo seba samých bez strachu, aby sme o ňom svedčili všetkým, ktorých stretneme! Vyjdime, aby sme priniesli svetlo, ktoré sme dostali, vyjdime osvetliť noc, ktorá nás často obklopuje! Potrební sú kresťania osvietení, ale predovšetkým žiariví, ktorí sa nežne dotýkajú slepoty svojich bratov; ktorí skutkami a slovami útechy zapaľujú svetlá nádeje v temnote. Kresťania, ktorí zasievajú semiačka evanjelia na vyprahnutých poliach každodenného života, ktorí prinášajú pohladenie do samoty utrpenia a chudoby.“

V závere slávenia Svätého Otca pozdravil maronitský arcibiskup Cypru Mons. Sfeir a veriacim sa krátko poďakoval i Svätý Otec.

-zk-