Katechéza o rozlišovaní (12): Bdelosť

Treba „bdieť, aby sme chránili naše srdce a pochopili, čo sa odohráva v jeho vnútri“, aby naše „dobré rozhodnutia, urobené neraz po náročnom rozlišovaní, mohli vytrvalo a dôsledne pokračovať a prinášať ovocie“, zdôraznil pápež. Zlý duch totiž čaká na chvíľu, keď sme si príliš istí sami sebou. Vstupuje zdvorilo, bez toho,

aby sme si to všimli a vedie nás cestou duchovnej svetskosti.

„Tu je v hre nedobrá hrdosť, namýšľanie si vlastnej správnosti, skvelosti, toho, že sme v poriadku. Mnohokrát počujeme hovoriť: „Áno, bol som predtým zlý, no obrátil som sa a teraz je dom v poriadku, vďaka Bohu, v tejto veci môžeš byť v pokoji“. Keď príliš dôverujeme sebe a nie Božej milosti, vtedy Zlý nájde dvere otvorené. Potom zorganizuje výpravu a zmocní sa tohto domu. ... Stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.

„Nestačí len dobre rozlišovať a urobiť dobrú voľbu. Je potrebné zostať ostražitými, strážiť si milosť, ktorú nám dal Boh“, zdôraznil pápež. Ako dodal, treba „bdieť nad srdcom, lebo bdelosť je znakom múdrosti, je predovšetkým znakom pokory, že máme strach padnúť; a pokora je zlatou cestou kresťanského života.“

V solidarite s Ukrajinou prežívajme Vianoce skromnejšie

V závere generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil apel v súvislosti s blížiacimi sa Vianocami a utrpením na Ukrajine. Veriacich pozval prežívať sviatky v skromnosti a s ušetreným sa podeliť so strádajúcimi bratmi a sestrami na Ukrajine:

„Bratia a sestry, hovorím vám: na Ukrajine je toľko utrpenia, tak veľa! A chcel by som trochu upozorniť na blížiace sa Vianoce, na sviatky. Je dobré oslavovať Vianoce, konať oslavy... ale znížme úroveň vianočných výdavkov - ako sa nazývajú. Urobme si skromnejšie Vianoce so skromnejšími darčekmi. Pošlime to, čo ušetríme, ukrajinskému ľudu, ktorý je v núdzi, veľmi trpí, je hladný, cíti zimu a mnohí zomierajú, pretože nemajú k dispozícii lekárov, zdravotné sestry. Nezabúdajme: Vianoce, áno; v pokoji s Pánom, áno, ale s Ukrajincami v našich srdciach. A urobme pre nich nejaké konkrétne gesto.“

Na záver pápež František pozval všetkých k zintenzívneniu duchovnej prípravy na blížiace sa Vianoce.

Svätý Otec po dnešnej generálnej audiencii prijal betlehemské svetlo pokoja. Priniesla mu ho 12-ročná Sarah z Rakúska.

Dvanáste pokračovanie cyklu katechéz o duchovnom rozlišovaní uviedlo biblické čítanie z Evanjelia podľa Matúša:

[Ježiš povedal:] «Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok, ale nenájde. Vtedy si povie: „Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.“ Keď ta príde, nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme so sebou sedem iných duchov, horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.» (Mt 12,43-45)

Bdelosť

12. časť cyklu katechéz O rozlišovaní

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Vstupujeme už do záverečnej fázy tohto cyklu katechéz o rozlišovaní. Začínali sme od príkladu sv. Ignáca z Loyoly; potom sme sa zaoberali prvkami rozlišovania – čiže modlitbou, sebapoznaním, túžbou a „knihou života“ –; venovali sme sa neúteche a úteche, ktoré predstavujú „materiál“ rozlišovania; a potom sme sa dostali

k potvrdeniu vykonanej voľby.

Považujem za potrebné v tomto bode pripomenúť postoj, ktorý je nevyhnutný, aby sa nestratila všetka práca, ktorú sme vykonali na rozoznanie toho, čo je lepšie a na urobenie dobrého rozhodnutia, a tým je: postoj bdelosti. Urobili sme rozlišovanie – útecha a neútecha -, rozhodli sme sa pre niečo ... to všetko je dobré, no teraz treba bdieť. Postoj bdelosti. Pretože ohrozenie tu naozaj je, ako sme počuli v prečítanom úryvku z evanjelia.

To riziko tu je, a spočíva v tom, že „kazič“, teda Zlý, môže všetko zruinovať a vrátiť nás tak do východiskového bodu, ba dokonca do ešte horšieho stavu. A to sa stáva, preto treba byť opatrnými a bdieť. Nevyhnutná je teda ostražitosť. A preto som dnes považoval za vhodné zdôrazniť tento postoj, ktorý všetci potrebujeme, aby proces rozlišovania bol úspešný a zostal takým.

Ježiš vo svojom kázaní skutočne veľmi nástojí na tom, že dobrý učeník je bdelý, nezadrieme, neskĺzne do prílišnej istoty, keď sa mu veci daria, ale zostane pozorný a pripravený plniť si svoje povinnosti.

Napríklad v Lukášovom evanjeliu Ježiš hovorí: «Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť» (12,35-37).

Bdieť, aby sme chránili naše srdce a pochopili, čo sa odohráva v jeho vnútri. Ide o duševnú pripravenosť kresťanov, ktorí očakávajú konečný príchod Pána, ale možno ju chápať aj ako bežný postoj, ktorý treba mať v živote, aby naše dobré rozhodnutia, urobené neraz po náročnom rozlišovaní, mohli vytrvalo a dôsledne pokračovať a prinášať ovocie.

