Požehnania, pastoračná konverzia a riziko, že chceme mať všetko uzákonené

Andrea Tornielli

O tri mesiace vstúpi pápež František do dvanásteho roku svojho pontifikátu. Ten je od samého začiatku poznačený výzvou na „pastoračné obrátenie“, ako čítame v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, ktorá načrtáva smerovanie magistéria súčasného rímskeho biskupa.

Pápež František s jasnosťou poukazuje na to, že nežijeme v dobe zmeny, ale v zmene doby. Hoci sa - pochopiteľne - pozornosť médií sústredila na homosexuálne páry, deklarácia, ktorú v uplynulých dňoch promulgovalo Dikastérium pre náuku viery, hovorí o pároch, ktoré nežijú v súlade s morálnymi normami Cirkvi. Bez toho, aby sme zachádzali do štatistík, možno povedať, že väčšinu z nich tvoria páry pozostávajúce z muža a ženy, ktorí spolu žijú bez toho, aby boli zosobášení. Človek nemusí byť sociológ, aby si uvedomil, k akým zmenám došlo v posledných desaťročiach: úbytok cirkevných a civilných manželstiev, exponenciálny nárast spolužitia (dokonca aj medzi tými, ktorí boli vychovaní vo viere).

Pastoračná konverzia, o ktorej hovorí pápež, nie je iba kozmetická úprava, jednoduchá zmena rozvrhov, či niekoľko drobných úprav štruktúr. Je to niečo hlbšie, čo spochybňuje zodpovednosť všetkých, predovšetkým vysvätených služobníkov. Etymologický význam slova „obrátenie“ je „presunúť sa z jedného miesta na druhé“, „obrátiť sa k niekomu alebo niečomu“, „zmeniť smer“.

Pastoračné obrátenie, o ktorom hovorí pápež František, je pozvaním k radikálnej zmene pohľadu a mentality, a to nie v zmysle nejakého prispôsobenia sa svetskému zmýšľaniu oslabením kresťanského ohlasovania, ale presne naopak. Je to pozvanie oživiť ohlasovanie evanjelia, sústrediť sa na to podstatné, na kerygmu, s vedomím, že máme čoraz viac do činenia s respondentmi, ktorí ju už nepoznajú. S vedomím, že musíme vyjsť von, riskovať, stretávať sa bez predsudkov, počúvať skôr, ako budeme súdiť, a nečakať, kým nás ľudia vyhľadajú.

Obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“, ktorý je Petrovmu nástupcovi taký blízky, je účinným príkladom. Koreň pastoračného obrátenia je hlboko evanjeliový: Ježiš nás vyzval, aby sme nesúdili, aby sme neboli súdení, aby sme sa nesústredili na smietku v oku tých pred nami a pritom zabudli na brvno uviaznuté v našom vlastnom. Ježiš prevrátil náboženskú logiku a normy svojej doby tým, že najprv išiel k nedotknuteľným a verejným hriešnikom.

Cieľ pastoračného obrátenia je len jeden, a to ten, ktorý dáva dôvod existencie Cirkvi: misia. Totiž svedectvo o nekonečnej láske milosrdného Boha, ktorý objíma skôr, než odsúdi, a ktorý nám prichádza v ústrety, aby nás pozdvihol, ak mu to len dovolíme, aj keď si to len želáme.

Je tu ešte jedno rozhodujúce slovo, spojené so zmenou doby, pastoračným obrátením a misionárskou možnosťou. Je to „rozlišovanie“. Ústredné slovo aj vo vyhlásení Dikastéria pre náuku viery o požehnávaní. Dokument potvrdzuje, že náuka o manželstve sa nemení, a že Cirkev považuje za legitímny len sexuálny vzťah medzi mužom a ženou spojenými v manželstve. Veľmi jasne sa uvádza nielen to, že sa treba vyhnúť vytváraniu obradov, liturgií alebo para-liturgií pre požehnanie „neregulárnych“ párov, ale aj to, že nemožno očakávať žiadne ďalšie „smernice“ na túto tému. Práve preto, že je to ponechané na rozlišovanie vysvätených služobníkov.

Je to kríž a zodpovednosť, ktorá spočíva na pleciach kňazov, ktorí sú povolaní prevziať zodpovednosť za drámy ľudí, sú povolaní počúvať ich príbehy, sprevádzať ich krok za krokom k plnému pochopeniu Božieho plánu pre ich život. Toto je výsostne misionárska činnosť. Predstavovať si, že bremeno rozlišovania „prenesieme“ na príručku alebo hotový benedikcionál, znamená upadnúť do kazuistiky.

Samozrejme, mať príručku, kde je všetko jasné, definované, štruktúrované a podrobne analyzované, by bolo jednoduchšie. Ale nemôže existovať príručka, ktorá by dokázala kontemplovať rozmanitosť drám, osobných príbehov či situácií.

Pápež František vo svojom vianočnom pozdrave kúrii povedal: „Pre nás všetkých je dôležité rozlišovanie, toto umenie duchovného života, ktoré nás zbavuje domnienky, že už všetko vieme, rizika myslieť si, že stačí aplikovať pravidlá, pokušenia postupovať... jednoducho opakovaním vzorov, bez toho, aby sme brali do úvahy, že Božie tajomstvo nás vždy prevyšuje, že život ľudí a skutočnosť, ktorá nás obklopuje, sú a vždy zostanú nadradené ideám a teóriám.“ Pretože „milovať si vyžaduje odvahu“.

Kresťanská viera, pokračoval pápež František, „nechce potvrdzovať naše istoty, nútiť nás usadiť sa v ľahkých náboženských istotách, dávať nám rýchle odpovede na zložité životné problémy“. Boh Ježiša Krista „nás vyprevádza na cestu, vyťahuje nás z našej zóny pohodlia, spochybňuje naše nadobudnuté skúsenosti, tak nás oslobodzuje a premieňa“.

Určite vyhlásenie o požehnaní spochybňuje, otriasa, núti človeka opustiť „bezpečné zóny“. Cieľom je stretnúť sa s ľuďmi tam, kde žijú a ako žijú, nie ako by sme chceli, aby žili. Ide o to, aby sme nezhasli blikajúce svetlo pred žiadosťou o požehnanie, teda pri žiadosti o pomoc od Boha.

Preklad Martin Jarábek