Homília pápeža Františka pri 60. výročí otvorenia II. vatikánskeho koncilu

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Vychádzajúc z dialógu Ježiša s Petrom v záverečnej kapitole Jánovho evanjelia pápež František zdôraznil potrebu osvojenia si trojakého pohľadu: pohľadu z výšky Božími očami, pohľadu situovanému uprostred spoločenstva a pohľadu so zmyslom pre celok. V závere homílie sa obrátil k Bohu slovami modlitby:  

„Ďakujeme ti, Pane, za dar Koncilu. Ty, ktorý nás miluješ, zbav nás domýšľavosti, že si vystačíme sami a ducha svetskej kritiky. Osloboď nás od vyčleňovania sa z jednoty. Ty, ktorý nás pasieš s jemnocitom, vyveď nás z ohrád sebastrednosti. Ty, ktorý chceš, aby sme boli jednotným stádom, osloboď nás od diabolského úskoku polarizácií, od „izmov“. A my, tvoja Cirkev, s Petrom a tak ako Peter ti hovoríme: Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujeme.“

Slávnosť v deň liturgickej spomienky sv. Jána XXIII.

Pred 60-timi rokmi sv. Ján XXIII. otvoril II. vatikánsky koncil. Pri výročí tejto kľúčovej udalosti Cirkvi slávil pápež František v utorok 11. októbra o 17. 00 svätú omšu v Bazilike sv. Petra s celou Rímskou kúriou za hojnej účasti veriacich a za prítomnosti ekumenických zástupcov. Slávnosťou sa zároveň oficiálne začala trojročná príprava na Jubilejný rok 2025.

Ešte pred svätou omšou zazneli úryvky z prejavu Gaudet Mater Ecclesia, 

ktorý predniesol pápež Ján XXIII. pri otvorení koncilu. Lektori predniesli i vybrané časti štyroch koncilových konštitúcií: vieroučnej konštitúcie o Božom zjavení Dei Verbum (Božie Slovo), konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium
(Posvätný koncil) , vieroučnej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium (Svetlo národov) a pastorálnej konštitúcie o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes (Radosti a nádeje).

Slávnostný vstupný sprievod troch desiatok kardinálov a vyše 50 biskupov v bielych rúchach s mitrami na hlavách pripomenul úvodnú procesiu otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu z 11. októbra 1962. Pri slávnosti mali osobitné miesto relikvie sv. Jána XXIII. v presklenej rakve. Úlohu celebranta pri oltári zveril Svätý Otec kardinálovi Pietrovi Parolinovi. V lodi baziliky koncelebrovalo okolo 400 kňazov.

Na záver slávnosti pápež František zapálil sviečky niektorým veriacim, aby plameň odovzdali celému zhromaždeniu. Všetkým veriacim symbolicky udelil mandát zachovávať učenie Koncilu. Vychádzajúc so sviecami na Námestie sv. Petra si prítomní pripomenuli sviečkový sprievod, ktorý sa konal podobne vo večerom čase pred 60 rokmi. Práve vtedy zaznel z okna Apoštolského paláca aj známy príhovor Jána XXIII. „pri svite mesiaca“, zakončený výzvou veriacim na zaplnenom námestí, aby zaniesli domov svojim rodinám, deťom a chorým „pápežovo pohladenie“.

Dnešnou slávnosťou sa začala trojročná príprava na Jubileum 2025. Prvý rok bude venovaný učeniu Koncilu, zvlášť reflexii nad štyrmi koncilovými konštitúciami. Za prípravu a organizáciu Jubilea je zodpovedné Dikastérium pre evanjelizáciu, ktoré k tomu pripravuje i rad publikácií.

Plné znenie homílie Svätého Otca

60. výročie otvorenia II. vatikánskeho koncilu, 11. októbra 2022

 «Miluješ ma?». To je prvá veta, ktorou sa Ježiš obracia na Petra v Evanjeliu, ktoré sme práve počuli (Jn 21,15). Naopak posledná veta znie: «Pas moje ovce» (v.17). V deň výročia otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu počúvame tieto Pánove slová adresované  aj nám, nám ako Cirkvi: Miluješ ma? Pas moje ovce.