Ak chýba ostražitosť, je tu veľké riziko, ako sme už povedali, že o všetko prídeme. Nejde tu o nebezpečenstvo psychologického rázu, ale rázu duchovného, o ozajstné úklady zlého ducha. Ten v skutočnosti čaká na chvíľu, keď sme si príliš istí sami sebou. A toto je to nebezpečenstvo: „Som si istý sebou samým, zvíťazil som, teraz mi je dobre...“ – to je ten moment, na ktorý zlý duch čaká: keď sa všetko darí, keď všetko ide „ako po masle“ a máme, ako sa hovorí, „vietor v plachtách“. Vskutku, v tom malom evanjeliovom podobenstve, ktoré sme si vypočuli, sa hovorí, že nečistý duch, keď sa vráti do domu, z ktorého vyšiel, «nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený» (Mt 12,44).

Všetko je na svojom mieste, všetko je v poriadku, ale kde je pán domu? Nie je tam. Niet nikoho, kto by nad ním bdel a strážil ho. To je ten problém. Pán domu tam nie je, šiel von, je rozptýlený; prípadne je v dome, ale spí, takže je to, akoby tam nebol. Nie je bdelý, nie je pozorný, pretože si je príliš istý sám sebou a stratil pokoru na ustráženie si vlastného srdca. Vždy musíme strážiť náš dom, naše srdce a nie byť rozptýlení a ísť preč... lebo tu je ten problém, ako o tom hovorí podobenstvo.

A tak zlý duch to môže využiť a vrátiť sa do tohto domu. Evanjelium však hovorí, že sa tam nevráti sám, ale «vezme so sebou sedem iných duchov, horších, ako je sám» (v. 45). Tlupu záškodníkov, bandu zločincov. Ale – pýtame sa – ako je možné, že môžu nerušene vstúpiť? Ako to, že si to pán domu nevšimol? Či nebol naozaj skvelý v rozlišovaní a v ich vyháňaní? Či mu aj jeho priatelia a susedia nepochválili ten dom, taký krásny a elegantný, taký uprataný a čistý? Áno, ale možno práve preto sa príliš zamiloval do domu, teda do seba, a prestal čakať na Pána, čakať na príchod Ženícha; možno zo strachu, aby nepoškodil tento poriadok, už nikoho neprijímal, nepozýval chudobných, bezdomovcov, tých, čo vyrušujú...

Jedno je isté: tu je v hre nedobrá hrdosť, namýšľanie si vlastnej správnosti, skvelosti, toho, že sme v poriadku. Mnohokrát počujeme hovoriť: „Áno, bol som predtým zlý, no obrátil som sa a teraz je dom v poriadku, vďaka Bohu, v tejto veci môžeš byť v pokoji“. Keď príliš dôverujeme sebe a nie Božej milosti, vtedy Zlý nájde dvere otvorené. Potom zorganizuje výpravu a zmocní sa tohto domu. A Ježiš uzatvára: «Stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým» (v. 45).

Nuž a domáci pán si to nevšimne? Nie, pretože títo démoni sú zdvorilí: prídu bez toho, aby si si to všimol, zaklopú na dvere, sú slušní. „V poriadku, vstúp, poď ďalej...“ a nakoniec v tvojej duši rozkazujú oni. Dajte si pozor na týchto diablikov, na týchto zlých duchov: diabol je zdvorilý, keď sa vydáva za veľkého pána. Lebo vstupuje po našom, aby odišiel po svojom. Je potrebné chrániť dom pred týmto podvodom zdvorilých démonov. A duchovné svetáctvo sa uberá vždy touto cestou.

Drahí bratia a sestry, zdá sa to nemožné, ale je to tak. Toľkokrát prehrávame, utrpíme v zápasoch porážku pre tento nedostatok bdelosti. Toľkokrát nám azda Pán dal mnoho milostí, no my sme nakoniec nedokázali v tejto milosti vytrvať a všetko sme stratili, pretože nám chýbala bdelosť: nestrážili sme dvere. A potom sme sa dali oklamať niekým, kto prichádza zdvorilo, vojde dnu a potom dovidenia... diabol robí tieto veci.

Každý si to môže overiť aj opätovným prejdením si vlastného osobného príbehu. Nestačí len dobre rozlišovať a urobiť dobrú voľbu. Nepostačuje to. Treba zostať ostražitými, strážiť si túto milosť, ktorú nám dal Boh, ozaj bdieť. Lebo môžete namietať: „Veď keď zbadám nejaký neporiadok, hneď si uvedomím, že je to diabol, že je to pokušenie...“ - Áno, ale tentoraz je prezlečený za anjela: diabol sa vie preobliecť za anjela, vstúpi so zdvorilými rečami, presvedčí ťa a nakoniec je to horšie než na začiatku...

Treba zostať obozretnými, bdieť nad srdcom. Keby som sa dnes opýtal každého z nás, aj seba samého: „Čo sa odohráva v tvojom srdci?“ Možno nebudeme schopní povedať všetko: povieme jednu alebo dve veci, nie však všetko. Bdieť nad srdcom, lebo bdelosť je znakom múdrosti, je predovšetkým znakom pokory, že máme strach padnúť; a pokora je zlatou cestou kresťanského života.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-mh, jb, zk-