Otvorenosť tajomstvu, so starostlivosťou o vieru jednoduchých

Andrea Tornielli

„Cirkevné magistérium chráni vieru jednoduchých ľudí... to je jeho demokratická úloha. Musí dať hlas tým, ktorí ho nemajú“. Tieto slová kardinála Jozefa Ratzingera mi prišli na um po prečítaní noriem o údajných nadprirodzených javoch, ktoré zverejnilo Dikastérium pre náuku viery. Je to dokument s pastoračným prístupom, charakterizujúci pontifikát pápeža Františka. Bolo potrebné, aby vznikol a pomohol prekonať ťažkosti, slepé uličky a otvorené rozpory, ktoré sa vyskytli za posledné polstoročie s výrokmi dokonca opačných stanovísk o tom istom jave. 

Vieru jednoduchých ľudí treba chrániť predovšetkým preto, ako to text jasne potvrdzuje, že Zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola a preto žiadny veriaci nie je povinný veriť zjaveniam alebo iným údajným nadprirodzeným javom, aj keď boli v priebehu storočí schválené cirkevnou autoritou a výslovne vyhlásené za nadprirodzené. Zároveň sa uznáva, že v mnohých prípadoch tieto výnimočné prejavy spôsobili hojné duchovné ovocie a rast vo viere, a preto autorita Cirkvi nesmie mať apriórne negatívny posudok, ako keby Boh alebo Panna Mária potrebovali na svoje zjavenie povolenie kúrie alebo vatikánskeho oddelenia.

Veľmi jasný je aj zámer chrániť vieru jednoduchých ľudí pred ilúziami, fanatizmom, podvodmi, náboženskými marketingovými fenoménmi, ako aj pred posadnutosťou naháňať sa za tým či oným apokalyptickým posolstvom, čo končí zabudnutím na to podstatné z evanjelia.

Zaujímavé je aj rozhodnutie odmietnuť potrebu záväzného vyhlásenia o pravosti a nadprirodzenosti javu - okrem veľmi zriedkavých prípadov, ktoré sa priamo týkajú autority Petrovho nástupcu. A to je tiež spôsob, ako chrániť vieru Božieho ľudu a ponechať väčšiu slobodu pri dodržiavaní pobožností a pútí, keď proti tomu nie sú dôvody. Pokračovať v štúdiu fenoménu, sprevádzať vizionárov bez toho, aby sme ich nechali osamotených a v pochybnostiach (ako sa to, žiaľ, už stalo), vykonávať pastoračné a katechetické aktivity, ktoré pomáhajú prinášať dobré duchovné ovocie.

Zavádza sa šesť kategórií záverečných vyhlásení o údajných javoch namiesto dovtedajších troch. Podľa pôvodných noriem z roku 1978 sa posudok mohol uzavrieť vyhlásením o nadprirodzenosti (constat de supernaturalitate), negatívnym vyhlásením, ale otvoreným možnému ďalšiemu vývoju (non constat de supernaturalitate) alebo rozhodne negatívnym vyhlásením, keď bola zjavná nenadprirodzenosť (constat de non supernaturalitate). V súčasnosti existuje viac možností a nuáns, opäť s cieľom chrániť vieru jednoduchých ľudí, a spravidla najpozitívnejším úsudkom sa stáva nihil obstat, t.j. bez námietok, ktorý nenúti Cirkev vysloviť sa o nadprirodzenosti, ale potvrdzuje, že pozitívne prvky prevažujú, a preto ide o jav, ktorý treba podporovať.

To, čo sa stalo v posledných desaťročiach, pomáha pochopiť aj to, prečo sa odteraz bude vždy očakávať účasť Dikastéria pre náuku viery a diecézny biskup sa bude vždy vyjadrovať v zhode so stanoviskom Svätého stolca. Opatrenie, ktoré si vynútili prípady protichodných vyhlásení v nedávnej minulosti a tiež je zjavná nemožnosť ohraničiť tieto javy čisto v rámci jednej lokality.

Preklad Martin Jarábek