1. Ponajprv: Miluješ ma? Je to otázka, pretože Ježišov štýl nie je ani tak dávať odpovede, ale klásť otázky, otázky podnecujúce život. A Pán, ktorý sa «vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi» (Dei Verbum, 2), sa znovu pýta, stále sa pýta Cirkvi, svojej nevesty: „Miluješ ma?“ Druhý vatikánsky koncil bol veľkou odpoveďou na túto otázku: práve preto, aby oživila svoju lásku, Cirkev po prvýkrát v dejinách venovala koncil tomu, aby si kládla otázky o sebe samej, aby uvažovala o svojej vlastnej prirodzenosti a o svojom poslaní. A nanovo objavila seba samú ako tajomstvo milosti, ktoré vzniklo z lásky: znovuobjavila seba samú ako Boží ľud, Kristovo telo, živý chrám Ducha Svätého!

Toto je prvý pohľad, aký máme mať na Cirkev, pohľad z výšky. 

Áno, na Cirkev sa treba najprv pozrieť z výšin, milujúcimi očami Boha. Pýtajme sa, či v Cirkvi vychádzame z Boha, z jeho láskyplného pohľadu na nás. Vždy je tu pokušenie vychádzať skôr z ega ako z Boha, uprednostniť svoje plány pred evanjeliom, nechať sa unášať vetrom svetskosti a naháňať sa za módou doby alebo odmietnuť čas, ktorý nám Prozreteľnosť dáva na obzretie sa späť. Dávajme si však pozor: tak progresivizmus, ktorý sa prispôsobuje svetu, ako aj tradicionalizmus - alebo spiatočníctvo („indietrismo“) -, čo plače za svetom minulým, nie sú dôkazom lásky, ale nevernosti. Sú to pelagiánske egoizmy, ktoré uprednostňujú vlastné chute a vlastné plány pred láskou, ktorá sa páči Bohu, tou jednoduchou, pokornou a vernou láskou, ktorú Ježiš žiadal od Petra.

Miluješ ma ty? Znovuobjavme koncil, aby sme vrátili prvenstvo Bohu, tomu, čo je podstatné: takej Cirkvi, ktorá je zbláznená láskou k svojmu Pánovi a ku všetkým ľuďom, ktorých on miluje; Cirkvi, ktorá je bohatá na Ježiša a chudobná na prostriedky; Cirkvi, ktorá je slobodná a oslobodzujúca. Koncil ukazuje Cirkvi tento kurz: dáva jej vrátiť sa, tak ako Peter v Evanjeliu, do Galiley, k prameňom prvej lásky, aby vo svojej chudobe znovu objavila Božiu svätosť (porov. Lumen gentium, 8c; 5. kapitola).

Aj my, každý z nás, máme svoju vlastnú Galileu, Galileu prvej lásky, a určite aj každý z nás je dnes pozvaný vrátiť sa do svojej Galiley, aby počul Pánov hlas: „Poď za mnou“. A tam opätovne nájsť v pohľade ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána svoju stratenú radosť, sústrediť sa na Ježiša. Nanovo nájsť radosť: taká Cirkev, ktorá stratila radosť, stratila lásku. Na sklonku svojich dní pápež Ján napísal: «Tento môj život, ktorý sa blíži k zenitu, by nemohol mať lepšie rozuzlenie, než to, že sa celý sústredím na Ježiša, syna Márie... veľkú a nepretržitú dôvernosť s Ježišom, kontemplovaným v jeho podobe: dieťa, ukrižovaný, adorovaný vo Sviatosti» (Denník duše, 977-978). Hľa, tu je ten náš vznešený pohľad, tu je náš stále živý zdroj: Ježiš, tá Galilea lásky, Ježiš, ktorý nás miluje, Ježiš, ktorý sa nás spytuje: „Miluješ ma?“.

