Veriaci hovoria „nie“ rúhavosti vojny

Andrea Tornielli

Hoci tu v Awali, v sídle bahrajnského kráľa, sme ďaleko od krvavého konfliktu, ktorý vypukol v srdci kresťanskej Európy, pápež František sa vrátil k výzve na ukončenie vojny na Ukrajine. Ostrov v Perzskom zálive je ďaleko od východnej Európy, avšak blízko Jemenu, ďalšieho z „kúskov“ tej jednej Tretej svetovej vojny, o ktorej Petrov nástupca hovorí čoraz častejšie a s rastúcimi obavami.

Zarazí nás predovšetkým jedno konštatovanie: po dvoch strašných svetových vojnách, po studenej vojne, „ktorá desaťročia držala svet v napätí so zatajeným dychom, uprostred toľkých katastrofálnych konfliktov v každej časti zemegule, uprostred tónov obviňovania, 

vyhrážok a odsudzovania, sa opätovne nachádzame na vážkach, na hrane krehkej rovnováhy, a nechceme, aby sme sa potopili“. Plastický obraz absolútnej neistoty, v ktorej sa dnes nachádza celé ľudstvo tvárou v tvár riziku jadrového konfliktu s nedozernými následkami.

Pápež František zdôrazňuje kontrast, ba skutočný a pravý paradox: na jednej strane je väčšina svetovej populácie postihnutá hladom, nespravodlivosťou, ekologickými krízami a pandémiami. Na druhej strane je tu hŕstka „zopár mocných“, ktorí sa zahrávajú s ohňom, sústreďujú sa na boj za vlastné záujmy a vyhrabávajú spod zeme staré spôsoby vyjadrovania, pričom „prekresľuje zóny vplyvu a proti sebe stojace bloky“. Zdá sa, že desaťročia dialógu a otvorenosti, desaťročia krokov smerom k budovaniu medzinárodných vzťahov, ktoré sa už neriadia výlučne právom najsilnejšieho a starými vojenskými spojenectvami, sa teraz rozplývajú a miznú ako sneh na slnku.

Pápež opisuje to, čo sa deje, ako „dramaticky infantilný scenár“. Namiesto toho, aby sme mysleli na budúcnosť ľudstva, sú tu tí, ktorí sa „zahrávajú s ohňom, s raketami a bombami, so zbraňami, ktoré spôsobujú plač a smrť“. Plač a smrť sú smutnými dôsledkami, keď sa namiesto dialógu a vzájomného porozumenia zdôrazňujú opozície a „vehementne sa vnucujú vlastné despotické, imperialistické, nacionalistické a populistické 

modely a vízie“. Ekonomické a ideologické kolonizácie alebo nostalgie za imperialistickou veľkosťou podkopávajú mier, bezpečnosť nás všetkých i budúcnosť sveta. Pozvanie, ktoré pápež zdôrazňuje z Bahrajnu, je, aby sme nezostali ľahostajní. Je to výzva načúvať „volaniu obyčajných ľudí a hlasom chudobných“, prestať „manichejsky rozlišovať, kto je dobrý a kto zlý“, a namiesto toho sa usilovať „o vzájomné porozumenie a spoluprácu pre dobro všetkých“.

Vo svete, ktorý sa stal „globálnou dedinou“, avšak neosvojil si „ducha dediny“, ktorého charakteristickou črtou je bratstvo, je úlohou náboženstiev ukazovať cestu k mieru. „Veriaci človek,“ zvolal rímsky biskup pred svojimi kresťanskými bratmi iných konfesií a predstaviteľmi moslimskej viery a iných náboženstiev, „je ten, kto dôrazne hovorí «nie» „rúhavosti vojny a používaniu násilia“ a tiež sa stavia „proti pretekom v zbrojení, vojnovému obchodovaniu, trhu so smrťou“.

-zk-