Katechézy o Duchu Svätom (17): Duch Svätý a kresťanská nádej

Čítanie: Zjv 22,17.20

A Duch i nevesta volajú: „Príď!“. Aj ten, čo počúva, nech volá: „Príď!“. Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života. […] Ten, čo to dosvedčuje, hovorí: „Áno, prídem čoskoro.“ Amen. Príď, Pane Ježišu.

17. katechéza z cyklu Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej spáse: Duch i Nevesta volajú: „Príď!”. Duch Svätý a kresťanská nádej

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prišli sme na záver našich katechéz o Duchu Svätom a Cirkvi. Toto posledné zamyslenie venujeme názvu, ktorý sme dali celému cyklu, a to: „Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej nádeji“. Tento názov odkazuje na jeden z posledných biblických veršov v knihe Zjavenia, ktorý hovorí: „Duch a nevesta volajú: ‚Príď!‘ (Zjv 22, 17). Komu je toto zvolanie adresované? Je adresované Zmŕtvychvstalému Kristovi. V skutočnosti svätý Pavol (porov. 1 Kor 16, 22) aj Didaché, spis z apoštolských čias, dosvedčujú, že na liturgických zhromaždeniach prvých kresťanov zaznievalo volanie „Maràna tha!“ v aramejčine, čo znamená práve „Príď, Pane!“. Modlitba ku Kristovi, aby prišiel.

V tejto najranejšej fáze malo toto zvolanie podtext, ktorý by sme dnes nazvali eschatologickým. V skutočnosti vyjadrovalo vrúcne očakávanie Pánovho slávneho návratu. Toto zvolanie a očakávanie, ktoré ono vyjadruje, v Cirkvi nikdy nezaniklo. Aj dnes v omši hneď po konsekrácii ohlasuje Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie slovami „kým nepríde v sláve“. Cirkev čaká na Pánov príchod.

Toto očakávanie Kristovho posledného príchodu však nezostalo jedno jediné. Pripojilo sa k nemu aj očakávanie jeho neustáleho príchodu v súčasnej a putujúcej situácii Cirkvi. A práve na tento príchod Cirkev myslí predovšetkým, keď oživovaná Duchom Svätým volá k Ježišovi: „Príď!“.

V súvislosti so zvolaním „Príď, Pane!“ nastala zmena - alebo skôr vývoj - plný významu. Nie je adresované len Kristovi, ale aj samotnému Duchu Svätému! Ten, ktorý volá, je teraz aj tým, ku ktorému sa volá. „Príď!“ je zvolanie, ktorým sa začínajú takmer všetky hymny a modlitby Cirkvi adresované Duchu Svätému: „Príď, Duchu Svätý tvorivý“, hovoríme vo Veni Creator, a „Príď, Duchu Svätý“, „Veni Sancte Spiritus“, v sekvencii na Turíce, a tak je to aj v mnohých iných modlitbách. Je správne, že to tak je, pretože po zmŕtvychvstaní je Duch Svätý skutočným „alter ego“ Krista, ten, ktorý ho zastupuje, ktorý ho robí prítomným a činným v Cirkvi. On je ten, ktorý „zvestuje budúce veci“ (porov. Jn 16, 13), a spôsobuje, že sú žiadané a očakávané. Preto sú Kristus a Duch neoddeliteľní aj v ekonómii spásy.

Duch Svätý je stále prekypujúcim prameňom kresťanskej nádeje. Svätý Pavol nám zanechal tieto vzácne slová: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15, 13). Ak je Cirkev loďkou, Duch Svätý je plachtou, ktorá ju poháňa a posúva vpred na mori dejín, dnes rovnako ako v minulosti!

Nádej nie je prázdne slovo alebo naše prázdne želanie, aby sa veci vyvíjali dobre: nádej je istotou, pretože je založená na Božej vernosti jeho prisľúbeniam. Preto sa nazýva teologálnou čnosťou: pretože ju Boh vlieva a Boh je jej garantom. Nie je to pasívna čnosť, ktorá len čaká, že sa nejaké veci stanú. Je to výsostne aktívna čnosť, ktorá ich pomáha uskutočniť. Ktosi, kto bojoval za oslobodenie chudobných, napísal tieto slová: „Duch Svätý je pôvodcom volania chudobných. On je silou, ktorá je daná tým, ktorí nemajú silu. On vedie boj za oslobodenie a plnú realizáciu utláčaného ľudu“ [1].

Kresťan sa nemôže uspokojiť s tým, že má nádej, musí ju aj vyžarovať, byť rozsievačom nádeje. To je najkrajší dar, ktorý môže Cirkev dať celému ľudstvu, najmä v časoch, keď sa zdá, že všetko sťahuje plachty.

Apoštol Peter povzbudzoval prvých kresťanov týmito slovami: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ Pridal však aj odporúčanie: „Robte to však skromne, s bázňou a dobrým svedomím“ (1 Pt 3, 15 - 16). Pretože ľudí nepresvedčí ani tak sila argumentov, ale láska, ktorú do nich vieme vložiť. To je prvá a najúčinnejšia forma evanjelizácie. A je otvorená pre všetkých!

Drahí bratia a sestry, nech nám Duch vždy pomáha oplývať nádejou z jeho moci!

Pápež František pri generálnej audiencii vyslovil nasledujúci apel:

„Sledujem, čo sa deje v Sýrii v tomto citlivom období jej dejín. Dúfam, že sa dosiahne politické riešenie, ktoré bez ďalších konfliktov a rozkolov podporí zodpovedne stabilitu a jednotu krajiny. Modlím sa, aby na príhovor Panny Márie sýrsky ľud zažil vo svojej milovanej krajine pokoj a bezpečnosť a aby rôzne náboženstvá kráčali spolu v priateľstve a vo vzájomnom rešpekte pre dobro tohto národa postihnutého mnohými rokmi vojny.“

Pápež tiež vyzval k zastaveniu ostatných vojnových konfliktov vo svete:

„Stále myslím na sužovanú Ukrajinu, ktorá tak veľmi trpí vojnou. Modlime sa, aby sa našlo východisko. A myslím na Palestínu, Izrael, Mjanmarsko. Nech sa navráti mier, nech nastane pokoj! Vojna je vždy prehrou. Modlime sa za mier.“

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek, Miroslava Holubíková)

[1] J. Comblin, Duch Svätý a oslobodenie, Assisi 1989, 236.