Bratia a sestry, vráťme sa k čistým prameňom lásky koncilu. Znovuobjavme vášeň koncilu a obnovme nadšenie pre koncil! Ponorení do tajomstva Cirkvi - matky a nevesty, povedzme aj my so svätým Jánom XXIII.: Gaudet Mater Ecclesia! - [Plesá Matka Cirkev!] (Príhovor pri otvorení koncilu, 11. okt. 1962). Nech v Cirkvi prebýva radosť. Ak sa neraduje, popiera samu seba, pretože zabúda na lásku, ktorá ju stvorila. A predsa, koľkí z nás nedokážu žiť vieru s radosťou, bez reptania a kritizovania? Cirkev zamilovaná do Ježiša nemá čas na potýčky, jedy a polemiky. Nech nás Boh oslobodí od toho, aby sme boli kritizujúci, netrpezliví, zatrpknutí a zlostní. Nie je to len otázka štýlu, ale lásky, pretože kto miluje, ako učí apoštol Pavol, robí všetko bez šomrania (porov. Flp 2,14). Pane, nauč nás tvojmu vznešenému pohľadu, vidieť Cirkev tak, ako ju vidíš ty. A keď sme kritickí a nespokojní, pripomeň nám, že byť Cirkvou znamená dosvedčovať krásu tvojej lásky, žiť ako odpoveď na tvoju otázku: miluješ ma? Nie počínať si akoby sme boli na pohrebe.

2. Miluješ ma? Pas moje ovce. Druhé slovo: Pas. Ježiš týmto slovesom vyjadruje lásku, ktorú si želá od Petra. Pomyslime práve na Petra: bol lovcom rýb a Ježiš z neho urobil rybára ľudí (porov. Lk 5,10). Teraz mu prideľuje nové povolanie, povolanie pastiera, ktoré nikdy nevykonával. A je to zlomový bod, pretože kým rybár berie pre seba, priťahuje k sebe, pastier sa stará o iných, pasie iných. Navyše pastier žije so stádom, kŕmi ovce, má k nim citový vzťah. Nestojí zhora ako rybár, ale je uprostred. Pastier je pred ľudom, aby ukazoval cestu, uprostred ľudí ako jeden z nich, a za ľudom, aby bol nablízku tým, ktorí zaostávajú. Pastier nestojí zhora, ako rybár, ale uprostred.

Tu je druhý pohľad, ktorému nás učí koncil, pohľad uprostred: byť vo svete s ostatnými a nikdy sa necítiť byť nad druhými, ale ako služobníci väčšieho Božieho kráľovstva (porov. Lumen gentium, 5); vnášať dobrú zvesť evanjelia do života a do jazykov ľudí (porov. Sacrosanctum Concilium, 36), zdieľajúc ich radosti a nádeje (porov. Gaudium et spes, 1). Byť medzi ľuďmi, nie nad ľuďmi: to je škaredý hriech klerikalizmu, ktorý ovce zabíja, nevedie ich, nedáva im rásť, zabíja. Ako veľmi je koncil aktuálny: pomáha nám odmietnuť pokušenie uzavrieť sa do ohrady nášho pohodlia a presvedčení, preto, aby sme napodobnili Boží štýl, ktorý nám dnes opísal prorok Ezechiel: „ísť hľadať stratenú ovcu a priviesť späť do ovčinca ovcu zblúdenú, obviazať ovcu zranenú a uzdraviť ovcu chorú“ (porov. Ez 34,16).

Pas: Cirkev neslávila koncil preto, aby sama seba obdivovala, ale aby sa darovala. Veď naša svätá hierarchická Matka, vyvierajúca zo srdca Trojice, existuje, aby milovala. Je to kňazský ľud (porov. Lumen gentium, 10 a nasl.): nemá sa vynímať v očiach sveta, ale slúžiť svetu. Nezabúdajme: Boží ľud sa rodí ako extrovert a omladzuje sa tým, že sa vynakladá v námahe, pretože je sviatosťou lásky, «znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva» (Lumen gentium, 1). Bratia a sestry, vráťme sa ku koncilu, ktorý znovuobjavil živú rieku Tradície bez stagnovania v tradíciách; ktorý znovu objavil prameň lásky, nie aby zostal na kopci, ale aby Cirkev zostúpila do údolia a bola kanálom milosrdenstva pre všetkých.

Vráťme sa ku koncilu, aby sme vyšli zo seba samých a prekonali pokušenie sebastrednosti (autoreferenciality), čo je istý spôsob svetáctva. Pas, opakuje Pán svojej Cirkvi; a pasúc prekonáva nostalgie za minulosťou, banovanie za dôležitosťou, pripútanosť k moci, pretože ty, svätý Boží ľud, si pastierskym ľudom: neexistuješ preto, aby si pásol seba, aby si sa šplhal, ale aby si pásol iných, všetkých ostatných, s láskou. A ak je správne mať nejakú osobitnú pozornosť, tak nech je to voči Božím obľúbencom, čiže chudobným, odpisovaným (porov. Lumen gentium, 8c; Gaudium et spes, 1); aby to bola, ako povedal pápež Ján, «Cirkev všetkých, a osobitne Cirkev chudobných» (Rozhlasové posolstvo veriacim celého sveta mesiac pred II. vatikánskym ekumenickým koncilom, 11. sept. 1962).

3. Miluješ ma? Pas - uzatvára Pán - moje ovce. Nemyslí tým len niektoré, ale všetky, pretože všetky miluje, všetky láskyplne nazýva „moje“. Dobrý pastier vidí a chce svoje stádo jednotné, pod vedením pastierov, ktorých mu dal. Chce - a to je tretí pohľad - pohľad celku: všetci, všetci spolu. Koncil nám pripomína, že Cirkev je na obraz Trojice spoločenstvom (porov. Lumen gentium, 4.13). Diabol chce naopak zasievať kúkoľ, burinu rozdelenia. Nepodľahnime jeho lákaniu, nepodľahnime pokušeniu polarizácie.

Koľkokrát, po koncile, sa kresťania hrnuli za tým, že si vyberú určitú časť v Cirkvi, bez toho, aby si uvedomili, že tým trhajú srdce svojej Matky! Koľkokrát dali prednosť byť „fanúšikmi svojej skupiny“, a nie služobníkmi všetkých, progresistami a konzervatívcami skôr než bratmi a sestrami, „pravicovými“ či „ľavicovými“ skôr než Ježišovými; hrdili sa byť „strážcami pravdy“ alebo „sólistami novosti“, namiesto toho, aby sa uznali za pokorných a vďačných synov svätej Matky Cirkvi. Všetci, všetci sme Božími deťmi, všetci sme bratmi v Cirkvi, všetci sme Cirkvou, všetci. Pán nás nechce takýchto: sme jeho ovce, jeho stádo, a sme ním len spoločne, zjednotení.

Prekonajme polarizácie a chráňme spoločenstvo, stávajme sa čoraz viac „jedno“, ako o to prosil Ježiš, než za nás dal svoj život (porov. Jn 17,21). Nech nám v tom pomáha Mária, Matka Cirkvi. Nech v nás posilňuje prahnutie po jednote, túžbu usilovať sa o plné spoločenstvo medzi všetkými veriacimi v Krista. Nechajme bokom „izmy“: Božiemu ľudu sa nepáči táto polarizácia. Boží ľud je tým svätým ľudom verným Bohu: toto je Cirkev. Je pekné, že dnes, tak ako počas koncilu, sú tu s nami zástupcovia iných kresťanských spoločenstiev. Vďaka! Vďaka, že ste prišli, vďaka za túto prítomnosť!

Ďakujeme ti, Pane, za dar Koncilu. Ty, ktorý nás miluješ, zbav nás domýšľavosti, že si vystačíme sami a ducha svetskej kritiky. Osloboď nás od vyčleňovania sa (autoexklúzie) z jednoty. Ty, ktorý nás pasieš s jemnocitom, vyveď nás z ohrád sebastrednosti (autoreferenciality). Ty, ktorý chceš, aby sme boli jednotným stádom, osloboď nás od diabolského úskoku polarizácií, od „izmov“. A my, tvoja Cirkev, s Petrom a tak ako Peter ti hovoríme: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujeme“ (porov. Jn 21,17).

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)

-mh, zk, jb-